Unexpected

UNEXPECTED- 9. časť- Memories

„Si idiot“ povedala som mu a dúfala, že ma potom pustí, lebo keď ešte vymeškám školu a naši sa o tom dozvedia, doslova ma zabijú. A nateraz mi úplne stačilo zaracha, nepotrebovala som byť aj mŕtva. Lenže on ma nepočúval a naštartoval auto. Samozrejme, čistý chlap. Syndróm nadriadenosti a osobné práva mu asi hovoria veľa.

„To vieme“ uškrnul sa. Auto sa dalo do pohybu a vyšlo zo školského parkoviska.

„Justin vážne“ povedala som a pozrela sa ako opúšťame areál školy. Nič nehovoril len sa zasmial.

„Och!“ namosúrene som vzdychla prekrížila ruky a tvrdo sa oprela. Pozrel sa na mňa a zasmial sa. Znova.

„Tebe je ešte niečo smiešne?“ zdvihla som obočie a zazerala na neho.

„Áno“ dal mi stručnú odpoveď.

„Môžem sa opýtať čo?“ ironicky som povedala.

„No ty“ znova sa zasmial.

„Vážne? Myslela som že si sa mi chcel ospravedlniť a nie sa tu na mne smiať.“

Videla som, ako zvážnel. Do tváre sa mu dostal kamenný výraz, volant chytil oboma rukami a pridal. „Ver tomu, že aj chcem“

„Áno, ale hlavne nás chceš zabiť že?“ moja sarkastická poznámka v ňom vyvolala to, že ešte viac pridal.

„Nie, len chcem byť čo najskôr tam“ kľudne povedal.

„Tam?“ zopakovala som. „Kde tam?“

„Už si tam bola“

„Znova, kde tam som už bola?“

„O chvíľu uvidíš“ povedal a mykol hlavou aby som sa pozrela z okienka. Hneď som vedela, kde ideme. Ten stúpajúci kopec som poznala.

„Takže ideme do toho skladu kde sme nacvičovali?“ prekvapene som sa opýtala.

„Šikovné dievča“ uškrnul sa. Pokrútila som hlavou nad jeho demenciou. Obaja máme byť v škole, ale on má ešte stále chuť na žarty. Nastalo ticho. O chvíľu sme vyšli na ten známy kopček a Justin zaparkoval tam, ako keď sme tu prišli prvýkrát. Namosúrene som sedela na sedadle. Justin vystúpil, prišiel k mojim dverám a otvoril ich. Posmešne som si vzdychla  a vystúpila.

„Tak, čo si chcel povedať?“ hneď som začala.

„Poď za mnou“ mávol na mňa a vybral sa niekde za to skladisko.

„Kam ideme?“ opýtala som sa a dobehla som k nemu.

„Chcem ti niečo ukázať“ jemne sa usmial. Prišli sme za budovu.

„Teraz trochu polezieme“ zasmial sa a ukázal na takú malú kamennú stenu pred nami.

„To nemyslíš vážne“ zastavila som sa. Jeho výraz hovoril za všetko.

„Alebo myslíš?“ opýtala som sa a bála sa odpovede. Pokýval hlavou.

„Ideš prvá?“ zasunul si ruky do vreciek.

„Nie. Počúvaj, prišla som tu, chcel si niečo povedať. Tak hovor, a nie tu mám teraz niekde liezť“ rozhadzovala som rukami a sypala zo seba jedno slovo za druhým. „Chápeš Justin? Toto je únos. Za toto ťa môžem udať a pôjdeš sedieť...“

Z POHĽADU JUSTINA:

Bez slova som na ňu pozeral s vyvalenými očami. V živote som nevidel aby bol niekto taký tvrdohlavý a tak rýchlo rozprával. Ale vyzerala strašne zlato, keď sa takto hnevala. „Ashley.“ Trochu som skríkol. „Ashley“ znova, ale nepočúvala a stále rozprávala. Prišiel som k nej a rýchlo jej priložil moje pery na tie jej a dal jej pusu. Po chvíli sme sa odtiahli.