Unexpected

UNEXPECTED- 49. časť- She's gonna be alright

„Čo jej je?“ doslova som vykríkla.

„Zatiaľ sa nevie, ale Ryan niečo počul, že na tom nie je dobre“ natiahol sa ku mne, lenže som mu odstrčila ruky a snažila som sa vstrebať nové informácie. Keď som si pred hodinou myslela, že tento večer nemôže byť horší, očividne som sa veľmi mýlila. Vybavovala som si v hlave ešte aj našu hádku s Jenny a po líci sa mi skotúľala slza.

Z POHĽADU JUSTINA:

Bál som sa, že to neznesie. A možno som sa bál oprávnene. Potom, čo sa predomnou preriekol jej otec o tom, v akom stave bola, keď prišla domov, som sa bál predstaviť si, čo sa stane, keď sa dozvie, že jej najlepšia kamarátka bojuje o život. A že zrovna nevyhráva. Povedal som jej, čo som vedel od Ryana a čakal reakciu. Stála predomnou, rukávy na svetri mala stiahnuté do polky dlaní a utrela si nimi slzu. Pozerala sa pred seba a ťažko dýchala.

Dnes toho na ňu bolo priveľa. Na hocikoho by bolo. Bál som sa niečo povedať, lebo som sám bol v šoku. Jenny je aj moja kamarátka ale nepoznám ju tak dlho, ani tak dobre ako ona. Sú ako sestry, a tak si viem predstaviť, čo teraz prežíva. Ten pocit beznádeje, keď viete, že nemôžete nič urobiť. Len čakať a nechať to na iných. Tá bezmocnosť. Každou myšlienkou mi jej prichádzalo viac ľúto, lebo musela teraz prežívať presne to, čo ja keď mi ona sama ležala polomŕtva v náručí.

„Musíme ísť za ňou“ povedala, čím prerušila to ticho medzi nami, keď sa ani jeden z nás neodvážil niečo povedať a zúfalo sa na mňa pozrela. Príkivol som.

„Nemôže sa jej nič stať“ zaplakala, načo som ju vzal k sebe a silno objal. Ruky mala položené na mojej hrudi a plakala mi do bundy.

„Nestane“ zašepkal som jej do vlasov, aj keď som to nemohol zaručiť, a dal jej nanich pusu. Hladil som ju a srdce mi trhal každý jej vzlyk. Chcel som tú bolesť zobrať na seba, len aby to neprežívala ona, lenže to sa nedá.

„Bude v poriadku, dobre?“ vzal som jej tvár do rúk a donútil ju, aby sa namňa pozrela. Palcami som jej utrel slzy a ona prikívla. Otvoril som jej dvere a nechal, nech nastúpi. Prebehol som na svoju stranu a tiež nastúpil.

Počas cesty bola oprená o sedadlo a znova sa pozerala cez okienko na noc všade okolo nás. Nebola už taká ma, kedže pomaly vychádzalo Slnko. Bola úplne ticho, a to nebolo dobré. V iných prípadoch sa jej nezavrú ústa a teraz nepovedala ešte ani slovo. Položil som jej ruku na jej, ktorú mala na svojom kolene. Nepozrela sa na mňa, ale aj tak si so mnou preplietla prsty.

„Je to moja vina“ pozrela sa na mňa po dlhej dobe.

„Čože? O čom rozprávaš?“ zamračil som sa a hodil na ňu letmý pohľad, lebo som sa musel venovať ceste.

„Hovorím, že je to celé moja vina“ precedila cez zuby, lebo takto sa bránila, aby sa znova nerozplakala.

„Prečo by mala?“ nechápavo som na ňu pozrel.

„Mala pravdu, myslím len na seba“ ignorovala moju otázku a tentoraz sa pozerala už pred seba na cestu.

„Kto mal pravdu?“ stále som nechápal, o čom točí.

„Keby som jej nevzala auto, mohla ísť domov sama a nič by sa nestalo“ ďalšia slza jej vybehla z oka, lenže nevenovala tomu pozornosť.

„Ashley prestaň. Potom je to rovnako moja vina, že som zobral auto Ryanovi. Nemohli sme vedieť, čo sa stane. Je to jedine vina toho tupca, ktorý si úplne na mól sadol za volant a s plným autom“ podvedome som jej stískal ruku a potom som ťažko vydýchol.

„Keby si myslela len na seba, tak tu nesedíš v takomto stave a nebojíš sa o ňu“ reagoval som na jej predošlé slová. Prikívla a venovala mi niečo ako úsmev. Práve som zastavil pred nemocnicou a mal som čo robiť, aby som ju dobehol, keď vybehla a namierila si to priamo dovnútra. Nezazlieval som jej to, len som sa snažil byť pri nej.