Unexpected

UNEXPECTED- 29. časť- Nothing Bad Can Happen...Or Maybe?

Asi o  hodinu Justin odišiel. Mal po mňa prísť okolo tretej poobede a mali sme spolu ísť k jeho bratovi. Na jednej strane som sa veľmi tešila  na druhej som sa bála. Bála som sa, že sa im nebudem páčiť, že ma nepríjmu a zdalo sa, že Justin dá dopustiť na svojho brata. Nečudujem sa, len nedávno sa udobrili a tak to určite nebudú chcieť rozhádzať kvôli dievčaťu. A preto sa bojím. Čo keď nebudem podľa Jaxona pre Justina dosť dobrá, veď aj Ryan hovoril že si mám nájsť niekoho iného. Možno to chcel skôr pre Justina...

„Argh“ pritisla som si vankúš na tvár, aby som o tom tak prestala rozmýšľať. A ešte k tomu som mala oveľa viac veci na premýšľanie. Dnes mám totiž narodeniny. Moji rodičia každý rok usporiadavajú rodinné “posedenie“ ako náhradu mojej oslavy, pretože to je pre nich príliš výstredné. Ale zvykla som si. Lenže teraz niesu doma, a keď som videla iskričky v Justinových očiach, keď povedal že ma chce predstaviť zbytku jeho rodiny, nemohla som povedať nie. O chvíľu som sa už išla chystať. Chcela som vyzerať dobre, a tak som potrebovala viac času. Zašla som do sprchy a užívala si ten pokoj. Umyla som si zuby, a šla do skrine. Justin povedal, že si mám zobrať niečo spoločenskejšie, ale aby som sa v tom cítila dobre. Lenže spoločenské “udalosti“ neboli príliš moja parketa. Po dlhom a namáhavom prezliekaní som objavila niečo, čo som sa rozhodla si vziať na seba. Jednoduché čierne-biele minišaty s trochu nastrapkanou sukňou. Ale mali niečo do seba. Doladila som ich čiernou kabelkou, čiernymi botami na vysokom opätku a tajne sa modlila, aby som sa v nich tam nezabila. Upravila som si vlasy, dala make-up a všetko ostatné, keď mi už volal Justin, že o chvíľu je u mňa. Dokončila som posledné úpravy a začula zvonenie. Zišla som dole schodami, vzala si do rúk kabátik, ktorý som si brala a otvorila.

„Wau“ povedal Justin, keď ma uvidel.

„Baby ja idem. Ahoj“ zakričala som, obliekla som si kabát a zabuchla dvere.

„Vyzerám veľmi hrozne?“ otočila som sa k Justinovi.

„Žartuješ? Si-si dokonalá“ povedal, prebehol si ma pohľadom a usmial sa na mňa tým jeho božským spôsobom.

„Vážne?“ pozrela som sa na neho.

Z POHĽADU JUSTINA:

„Vážne?“ opýtala sa ma.

„Zlatko“ pristúpil som k nej a chytil ju okolo pásu „Si to najdokonalejšie dievča na tejto planéte, dobre?“ pritisol som si ju k sebe a priložil pery na tie jej. 

„Si nejaká vysoká, nie?“ zasmial som sa a pozrel sa na jej vysoké podpätky „Aha chápem“ chytil som jej ruku a išli sme spolu do auta. Otvoril som jej dvere a potom som prebehol na svoju stranu. Naštartoval som a o chvíľu sme už boli na ceste.

„Ashley čo ti je?“ opýtal som sa, keď som si všimol, že už asi 10 minút pozerá von okienkom a je ticho. A to druhé u nej vážne nebolo zvykom. Nieje to tak dávno, čo som ju musel umlčávať bozkami, len aby som sa dostal k slovu. A teraz je ticho?

„Nič, som v pohode“ pokúsila sa o úsmev. Lenže ja už mám preštudované všetky jej úsmevy, a vedel som, že tento znamená nie niesom v pohode.

„No ták. Vieš že mi môžeš všetko povedať, však?“ jednou rukou som jej chytil tú jej a druhou som pevne držal volant.

„Áno viem. Ale je mi fajn, takže ti nemám čo povedať“ prešla mi palcom po ruke. Zastavil som auto na kraji cesty a otočil sa k nej.

„Chceš znova začínať túto hru, som v pohode a pritom sa niečo deje?“ pozrel som sa jej hlboko do očí „Máš obavy s toho kam ideme?“