Amanda a vlk

Ťažké zmeny

Je to už týždeň, čo som posledný krát videla svoje kamarátky. Svoje sestričky, ktoré vždy stáli pri mne a prišli za mnou až z Grécka.  Medzi tým sa toho veľa zmenilo. Prišla som o moje jediné kamarátky, ktoré sa už nevrátia. Nikdy sa s nimi už nebudem zabávať aj keby som sa niekedy vrátila do Kalimati. 

Keď išli na letisko, ktoré je odtiaľ celkom ďaleko, do cesty im vbehol nejaký opilec. Taxikár, ktorý sedel za volantom, nedokázal zastaviť a tak nasmeroval auto do strmého kopca. Auto sa viackrát prevrátilo zo strmého kopca a skončilo na streche. Kým prišli záchranári, bolo neskoro. Dievčatá vôbec nejavili žiadne známky života a šofér s nimi.

Stratila som svoje jediné priateľky, ktoré ma dokázali rozosmiať aj v tých najťažších chvíľach. Vo všetkom ma podporovali. Vnímala som ich ako moje sestry. Prežila som s nimi kopu srandy a veselých zážitkov. Nikdy ma nenechali odísť bez rozlúčky aj keď som išla preč čo i len na týždň. No teraz sú všetky preč...

Keď mi to oznámila mama, že po odchode našli policajti auto v priekope na streche a v nich mŕtve telá mojich kamarátok, odpadla som. Ten nátlak emócií bolesti, strachu a utrpenia som nevydržala. Bola to podpásovka.

Ešte stále nie som v poriadku. Ležím vo svojej izbe na posteli a slzy plné smútku a utrpenia mi vychádzajú z očí a nechcú prestať tiecť. Mama je v práci a namiesto nej pri mne leží môj čierny vlk, ktorý tiež nevyzerá na tom dobre. Hlavu ma položenú na mojom bruchu a sleduje ma pohľadom. Má krásne zelené dúhovky. Jeho srsť je hrubá a na dotyk príjemná. Očami pozorne sleduje každý môj pohyb. Rozhodla som mu dať meno Alfa. Viem je to čudné meno. Lenže toto stvorenie sa predvádza, akoby bol vodcom tejto rodiny. To meno mu pristane aj keď je to pomenovanie vodcu svorky.

Obidvaja len tak nečinne  ležíme a pozeráme si jeden  druhému do očí. Vo svojom vnútri cítim smútok, ktorý nedokážem upokojiť. Tú bolesť, ktorá im ublížila na ceste som cítila aj ja. Je to horšie. Mám pocit, akoby mi niekto vytrhol srdce a nahradil ho iným. Už mi neostáva veľa najbližších osôb v mojom živote. Moja mama a Alfa sú jediné stvorenia za ktoré som ochotná aj dať ruku do ohňa.

Potrebujem si vybiť energiu. Nemôžem večne ležať v tejto posteli a utápať sa v smútku a utrpení, inak sa zbláznim.

,,Nepôjdeme sa prebehnúť?" zamyslene som sa spýtalaa jemne nakloním hlavu do ľava. Ešte ani raz som nebola s Alfou von. Potrebujem sa odpútať od reality.

Alfa hneď vstal a sadol si ku dverám. Vstala som z postele aj ja a prezliekla sa do pohodlných čiernych kraťasoch a trička na ramienka. Svoje fialové vlasy zopnem do vysokého copu. Počas celej mojej činnosti si všimnem, že Alfa na mňa celý čas necháva svoj pohľad, no neriešim to.

Vezmem obojok a spolu s vodítkom ho pripnem Alfovi okolo krku. Otvorím dvere izby a ponáhľam sa po schodoch smerom na chodbu.

Otvorím aj vchodové dvere a vyjdem von. Hneď mi na pokožku dopadnú teplé slnečné lúče a do vlasov sa mi zamotá príjemný vánok vetra. Ucítim rôzne pachy kvetín posadené v záhrade pred naším domom. Toto mi dlho chýbalo. Ten pocit voľnosti a odhodlania za objavovaním sveta je späť. Vibrácie v tele od strachu  sa zmenili na príjemné dotyky teplého vánku. Tento pocit potrebujem. Voľnosť a pocit slobody.