Amanda a vlk

Bezpečnostný pás...

Nevedela som, čo to má znamenať a tak som radšej zmenila tému. ,,A aké bolo moje pôvodné meno?"

,,Ono nie je pôvodné ale je to vlastne tvoje druhé meno." povedal George.

,,Aké?"

,,Melanie," odpovedali obaja neraz a majetnícky pevne mi stisli nohu...

Po dlhej ceste autom sme konečne dorazili k cieľu cesty. Myslela som, že ich tam všetkých dorazím. Asi v polovičke cesty sa mi ich podarilo presvedčiť, aby dali svoje hnusné ruky preč z mojich nôh, čo sa mi aj podarilo. No ani jeden z nich nevydržal sa ma nedotýkať a tak ma každý z nich drží za ruku aby som náhodou neutiekla cez zavreté okno auta s bezpečnostným pásom. Po chvíľke ticha sa ma George opýtal, ako je možné, že keď ženy majú menštruáciu, sú viac agresívne ako inokedy. Stačilo načať jednu blbú tému a už sa o nej rozprávalo celú cestu. Dokonca sa do debaty pripojili aj tie dve gorily, čo sedia vpredu. Každý z nich mal svoju vlastnú teóriu o tom, ako ženy prežívajú to obdobie. Mala som obrovské nutkanie si vziať hlavu do dlaní a neveriacky ňou krútiť, no moje ruky boli uväznené v Borkovom a Georgovom zovretí.

Auto sa zastavilo. Muži, sediaci vpredu vystúpili, presunuli sa dozadu k nám a otvorili dvere ako nejakým celebritám. To mi je luxus. George s Borkom sa pohli smerom von z auta obaja, ťahajúc ma za ruku. Myklo mnou zo strany na stranu a ani jeden z nich sa neobzrel, prečo nevystupujem. Obaja sú von z auta, ku mne otočený chrbtom držiac ma za ruku a prezerajú si okolie, zatiaľ čo ja tu sedím v strede sedačky, pripútaná bezpečnostným pásom s rozpaženými rukami. Veď som ani nezaregistrovala, kedy sa tí dvaja stihli odopnúť. Inak, zaujímalo by ma, čo za látku mi dal George, keďže nestíham registrovať nejaké veci. Ako napríklad už ani neberiem vážne to, že ma uniesli vlci, väznili v starej šope, pekne poobchytkali nohy a preberali ženské dni. Alebo to spôsobuje iba únava z celého dnešného dňa. Veď je už aspoň desať hodín večer.

,,Vystúpiš už?" povedal netrpezlivo George, obrátil sa ku mne a sklonil aby videl do auta. Záhou je, že to isté urobil aj Bork v tom istom moment. Ruky mi už začali tŕpnuť z tejto polohy.

,,Rada ba som, aby bezpečnostný pás nepustí." usmiala som sa naňho nevinne a jemne zavrtela panvou ako dôkaz, že vravím pravdu. Videla som, že aj Bork sa tam pozrel a potom namieril svoj pohľad na Georga. Ten pohyb s očami zopakoval. V jeho očiach som videla hnev, menší zmätok a...žiarlivosť?!

Napätie medzi nimi rástlo až bolo hmatateľné. Ani jeden sa ma nehodlal pustiť ma alebo aspoň odpútať. Namiesto toho mi viac zvierali ruky a hádzali po sebe nenávistné pohľady. Nakoniec Bork uhol pohľadom, pustil mi ruku a odopol ten prekliaty pás. George sa víťazne uškrnul a potiahol ma za ruku. Rýchlo som vystúpila z auta a skôr ako som na malú chvíľku stratila Borkove oči som si všimla jeho smutný pohľad smerovaný na mňa, čo som vôbec nepochopila.

,,Ja som beta! Ty si len hlavný bojovník svorky." zavrčal George za môj chrbát. Otočila som sa a cez priehľadné zadné sklo som videla ako Bork zaťal päste. Zaujímalo by ma, prečo je medzi nimi takýto zlý vzťah. Je snáď možné, že je to kvôli postaveniu?

,,Hýb sa." zavrčal naspäť Bork, otočil sa k nám chrbtom a vybral sa ráznym krokom dopredu. Od Georga vyšlo niečo ako vlčie zavrčanie no nič nepovedal a začal ho nasledovať ťahajúc ma za ruku.

Začala som sa obzerať no noc, ktorý už dávno nastala mi zatienila výhľad. Videla som obrysy domov, ktoré boli od seba dosť vzdialené, no nikde som nezahliadla druhé auto, v ktorom sa viezli deti. Asi ich dopravili domov. Išli sme po betónovej ceste smerom k obrovskému domu, ktorý sa nedal prehliadnuť. Svietilo sa tam zrejme v každej miestnosti, pretože oproti ostatnými, nepôsobil, že by chcel byť neviditeľný v tme. Práve naopak.

V tme som jasne videla jeho biele múry, ktoré tvorili tento...dom. V strede sú obrovské hnedé dvere a po jeho prevej a ľavej strane sa týčia kamenné stĺpy samozrejme z bieleho kameňa. Určite má dve poschodia, pretože od dverí sa tiahne veľa okien ktoré sú pod sebou oddelené malým bielym pásikom. Celé druhé poschodie dopĺňali balkóny a tmavé strechy z môjho uhla pohľadu mali tvar lichobežníka. V každej jednej izbe sa svietilo.

Prechádzala som okolo krásne pokoseného trávnika a troma schodmi sa dostala rovno pred dvere.

,,Správaj sa slušne." varoval ma George a otvoril dvere, pričom mi pustil konečne ruku. Bork, ktorý sa presunul ku mne a navrhol mi svoje rameno ako správny gentleman. Zaváhala som no nakoniec som ho prijala. Bork sa naklonil ku mne a pošepkal: ,,Keď budeš stáť pred alphom, nepozeraj sa mu do očí ale radšej niekde zaňho."

Hlboko som sa nadýchla jemne prikývla hlavou. Začínala som byť trošku nervózna. Ak by bol deň a ja by som bola úplne pri zmysloch asi sa už mykám ako šialená a snažím sa o útek. Lenže únava už na mňa doľahla a mne už sa nechce len stretnúť s ich vodcom. Podľa toho, čo som čítala a čo býva vo filmoch by to mal byť vodca svorky, alebo? Už ani neviem. Je veľmi náročné o tom premýšľať.

Po prechode cez dvere sme sa ocitli v obrovskej verande(?) s drevenými parketami a krémovou stenou. Rovno predo mnou sa týčilo drevené schodisko s krásny zábradlím. Viac som si všimnúť nemohla, pretože ma Bork hneď otočil do pravej strany a viedol k otvoreným dvojkrídlovým dverám. Prešli sme aj cez ne a ocitli sme sa v obrovskej hale. George, ktorý bol celý čas pred nami zastal a počkal, kým do dobehneme. Stáli sme všetci traja vedľa seba ako vojaci.

Pozrela som sa pred seba a uvidela luxusnú čierno-bielu sedačku na ktorej sedel vystretý muž s kamennou tvárou.

Bork s Georgom sa pozreli na podlahu a potom znova zdvihli zrak k tomu mužovi, čo pôsobili akoby sa mu poklonili. Nevedela som, čo robiť a tak som radšej mlčala a svoj zrak presunula na čierne botasky toho muža.

,,Vitaj, Amanda Melanie Richardson. Je to pre mňa veľká česť ťa vidieť v svojej svorke. Som alpha Sawyer." povedal hlbokým hlasom z ktorého sa celé moje telo akoby prebudilo a tep môjho srdca sa zvýšil ako ešte nikdy predtým....