Unexpected

UNEXPECTED- 48. časť- Something happened

„Idem zavolať Ashley“ hovoril som mu do telefónu, kým som dnes už po stý krát zbehával schody a nasadal do auta.

„Veľa šťastia. Ja som sa o to snažil poslednú hodinu, lenže má najskôr vypnutý mobil“

„O áno. To jej trucovanie“ povedal som skôr pre seba a snažil sa vymyslieť niečo lepšie „Tak idem po ňu a stretneme sa v nemocnici“

„Ona už nie je u teba?“ začudoval sa. Samozrejme, nevedel  najnovšie novinky.

„Nie“ prešiel som si nervózne rukou po tvári. Ryan mi dobre v telefóne neplakal, ale snažil sa to prekryť. Ani som sa nečudoval. Kebyže som ja na jeho mieste, asi skolabujem.

„Fajn, takže o chvílu v nemocnici“ prerušil som tok svojich myšlienok a zložil. Následne som naštartoval auto a vyrazil na opätovnú cestu k Ashley. Stále bola noc a neskutočná tma. Keď som išiel touto cestou asi hodinu dozadu a prechádzali okolo mňa sanitky, vôbec ma nenapadlo, že pôjdu k mojim najlepším priateľom.

O chvíľu som bol pred domom Ashley a bol som zvedavý, čo mi tentokrát spraví jej otec. Nechcel som zvoniť ani nič také a tak som vytiahol mobil a v kútiku duše dúfal, že si ho konečne zapla. Po tejto hroznej noci aspoň niečo dobré. Nikdy som nebol šťastnejší, keď som počul vyzváňací tón.

„Justin?“ ozval sa značne unavený hlas.

„Poď dole“

Z POHĽADU ASHLEY:

Bola som doslova násilne odtiahnutá od Justina vlastným otcom.

„Zbláznil si sa?“ vybehla som na neho hneď, keď sa za nami zabuchli dvere.

„Ja? Ty si tu tá, ktorá vyzerala pred chvíľou ako pometená“ bránil sa a kričal viac, ako ja, keď sa to vôbec dalo.

„Och!“ skríkla som a rozhodila rukami. Išla som hore schodami, keď som zistila, že on ešte očividne neskončil.

„Nebudeš sa s ním stretávať“ povedal prísne, čím si vyslúžil, aby som sa otočila späť k nemu a pozrela sa na neho. V očiach mal hnev, sklamanie a smútok. Chvalabohu prevažoval hnev a tak som ho veľmi neľutovala.

„Chceš mi niečo zakazovať?“ zasyčala som a prechádzala som späť k nemu. Rukou som sa podopierala o zábradlie, pretože som bola celá úplne slabá. Bol v tom celý tento posratý večer. Ako debilne sa začal, tak sa aj končí.

„Áno, budem ti to zakazovať“ povedal otec, akokeby to bola úplne zrejmá vec. A možno aj je. Ale nie, ak sa jedná o osobu, ktorú milujete.

„Nemáš právo. Mám 17, viem sa o seba postarať“ postavila som sa tesne pred neho.

„A presne to, že máš len 17 ti bránilo, aby si odišla z domu. A presne to mi to právo aj dáva.  A on“ to on povedal so značnou nechuťou „keby mal rozum, dovedie ťa späť domov a nebude ťa v tom podporovať“

„Bolo to pár dní“ vykríkla som zúfalo.

„Lenže nikto nevedel, kde si“ skríkol snáď ešte zúfalejšie. Zhlboka som sa nadýchla a zahryzla si do pery, aby som mu tam nepovedala niečo, čo by som mohla neskôr ľutovať. Pozrela som sa do zeme a zadržiavala slzy, ktoré sa mi nebezpečne hrnuly do očí, ale z nervov. Mala som sto chutí mu tam vykričať, že to nie je jeho vec a podobne. Našťastie som sa udržala.

„Povedz mi, čo sa vlasne stalo, že si prišla dnes takto domov. Mám o teba strach“

„Nie. Ty máš strach o to, že už nemám trinásť a nemôžeš ma ovládať“ povedala som mu do očí. Možno som nemuela byť taká hnusná, ale sled dnešných udalosti na mňa dopadol a ja som proste buchla. Zrazu mi však buchla otcova dlaň po líci a mne otočilo hlavu do strany. Reflexívne som si priložila ruku na líce a pozrela sa späť na neho. Z tváre som si odhrnula vlasy, a zhnusene sa na neho pozrela. Asi pol minútovi očný kontakt prerušilo svetlo. Mama je opäť hore.

„Čo sa tu deje?“ povedala rozospato.

„Nič. Dajte mi pokoj“ skríkla som a vyštartovala hore po schodoch do izby. Tieto opakované momenty by sa mohli už dnes skončiť, a hlavne tie nepríjemné.

„Nechcel som ju udrieť, ja--“ počula som povedať otca „neviem, čo a s ňou deje“

Zvalila som sa na posteľ, s tvárou do vankúša a zakričala som na plné hrdlo.Ten vankúš veľmi nepomohol, ale dodávalo to tomu efekt. Mama s otcom ma chválabohu ignorovali a pravdepodobne išli spať. Možno konečne pochopia, že ich dokonalá dcérka spred piatich rokov je preč, a že už nemôžu kontrolovať každý môj krok.

Rozmýšľala som, čo robím vždy, keď sa pohádam s rodičmi, a že je to pekne často. Volám Jenny. Vždycky ma vie ukľudniť. Lenže teraz som s ňou tak nejak pohádana, a tak to bude ťažšie. Bez toho aby som vybrala hlavu zastrčenú vo vankúši, som rukou zašla na stolík, a hmatala po mobile. Keď som ho rukou nahmatala, vzala som si ho k sebe. Sadla som si do tureckého sedu na posteli a zapla ho. Pípla mi SMS od Justina.

Ešte raz, prepáč mi za tovšetko. Milujem ťa. :*

Natvári mi nabehol jemný úsmev. Ďalej som si všimla tri zmeškané hovory od Ryana. Bohvie, čo chcel, ale bol opitý, tak najskôr nejakú somarinu. Išla som odpísať Justinovi na sms, keď mi v rukách zavibroval mobil.

„Justin?“ ozvala som sa mu prekvapene.

„Poď dole“ povedal vážne.

„Robíš si srandu, že?“ opýtala som sa úplne vážne. Pred chvíľou ho vlastnoručne vyhodil môj otec, dnes je tu tretí krát, proste si musel robiť srandu.

„Nie, zlatko poď dole. Obleč sa a príď“ povedal kľudne. Mala som z neho pocit,že mi niečo chce povedať, ale bojí sa, že to nezvládnem, alebo niečo také.Aspoň presne to skôr znamenal tento jeho tón hlasu.

„Dobre,fajn“ nechala som sa prehovoriť, zošuchla sa z postele a zbehla dole. Nazula som si boty, vzala bundu a čo najtichšie otvorila dvere. Následne som ich za sebou jemne zatvorila a otočila sa smerom k Justinovi.

„Ahoj“ jemne som sa usmiala, nevedela som, ako sa správať, kedže bol vážny a nevedela som, čo sa deje. Opieral sa o auto a kebyže neviem, že sa niečo deje, začnem mať chúťky, kedže aj v tej tme vyzeral neuveriteľne. Natiahol ku mne ruku, do ktorej som vložila svoju a nechala sa ňou pritiahnuť k nemu. Dala som mu jemnú pusu. Neviem prečo, ale zdalo sa mi, akokeby ma bozkával nejak inak. Bola v tom cítiť akási bolesť a možno strach a keď som sa odtiahla, to isté som videla v jeho očiach.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa a on si ma pritiahol ešte viac k sebe. Chytil mi obe ramená a prstami prechádzal dole až k mojích dlaniam, ktoré vzal do tých svojích. Palcom ma hladil. Vyzeral, že hľadá slová, lenže som nevedela načo.

„Justin stalo sa niečo?“ pozrela som sa na neho a on sklonil hlavu.

„Justin?“ zašepkala som, a chytila mu bradu do ruky, čím som mu zdvihla hlavu tak, aby sa na mňa pozeral. Prezrel si ma smutným pohľadom a jednou rukou mi odhrnul vlasy z tváre a pohladil ma po líci.

„Dobre, vážne sa začínam báť“ povedala som napoly zo srandy, napoly vážne.

„Vieš--“ nadýchol sa a pozrel sa mi do očí „Niečo sa stalo“

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa a začínala som byť tak nervózne neistá.

„Ideme do nemocnice“ rýchlo povedal, ako keby to chcel povedať čo najskôr.

„Čože?“ odtiahla som sa od neho a zmätene na neho pozrela „Načo?“

Znova sa pozrel do zeme.

„Justin dopekla čo sa tu deje?“ odstúpila som od neho.

„Ide o Jenny. Ryan mi volal, že keď išli z tej párty, havarovali. Jemu nič nie je, ale ona--“

Zasa zakončenie za ktoré ma pravdepodobne budete chcieť zabiť :D Ale tak nevadí no :D Prepáčte že tak dlho nebola časť ale bol u nás jarmok takže som ani nespala doma :D Ale tak dúfam že sa páči :))