Amanda a vlk

Príprava na oslavu

Konečne! Som doma! Preč z tej budovy kde ma na každom jednom kroku čakal minimálne jeden pár zvedavých očí. Prečo?! Prečo sa to stalo práve mne?! Museli sme sa sťahovať?! Nebolo nám lepšie v Kalamate? Museli sme sa presťahovať tu do New Yourku? Ugh!

Moje rozčuľovanie mi nijako nepomôže. To čo sa stalo, stalo sa. Ja sa musím už iba naučiť s tým žiť. Počas šiestich hodinách v škole som zistila, že je dosť stresujúce a nepríjemné byť novou. Každý sa na vás díva zvedavým, výsmešným či povýšeneckým pohľadom. Každý šušká o tom, ako tá nová žiačka je padnutá na hlavu, že prestúpila na inú školu a to iba na jeden rok. Každý vás na každom kroku ohovára a ste stredobodom pozornosti. Fialové vlasy sa každý deň nevidia.

Zavesila som svoj červený svetrík na vešiak na chodbe, hodila tašku niekam na podlahu a zamierila do kuchyne. Som hladná. V škole na obedy nechodím a zabudla som si dnes z toho stresu zabaliť desiatu. Mám plno práce. Zajtra sa blížia moje 14 narodeniny. Musím vytvoriť pozvánky, poslať ich novým spolužiakom z triedy, prichystať veci na oslavu, pomôcť upiecť koláče a iné veci. Moja mama mi s tým určite pomôže.

Celé moje detstvo som prežila s ňou a mojimi kamarátkami. Otec nás opustil, keď som mala 3 roky. Od vtedy som ho nevidela. Je to dosť smutné, že sa vôbec neozýva a ja si ho nepamätám ale už som si zvykla. A mama asi tiež. Niekedy rozmýšľam či to nebol práve ten dôvod, prečo sme sa presťahovali. Moja mama nepochádza z Grécka. Nerodila sa a vyrastala vo Francúzsku.

V kuchyni som si zohriala včerajší obed a najedla sa. Popri jedle som rozmýšľala nad oblečením. Nemám ani najmenšie tušenie, čo si obliecť. Bude mi s tým musieť pomôcť mama. Po mojom obede som išla na môj notebook vytvoriť pozvánky. Tie som následne poslala spolužiakom na facebook. Neviem akým spôsobom sa dozvedeli, že budem s nimi chodiť do triedy ale veľmi si nad tým hlavu nelámem.

Buchot vchodových dverí sa ozval po celom dvojposchodovom dome.

,,Ahoj!" zakričal ženský hlas z chodby. Mama je doma.

,,Ahoj! Zohrejem ti obed?" vstala som z môjho pohodlného kresla v obývačke o ktoré sa momentálne s mamou doslova bijeme a zamierila do kuchyne.

,,Nie ďakujem, jedla som." Povedala a usmiala sa.

Oproti mne stojí osoba stredne chudej postavy. Tvár jej zdobia krásne gaštanové oči, ktoré som zdedila po nej, rovný menší nos, trošku plnšie lícne kosti, plné ružové pery a sem tam malá vráska. Krátke ryšavé vlasy jej padajú na ramená v menších vlnách. Jej pokožka je jemne bledá, čo ja som pravý opak.

S mamou sme rozprávali o dnešnom dni, ktorá ho ako prežila. Po takej hodine sme sa rozhodli ísť zohnať šaty na oslavu. Počas cesty sme prebrali detaily ohľadom zajtrajšej oslavy. Prešli sme snáď tri obchody a nikde nič. Až po ceste naspäť sme sa zastavili v jednom neobjavenom kde som našla šaty, ktorých som sa chcela silou mocou.

Boli to biele šaty so svetlo fialovými vzormi dlhé do pol stehien. Od výstrihu sa tiahne hrubý pás látky, ktorý mám obmotaný okolo krku, čím mi drží šaty. Pás šiat je obtiahnutý a zvýrazňuje mi krivky na mojej postave. Sukňa je áčkového štýlu.

Po dlhom dni som sa spakovala do svojej izby a do konca dňa z nej nevystrčila ani nos.