Unexpected

UNEXPECTED- 38. časť- Watch me!

Vstala som z postele a šla do kúpeľne. Jenny mi doniesla nejaký make-up, aby som nim aspoň čiastočne zakryla modriny na tvári, keď pôjdem domov. Umyla som si tvár a dala si ho na ňu. Keď som vyšla z kúpeľne Justin stále ležal na posteli.

„Justin? Nemáš nejaké menšie tričko? Pri ktorom moja mama hneď nezistí, že je tvoje?“

„Počkaj chvíľu“ usmial sa a postavil sa z postele. Vyšiel z izby, a o chvíľu sa vrátil s dievčenskou mikinou. Podal mi ho a znova sa rozvalil na posteli. Podoprel sa lakťami a zízal na mňa.

„Mám sa pýtať odkiaľ je?“ pozrela som na neho.

„Mojej sestry“ povedal a pozrel sa mimo. Pochopila som, že sa ho na to nemám pýtať. Otočila som sa a pretiahla si tričko cez hlavu a následne na seba šupla mikinu. Bola to klasická mikina s kapucňou, bez zipsu a s veľkým nápisom “BOOM“ v strede. Narovnala som si ju, prehrábla si vlasy, keď som zrazu pocítila okolo pásu Justinove ruky.

„Si nádherná“ zašepkal mi do ucha, položil mi hlavu na rameno a pritiahol si ma bližšie. Otočila som sa mu v náručí a oprela si čelo o to jeho. Prilepil sa na moje pery a jemne ma pobozkal. 

„Justin“ zašepkala som mu na perách.

„Áno, ja viem. Musíme ísť“ usmial sa, aj keď bolo vidno že nasilu. Dal mi jemnú pusu a chytil ma za ruku. Vzali sme všetky veci a pobrali sa do auta. Nasadli sme a o malú chvíľu sme boli pred mojim domom. Prevažne celú cestu bolo v aute ticho. Tak veľmi som chcela ostať s ním, ale vedela som, že musím ísť domov.

„Budeš v pohode?“ opýtal sa Justin a otočil sa na sedadle smerom ku mne.

„Mala by som“ usmiala som sa.

„Fajn“ opätoval mi úsmev „Prídem po teba zajtra, niekde pôjdeme, dobre?“

„Už sa teším“ naklonila som sa k nemu a pobozkala ho. Vystúpila som z auta a šla do domu. Otvorila som vchodové dvere a ako privítanie mi na líci pristála facka.

„Čo do...Začo?“ udržala som sa, aby som vlastnej mame inštiktívne nedala jednu ja. Bol to u mňa reflex.

„Kde si bola? A žiadne u Jenny nechcem počuť. Stretla som sa s jej mamou a o tebe už dlho nepočula. A do školy si tiež nezavítala. Hovor Ashley a nechcem počuť klamstvá“  kričala na mňa a zabíjala ma pohľadom „A čo to máš na sebe?“

Bola som zaskočená a nevedela som, čo povedať. O tom, že ma uniesol Scott som hovoriť nemohla, pretože by nastali otázky typu: A kde je teraz? A odpoveď na to som vlastne nepoznala ani ja. Je mŕtvy, ale kde je, to neviem. Samozrejme, to by viedlo k otázkam typu: Kto ho zabil? A na túto tému by som tiež nerada rozprávala.

„Máš šťastie, že otec je na služobnej ceste. Inak by ťa vyhodil z domu. Spávaš bohviekde, nechodíš do školy. Za čo potom platím také veľké peniaze? Nestačilo ti domáce väzenie pominulé mesiace? Uvedomuješ si vôbec, že pokiaľ bývaš v tomto dome, musíš dodržiavať určité pravidlá?“ kričala na mňa a ja som mala pocit, že o chvíľu vybuchne.

„Vyhodil by ma z domu, tak prosím“ vyprskla som, pretože som tu nebola ja tá zlá, a predsa som si to zlízla. Klasika. Behala som hore schodami.

„Ty si pila?“ pritiahla ma mama za ruku, že so mnou skoro spadlo a priblížila si moje ústa k jej tvári, aby som na ňu dýchala.

„Nie“ vytrhla som jej ruku z jej a tentoraz finálne vybehla hore. Zabuchla som za sebou dvere a počúvala ako moja matka nadáva nato, že jej tie dvere preplatím. Vzala som tašku zo skrine a položila ju na posteľ.

„Vyhodil by ma z domu? Netreba, ja pôjdem sama“ hovorila som si pre seba a vyťahovala veci zo šatníka. S neuveriteľnými nervami som tam nahádzala asi 3 tričká, mikinu, nejaké nohavice, spodné prádlo a všetko ostatné, čo mi bolo treba ku každodennému životu niekde preč odtiaľto. Dokázala som strpieť tie jej večné zaracha, ale toto bolo veľa.  Keď som bola hotová, tašku som si prehodila cez plece a vyletela z izby a po schodoch dole rýchlosťou svetla.

„Kam si myslíš, že ideš?“ zastavila ma mama.

„Hlavne preč odtiaľto“ povedala som zhnusene a otvorila dvere. Neviem, čo to do mňa vošlo, asi toho na mňa v poslednej dobe bolo priveľa a doma som potrebovala mamu, ktorá ma pochopí a nie generála.

„Ashley Graceová, nikam odtiaľto neodídeš!“ vztýčila predomňa ukazovák.

„Sleduj ma“ ironicky som sa usmiala a prekročila prah. V amoku za mnou zabuchla dvere, až so mnou nadskočilo. Po líci sa mi skotúľala chladná slza, ale hneď som si ju zotrela. To, že som sama na ulici, nemôžem sa vrátiť domov, a k tomu nemám mobil...závidenia hodná situácia. Stála som v chladnej zime a rozmýšľala, čo urobiť...

Táto je taká kratšia..ale snáď nevadí :) Keď bude záujem tak pridám ešte dnes ďalšiu ;))