Amanda a vlk

Namyslená chlpatá guľa

,,No počkaj." povedala som si skôr sama pre seba a rozbehla sa hneď za ním...

Záhadou pre mňa je ako sa správal Alfa celý čas, čo sme boli von. Po prvý krát som ho vzala von, nepouila obojok, a nemusela naň kričať kvôli poslunosti. Spríjemňoval mi celú prechádzku v lese a cestu domov. Pri ňom som cítim pocit bezpečia a ochrany. Niekedy by som sa rada s ním vystriedala.

Vidieť svet očami vlka musí byť skvelé. Cítiť rôzne pachy desaťkrát silnejie, očami sledovať kadý pohyb a počuť kadý jeden zvuk. Cítiť voľnosť vo svojej srsti a iť bez problémov v prírode. iť slobodne a do smrti... To je ivot. Ale predsa, vadili by mi blchy a kliete. Na toto by som si nedokázala zvyknúť. 

Celá zadychčaná som dobehla k námu domu kde pred dverami leala tá obrovská čierna chlpatá guľa s nádhernými zelenými očami a upierala na mňa víťazoslávny, no zároveň, pobavený pohľad.

,,Teraz si vyhral no nezvykaj si na to!" napomenula som ho.

,,Čo si o sebe myslí? To, e si bol prvý pri dome hneď bude prvý vo vetkom? Tak na to môe môj zlatý hneď zabudnúť." Alfa na mňa hodil pochybovačný pohľad typu "pozor na jazyk!" a zavrčal. Pokrútila som nad ním hlavou a odomkla vchodové dvere. Hneď ako som stlačila kľučku sa rozbehol do domu a pritom mi podkopol nohy. Troku bolestivo som dopadla zadkom na prah dverí.... To mi snáď robí naschvál. Boe, ten musí byť silný, keď ho nezastavil ani náraz do mojich nôh...

,,Akoe, vďaka!" povedala som natvaná a  spaľovala ho pohľadom. Alfa otočil hlavu ku mne a pohľadom si ma preskúmal. Zakňučal, otočil hlavu späť a utekal do mojej izby. Neviem prečo, ale rýchlo som sa stihla natvať. Najprv do mňa nabúra spoluiačka, ktorej meno som mimochodom u zabudla ale sa asi začínalo na J, následne som jej sľúbila, e prídem zajtra do koly a to nemám ani tuenie čo preberali za látky a aby toho nebolo málo ete aj môj vlk sa mi posmieva.  Ach...aký krásny deň dnes mám. Nechcete sa niekto so mnou vymeniť? 

Pozviechala som sa zo zeme, zavrela dvere  namierila si to do kuchyne. Po tej prechádzke som aj vyhladla. Aj keď to veľmi prechádzka nebola, keďe som asi vkuse behala. Vybrala som si krajec chleba, rozrezala ho napoly a dala do hriankovača. Mám veľmi rada hrianky.  Keď som bola mladia, chodila som cez zimu k babke. Mala tam veľkú pec s platňou na ktorej mi vdy robila hrianky. Nedali sa porovnávať s tými z hriankovača. Hrianka u babky na peci je úplne iná ako hrianka z hriankovača. Pravda je, e v tedy som nevedela, e sa hrianka volá hrianka a tak som to volala pinavý chlebík, keďe bol hnedý. 

Vôňa hrianok sa začala rozplývať po celom dome. Z chladničky som vybrala maslo a paradajku. Zo skrinky pri chladničke som vybrala soľničku a pod linkou dosku na krájanie a noík z linky. Kútikom oka som si vimla ako sa Alfa prikráda do kuchyne. Zrejme ho tá vôňa prilákala. Má smolu. Za to správanie pred domom nič nedostane! 

Hriankovač cvakol a ja som si teplé hrianky poloila na drevenú dosku a netrela ich maslom, ktoré sa lahodne začalo topiť na teplom pečivu. Paradajku som si pekne nakrájala  dala so sklenej mitičky ktorá bola hneď po ruke. Pekne som za sebou vetko upratala a odniesla si svoju večeru do izby.  Alfa nechával pohľad na mojom chrbte a nasledoval ma do izby. SVOJU večeru som si poloila na stolík vedľa kníh a pohodlne sa usadila na stoličku. Alfa si sadol predo mňa a hádzal na mňa pohľad tipu:"a čo ja?" 

,,Má smolu. Nič ti nedám." povedala som mu a sledovala ako zareaguje. Zavrčal a zároveň si ľahol. 

,,Nemal si ma hodiť na zem." víťazoslávne som sa usmiala a namierila si to znova do kuchyne. Do pohára som si naliala čistú vodu a vrátila sa späť do izby.... to, čo som videla pred sebou ma úplne vyviedlo z mieri. Pohár, ktorý som drala v ruke som skoro pustila na zem a ústa nechala otvorené do O. Toto nie je moné....