Amanda a vlk

Hriešne zvodné fialové vlasy....

,,Stále na teba pozerá," pošepkala mi Amélia na hodine občianskej náuky. Otočila som hlavu za seba a videla vo vedľajšom rade pri okne v poslednej lavici sedieť Borka ako už piatu hodinu na mňa zíza. Mierne som sa usmiala a otočila hlavu späť dopredu. 

,,Ja za to nemôžem." potichu som jej odpovedala. S Borkom sme sa rozprávali cez prestávky a bola s ním celkom aj sranda. Vravel, že pochádza z   mesta Neapol v Taliansku. No mne nepripadal, že by nebol Talian, skôr nejaký Austrálčan. O svojej rodine veľmi nerozprával a ani o svojich rodičoch. Zrejme neboli z Talianska. Ale ak nechce o nich hovoriť, rešpektujem to. Pravdu povediac ani ja nepochádzam z Ameriky.

Môj domov je v meste Kalamata  na juhu Peloponézu  v Grécku. Je to hlavne obľúbené turistické mesto s prístavom. Nachádzajú sa tam rôzne bary, tradičné taverny, historické centrum a stredoveký hrad. Síce som nebola ani raz sa pozrieť na historické pamiatky tohto mesta, stále to ostane môj domov. Nikdy som nepochopila prečo sme sa presťahovali sem do rušného New Yorku. Ešteže nebývame priamo v strede mesta ale na okraji v 'kľudnej' časti mesta. No Kalamate sa to nevyrovná. 

Rada by som sa tam vrátila ale nechcem mamku trápiť. Zrejme sme sa presťahovali kvôli otcovi. Zjavne jej to mesto jeho veľmi pripomína. O svojom otcovi vlastne neviem vôbec nič. Odišiel, keď som mala tri roky. Od vtedy sa vôbec neozval. Veľmi ma to nemrzí, keďže som ho veľmi nepamätám. Mama o ňom vôbec nehovorí. Keď som sa jej pýtala na túto tému, vždy ma odbila, že mi to raz povie. Inak moja mama je rodená francúzska a keďže gréčtina bolo ťažké pre ňu sa naučiť, rozprávalo sme doma po francúzsky. Keď mi oznámila, že sa jedného dňa budeme sťahovať musela som sa naučiť hovoriť aj po anglicky. Začala som častejšie vravieť po anglicky až som úplne zabudla vravieť po francúzsky. Inak v meste a v škole som rozprávala angličtinou ale nie často, zato gréčtinu som ako tak písať vedela.

,,Slečna Richardson, neruším vás?!" moje myšlienky pretrhol učiteľky hlas. Zdvihla som zrak od svojho zošita do ktorého som nevedome kreslila srdiečko stále dookola. 

,,Nie, prepáčte." ospravedlnila som sa a sklopila pohľad naspäť do zošita. Učiteľka sa škodoradostne na mňa usmiala a dodala: ,,Keďže takto pekne uvažujete o učivu, môžete si presadnúť k svojmu novému spolužiakovi aby aj on mal takéto myšlienky." 

Povzdychla som si, vzala veci a išla si sadnúť k Borkovi. Amélia na mňa hodila pohľad 'a máš to!' a ďalej venovala pozornosť učiteľke. S učebnicami v ruke som sa presunula k poslednej lavici pri okne. Bork sa na mňa žiarivo usmial a stiahol svoje veci na jednu stranu lavice, keďže boli všade možne.  Úsmev som mu opätovala a sadla si hneď vedľa neho. 

Bork sa okamžite ku mne naklonil. Jeho teplý dych som cítila jasne na mojom uchu a snažila sa skrotiť rýchlo búšiace sa srdce. 

,,Aké myšlienky by som mal mať ak nie o vás, slečna Richardson?" zvodne zašepkal a mne až nabehli zimomriavky po celom tele. On rozmýšľa o mne? Ale prečo?

,,O prímoch a výdavkoch, pán Sepp." potichu som mu odpovedala a doširoka usmiala. Čo to má znamenať? Je tu prvý deň v škole a už ma balí? 

,,Ale to sa nedá ak moju pozornosť stále upútajú tie vaše hriešne zvodné fialové vlasy, slečna Richardson..." jeho dych som cítila až v žalúdku, tak bol blízko. Dal mi mú pusu na spánky a hneď na to sa odtiahol kvôli učiteľke ktorá sa otočila k žiakom a kontrolovala či nerobia nejaké somariny. 

Cítila som, ako mi horia líca od jeho poznámky. 

Hriešne zvodné fialové vlasy....

Jeho hlas sa mi stále opakuje v hlave.  Viem, že určite často nevidí dievča s fialovou hlavou a už duplom nie také, ktoré sa s nimi narodilo.  Ale až takto mi lichotiť nemusí.

,,Slečna Richardson, nejako sa nám červenáte...." podpichol ma Bork pričom sa uškŕňal od uch k uchu. Pretočila som očami a odvrátila od neho hlavu pred seba. Z vlasov som si spravila záclonu aby nevidel do mojej tváre aké mám z neho rozpaky. Do čerta, čo sa to so mnou deje? Prečo mám zimomriavky po celom tele, chĺpky na krku hore dupkom a líca mi horia ako pri teplote 68°C? Prečo mi tak hovorí? Veď je tu veľa ďalších a krajších dievčat ako ja tak prečo mi to vraví? Žeby som sa mu páčila? Nie, to je blbosť!

Na ľavom stehne pocítim veľkú, silnú ruku, ktorá mi na mieste zohrieva pokožku pod sukňou. Začne s ňou pohybovať hore dole a určite má tušenie, čo to so mnou robí. Keď sa učiteľka znova otočí k tabuli doľahne mi k uchu jeho znova krásny hlas. 

,,Nepôjdeme dnes von, slečna Richardson?" cítim ako sa previnilo usmeje a čaká na moju odpoveď. 

,,A čo bude vonku?" zvedavo sa Borka opýtam. 

,,Mohli by sme sa isť niekde prejsť, zastaviť sa niekde na zmrzlinu,....." zamyslene vravel.

,,Alebo pôjdeme na detské ihrisko, alebo aj do lesa sa prejsť keď chceš." 

,,Ja by som išla radšej na to ihrisko." otočila som sa k nemu a venovala mu úsmev. Tiež sa usmieval a v očiach mu svietili šibalské iskričky. 

,,Takže prijímate moje pozvanie, slečna Richardson?" uisťoval sa.   

,,Áno prijímam, pán Sepp." prikývla som  a otočila hlavu dopredu, kde som na tabuli našla napísaných kopu poznámok z ktorých nebola ani jedna veta v mojom zošite. 

,,Už sa teším..." potichu dodal Bork a stisol mi stehno. Okamžite som chytila jeho ruku a dala ju preč z mojej nohy. Nech si nenamýšľa chlapec, že ma môže takto obchytkávať. 

 Neviem, čo plánoval, že sním budem vonku robiť ale určite tam nebudem len ja a on. To by som neprežila. Poznám ho iba deň. Za ten čas ma zachránil pred pádom zo stoličky, povedal, že pochádza z Talianska, začal mi tu hádzať komplimenty, pobozkal spánky, obchytkal nohu a pozýva von. Plus oslovuje ma slečna Richardson len preto, že ma tak nazvala učiteľka. Na základnej škole nám učitelia nevykajú. Preto je to dosť prekvapujúce ak vás tak učiteľ osloví. 

Ale je to veľmi krátky čas a ja neviem, či nie je náhodou sériový vrah alebo pedofil. Viem, mám divné myšlienka ale... opatrnosť nadovšetko.  Pôjdeme von pekne ja, on a Alfa......