Unexpected

UNEXPECTED- 41. časť- I hope he won't come

Z POHĽADU ASHLEY:

„Odvezieš ma do školy?“ usmiala som sa mu na perách. Nič nepovedal, len prikívol a dal mi jemnú pusu. Vybehla som do Justinovej izby, kde som mala veci a prezliekla sa do niečoho vhodnejšieho do školy. Vhodnejšieho ako nohavičky a veľké Justinove tričko. V kúpeľni som sa dala dokopy, vzala si tašku, nahádzala do nej učebnice na dnes a zišla som dole.

„Dnes si rýchla“ Justin sedel na stoličke a prehliadol si ma.

„To preto, že meškám“ zasmiala som sa a postavila sa pred neho.

„A vážne musíš ísť do školy?“ povedal a ovinul ruky okolo mňa „Vieš, koľko oveľa lepších vecí by sme namiesto toho mohli robiť?“ uškrnul sa a pritiahol si ma k sebe tak, že som  stála medzi jeho nohami.

„Áno, musím. Už by sa aj patrilo tam ísť“ zasmiala som sa, jemne ho pobozkala a prešla k dverám. Justin smutne zvesil hlavu. Potom sa postavil, vzal kľúče a spolu sme išli do auta. Otvoril mi dvere, a potom prebehol na svoju stranu. Po chvíle mlčania som prehovorila.

„Justin?“

„Hm?“ otočil ku mne hlavu a vyzeralo, že predtým nad niečim rozmýšľal.

„Kde vlastne teraz chodíš na školu? Chápeš, musíš doštudovať“ zvrtla som sa na sedadle, aby som na neho lepšie videla.

„Obyčajná štátna“ uprene pozeral na cestu.

„A-vieš no, nechceš sa vrátiť späť na SOŠT?“ vyzeralo, že som zaujala jeho pozornosť.

„Zlatko, rád by som. Ver mi, sedieť sedem hodín na zadku v škole nie je nič moc. Aj keď som tam ešte do konca nikdy neostal, ale to je jedno. Proste ide o to, že ma vyhodili. Zrušili mi štipendium, nedá sa tam vrátiť“ povedal trochu posmešne.

„Áno, viem. Ale čo keby si tam nebol cez štipendium?“

„Čo myslíš?“ zmraštil čelo a venoval mi rýchly pohľad.

„Myslím tým, že Jaxon by ti určite pomohol platiť tú školu. Má dosť peňazí a viem, že by chcel aby si tam chodil“

„Ashley to nie je tvoja vec. Jaxon má iné problémy ako to, kde chodí jeho brat na školu“

„Nie je to moja vec? Tak prepáč, že sa zaujímam či robíš čo ťa baví, alebo len prežívaš“ povedala som trochu urazene a oprela sa o sedadlo. Po chvíli sa auto zastavilo na okraji cesty.

„Nemyslel som to tak, dobre? Ak ti na tom tak záleží, tak sa s ním o tom môžem porozprávať“ usmial sa na mňa. Šťastne som prikívla a objala ho. Bolo mi čudné, že sa nejde hádať a hneď povolil, ale nech. Potom sa vrátil k šoférovaniu a zvyšok cesty bolo celkom ticho.

„Ďakujem za odvoz“ usmiala som sa na neho. Vyskočil z auta a otvoril mi dvere. Vzala som si tašku, pobozkala ho a utekala do školy. Na chodbe bolo kopu ľudí. Takže bola prestávka, ale podľa hodiniek už po druhej hodine. Nevadí, aspoň niečo.

„Neverím. Aha kto zavítal“ prišla ku mne Jenny a sledovala ako si cpem veci do skrinky.

„Už bolo na čase“ zasmiala som sa a zabuchla skrinku.

„Ehm“ falošne zakašľala „Včera ste sa ty a Justin dosť skoro vyparili“

„Áno, bolo mi trochu zle, tak som si išla po nejaké lieky a ľahnúť si“ trochu som zaklamala, pretože sa mi teraz vážne nechce rozoberať včerajšok.

„Hľadala si lekárničku v Justinovej puse?“ nadvihla obočie a snažila sa nezasmiať. Nenápadne som si dala učebnice pred tvár, aby nevidela, že som sa trochu začervenala a išli sme po chodbe.