Amanda a vlk

,,Ostaň tu." ,,Haf!"

  ,,Shadow, kedy jej už o sebe povieš? Pozri ako horí Amanda nedočkavosťou...."  

,,Nevyslovuj jej meno!" 

,,Ale, Shadow... kroť sa. Nechceš predsa aby si ťa zapamätala ako zúrivého vlka, ktorý sa vyžíva v utrpení." reagoval Bork pokojne. 

,,Prečo si robíš zbytočné nádeje?" pokračoval, ,,Vyhodí ťa zo svojho domu ako prašivého psa na ulicu a bude žiť svoj šťastný život v ktorom ty nebudeš hrať žiadnu rolu." Čože?! O čom to tu hovorí, dopekla?!

,,A dosť!" ozval sa hromový hlas a následné zavrčanie, až sa mi podlomili kolená. Mocné paže ma okamžite zachytili a pritiahli si ma k sebe, a pomohli mi udržať stratenú rovnováhu. Stála som opretá o mocnú teplú hruď, ruky mi viseli voľne pri tele, a mocné paže sa mi obtočili okolo trupu. Šatka, ktorá mi zakrývala hlavné divadlo predo mnou mi začala vadiť. Moje telo sa začalo nekontrolovateľne triasť. Znovu som sa bála. Ten pocit slabosti, strachu a stiesnenosti sa vrátil.   Čo sa tu deje? O čom to tu celý čas vravia? A ako som do toho zapletená ja? Prečo som vlastne tu? 

 ,,Shadow!" zvolala osoba pri mojom uchu, ktorá ma držala. Už tu nechcem byť! Strašne sa bojím! Nechajte ma na pokoji! Prosím! Moje myšlienky a prosby o pomoc stále ostali len v mojej hlave. Nemala som tu guráž niečo vysloviť. Moje slzy nastúpili na scénu a zadržiavala som vzlyk. Chcela som byť statočná. Nechcela som prejaviť tým mužom (keďže chlapci v mojom veku určite nie sú, už len podľa hlasu)  svoju slabosť ale v takejto situácií. Cítila som sa ako maličké dievčatko, ktoré sa čírou náhodou objavilo v deviatackej triede a nechápe, prečo sa smejú zo slova malý vtáčik. 

,,Drž hubu, Collin! Ja toho debila zabijem!" zúrivosť v jeho hlase bola skoro hmatateľná. Nechcem, aby sa tu bili, nie to zabíjali. Z toho by som už nikdy v noci nezaspala. Mala by som výčitky svedomia do konca života.

,,Nemôžeš ho zabiť, keď je tu ona!" povedal pevným hlasom Collin pri mojom uchu. Po jeho slovách nastalo napäté ticho. Slzy sa mi neprestajne ronili v očiach. Telo sa mi triaslo od strachu.  Už tu nechcem byť!

Myklo mi telom, keď som započula pád asi troch osôb, jasné prasknutie kostí a bolestný vzdych. Nie! Nik sa tu nebude biť rovno predo mnou! 

,,Ber ju!" prišiel povel z ľavej strany. Collin si ma prehodil cez rameno a rozbehol sa so mnou niekam do neznáma. Pod svojím telom som jasne cítila každý jeho sval. Ruky som mala priklincované k telu a myslím, že nohy by mi momentálne nijako nepomohli. Skákalo to so mnou  a kývalo zo strany na stranu až som začínala mať pocit, že ak nezastaví, povraciam sa mu na chrbát. 

Po takých piatich minútach zastal a pomaly ma zložil na pevnú zem.  

,,V pohode?" opatrne sa ma spýtal starostlivým hlasom. Nebola som schopná slov a tak som len slabo prikývla. Slzy mi vyschli na lícach a vzlyky zúfalstva sa zmiernili. Jeho horúce dlane som pocítila na zátylku hlavy. Začal mi rozviazovať opatrne šatku a dával si pozor na moje vlasy aby za nich náhodou nepotiahol. Ako by som ho za to mala nejak potrestať. 

Keď moje oči opustila tmavá látka, predo mnou som uvidela celkom pekného muža. Nevyzeral tak hrozivo  ako som si myslela.  Podľa tvrdého a mrazivého hlasu som mala pocit, že je to nejaký tridsiatnik s obrazom samého diabla.  Mýlila som sa. Pozerala som sa do tváre muža, ktorý sa skláňal nado mnou a mohol mať tak dvadsaťdva rokov. Mal dlhšie hnedé vlasy vyčesané na do zadu, po bokoch skrátené. Má výrazná črty tváre, hrubé obočie, veľký nos, hnedé oči ako dubové drevo, pekne vykrojené plné pery a jemné strnisko.  Dôkladne som si ho prezrela a snažila si ho čo najlepšie zapamätať. Nie kvôli tomu, aby som si podľa toho našla jeho telefónne číslo (to že je kus nepopieram), ale kvôli tomu, že je to jediná osoba, ktorú vidím, odkedy som mala na očiach šatku.