Unexpected

UNEXPECTED- 15. časť- I'm gonna kill you

Sedeli sme na chodbe, keď zrazu zazvonilo. V zlomku sekundy sa chodby zaplnili žiakmi vystrelujucími z ich tried.  Ashley si natiahla rukáv na dlaň a rýchlo si utrela slzy.

„Justin?“ povedala potichu.

„Áno?“

„Prepáč“

„Nie, to je v poriadku“ tváril som sa, akokeby som bol úplne v pohode, aj keď som ani zďaleka nebol. Stáli sme oproti sebe. Ruky som si dal do zadných vreciek a kýval sa z jednej nohy na druhú, lebo som nevedel, čo jej povedať.

„Inak, kedy ideme nacvičovať? Už nemáme ani týždeň“ prerušil som trápne ticho.

„Kedy chceš.“

„Aj dnes?“ kúsol som si do pery a čakal čo odpovie.

„Jasné“ zakývala hlavou, že jej je to úplne jedno.

„Tak fájn. Prídem po teba o tretej?“

„Dobre“ povedala, keď k nej zrazu odzadu prišla Jenny.

„Vám dvom tam úplne šiblo?“ postavila sa medzi nás.

„Bože, nechaj to tak“ povedala, chytila ju pod ruku a ťahala ju preč „Tak o tretej.“ Pozrela sa na mňa keď odchádzala, a venovala mi úsmev. Bol to taký smutný úsmev, ale zatiaľ mi stačil. Išiel som ku svojej skrinke a potom na ďalšiu hodinu. Celý deň som sa snažil vyhýbať Chelsey.

Keď som konečne prišiel domov, mal som asi ešte hodinu, a potom som mal ísť po Ashley. Bol som unavený a hlavu som mal plnú myšlienok. Išiel som do svojej izby  a ľahol si na posteľ. Myslel som na Ashley, na to čo mi povedala a na milión ďalších vecí..

...„Čo to kurva--?“ povedal som, keď som pocítil ako mi v zadnom vrecku vibruje mobil. Volala mi Ashley. Pretrel som si tvár rukami a zdvihol jej.

„No konečne!“ ozvalo sa mi.

„Čo?“ povedal som nechápavo.

„Aké čo? Si taký idiot. Môžeš sa na mňa hnevať, ale ten tanec musíme aj tak dokončiť, tak sa nesprávaj ako decko“ vyhŕklo z nej.

„Znova. Čo?“ vôbec som nechápal čo to trepe.

„Bože. Mal si tu byť pred hodinou. Mohol si mi aspoň zavolať, že sa mieniš správať ako decko a nie ma nechať čakať. Och“ hovorila mi rozzúrene. Živo som si vedel predstaviť, ako vtedy vyzerala. Totiž stále, keď sa na mňa hnevala a kričala po mne, mala tak roztomilo prižmúrené oči. Pristihol som sa, ako sa usmievam.

„Ty si taký debil“ počul som, čo ma dostalo z môjho mini tranzu.

„Počkať, koľko je hodín?“ povedal som si skôr pre seba a pozrel sa na mobil. Bolo 16:07.

„No super, musel som zaspať“  vysvetľoval som jej, keď som si mobil znova priložil k uchu.

„Čo?“ mala už kľudnejší tón.

„Prepáč, ľahol som si a neviem, no musel som zaspať. O chvíľu som pri tebe. Nehnevaj sa“ hovoril som s postavil sa z postele.

„Ty si zaspal? Ou, aha. To je v pohode. Keď si unavený, môžme to nechať na zajtra“ hovorila už úplne pokojne, možno aj trochu ospravedlňujúco.

„Nie“ reflexívne som vykríkol, pretože to by znamenalo, že ju už dnes neuvidím.

„Tak dobre. Príď“ mohol som cítiť, ako sa usmiala „A Justin?“

„Áno?“ mobil som mal pritlačený o svoje plece, lebo rukami som si rozstrapával vlasy.

„Tie sms, čo si asi pozrieš hneď potom, čo dovoláme. Tak tie neber vážne. Dobre?“ hovorila trochu previnilo.