Amanda a vlk

Ďalší vlci?

Zavrčal a neviem odkiaľ sa zjavili ďalší štyria vlci. No pekne....

Stalo sa vám už niekedy v minulosti, že ste sa len tak rozprávali zo svojim známym a odrazu vám začne hovoriť o vlkoch, ktorý sa menia na ľudí a bojujú proti sebe vo svorkách, a po nezrozumiteľnom vysvetlení o ich existencii sa pred vami zmení na ozajstného vlka? Nie? Ani mne.

,,Prosím, nechaj ma na pokoji..." zaprosíkala som zo strachom v hlase a posúvala sa na zemi ďalej od tej veľkej ryšavej papuli, ktorá sa ku mne pomaly približovala a s ňou ďalšie štyri. Srdce mi bilo ostošesť, krv mi hučala v očiach a bála som sa prehltnúť slinu, čo sa mi vytvorila v ústach.

Z očí sa mi začínajú spúšťať slzy zúfalstva. Bojím sa. Hrozne sa bojím. Čo mi chcú urobiť? A prečo mne? Veď som nič zlé neurobila, tak prečo? Mimochodom, ešte stále som sa nespamätala z tých vlkolakov!

Bork sa ku mne neustále približoval. Ostatných vlkov som si moc nevšímala, keďže boli vo väčšej vzdialenosti ako on. No všetci vrčali a pomaly sa približovali. Toto nedopadne dobre. Roztrhnú ma ako žabu ak hneď niečo neurobím.

,,AAAAAAAAAAA........" zakričala som z plného hrdla ako mi to len hlasivky dovoľovali. Bork s ostatnými vlkmi pri mojom kriku sklonili hlavy a zaskučali. Získala som tým trošku času a zároveň sa chcela presvedčiť, či majú naozaj taký citlivý sluch ako sa píše v knihách. Zrejme áno...

Moje telo sa, akoby povelom postavilo na nohy a rozbehlo sa smerom von z lesa. Musím im utiecť inak ma zabijú! A to si zatiaľ neželám. Alfa kde si, keď ťa potrebujem?! Ak sa dostanem domov, živá, a ty si potom tam tiež napochoduješ ako nejaký pánko sveta, tak ťa doslova nekopem do zadku! Ugh! Prečo sa to musí stať práve mne?! Prečo?!

Pri šialenom behu som započula ďalšie rýchle kroky. Ale nie! Dobehli ma a teraz ma zabijú!

Nie, Amanda! Spamätaj sa! Nenecháš sa predsa len tak zabiť nejakými vlkmi!

Ozvalo sa moje podvedomie. A má pravdu! Dostala som sa zo smútku za priateľkami, čo ma skoro zabilo, a teraz sa predsa nenechám zabiť nejakými psychopatmi, ktorý len majú nadprirodzenú schopnosť meniť sa na vlka. Hi-hi pozitívna myšlienka, no nie?

Moje nohy preskočili malý koreň stromu, čo vyčnieval zo zeme, ale naspäť na zem nedopadli. Okolo môjho tela sa ovinuli niečie cudzie veľké, silné ruky, ktoré si ma privinuli k sebe. Chrbtom som narazila do jeho pevnej hrude a vykríkla. Moje oči sa automaticky zavreli očakávajúc pád na zem, čo bola chyba, pretože sa mi na nich prilepila veľká šatka, z príjemného materiálu ale za to dosť tmavá, aby som cez ňu nič nevidela.

Druhá neznáma osoba mi ju pevne obmotala okolo hlavy. Jeho blízkosť ma veľmi zarazila. Z jeho tela sa tiahla známa vôňa mäty, vanilky a búriaceho sa mora. Myslela som si, že túto vôňu si len môj mozog vymyslel v ten večer, čo som sa záhadným spôsobom premiestnila zo stolíka na posteľ.

Na chvíľu som sa prestala metať, čo využil útočník, ktorý ma drží vo svojom náručí. Položil ma späť na zem, keďže doteraz som visela, svojou nohom mi zakliesnil moje, buchnutím dozadu, čím som neudržala rovnováhu a padala dopredu, kde mi v páde zabránili jeho ruky. Jeho dotyk bol trošku príjemný ale nie až tak, ako toho, čo ma stráži vo snoch.

Môj sluch započul ďalšie šušťanie trávy a beh ďalších osôb. Toto museli byť tý vlci s Borkom. Moje srdce sa rozbúšilo ešte viac a to som si už myslela, že je to nemožné! Teraz ma zabijú alebo iba ublížia? Čo vôbec chcú?

Z očí sa mi spustili nové slzy, ktoré nahradili tie staré, čo vyschli počas zbesilého behu. Osoba s úšasnou vôňou sa ku mne znova priblížila.

,,Pššš..... Paix, beauté... Ne vous inquiétez pas. Laissez-bas et rien ne vous arrivera..." zašepkal mi do ucha. Jeho hlas nízky a príjemný. Neviem ako ale dokázal upokojiť moje srdce, ktoré skoro prasklo od strachu. Nemal žiadny francúzsky prízvuk, čiže francúzs určite nie je.

Poslúchla som, čo mi povedal a prestala napínať svaly, o ktorých som nevedela, že napínam. Jemne som prikývla hlavou a prehltla slinu, ktorá mi skoro vypadla z úst. Neznámi mi spokojne dýchol do ucha, priložil jeho hepké pery na moje líce a následne sa odtiahol, čo ma veľmi nepotešilo a odstúpil odo mňa o pár krokov. Jeho pery mi za sebou zanechali pálivu stopu.

Poviem vám, že už ma nebaví byť v tejto polohe, naklonená čelom k zemi so zablokovanými nohami. Začína to byť otravné a nepohodlné.

Beh vlkov zastal, chvíľu bolo napäté ticho a odrazu sa ozvalo mužské, hlboké zakašľanie.

,,Bork, aké prekvapenie.....Dlho sme sa nevideli. Čo sa tu tak preháňaš lesom ako líška s tráviacimi problémami?" začal rozhovor muž s vôňou mäty, vanilky a mora. Snažila som sa zachytiť každé jedno ich slovo.

,,Nehraj sa na hlupáka! Vieš veľmi dobre, prečo tu som!" skríkol, ,,Povedz svojej bete nech ju pustí a predá mi ju do moci a ja stiahnem svojich vlkov." jeho krik sa stíšil a hlas začal byť lišiacky. Chcú ma vymeniť? Prosím, nech to neurobia! Ja chcem ísť domov, do svojej posteli a ísť spať s Alfom po mojom boku a nie tu počúvať rozsudok mojej smrti!

,,Bork, vieš veľmi dobre, že ti Amandu nedám. A je mi jedno, či svojich bojovníkov stiahneš alebo nie. Aj tak ich zabijem..." precedil pomedzi zuby.

,,Ale nebuď hneď agresívny. Nehodí sa ti to. Ju raz dostanem, či sa ti to páči alebo nie!" Hlas Borkovi stemnel, čo bolo jasne počuť.

,,Inak, ako vidím, ešte si jej to nepovedal." Borkov hlas sa hneď zmenil na milí a menej strašidelný. Ako to robí?

,,Drž hubu, Bork! On jej to povie, keď to uzná za hodné." ozval sa menej temný hlas tesne pri mojom uchu. Bol taktiež hlboký a na chrbte mi začali behať zimomriavky.

O čom tu vôbec hovoria?

,,Shadow, kedy jej už o sebe povieš? Pozri ako horí Amanda nedočkavosťou...."