Amanda a vlk

Rýchly zvrat okolností...

Bože, moja hlava! Čo sa to najbližších päť hodín stalo? A kde to vlastne som? Čo sa vlastne stalo?

Cítim, že moje telo leží na niečom mäkkom a príjemne chladnom chrbtom k zemi. Skôr mám pocit, že na tej zemi aj ležím no nie na tvrdom betóne ale mäkkej tráve. Sústredila som svoje zmysli a zamerala sa na okolie v ktorom sa práve nachádzam. Do nosa mi udrela intenzívna vôňa ruží. Neviem prečo, ale mám taký pocit, že na tomto mieste som už niekedy bola. Niekedy v minulosti. Keď som bola menšia. Ale...ako som sa mohla ocitnúť na mieste, ktoré si pamätám keď som v Amerike? To je nezmysel! Musia tu byť iba niekde ruže, ktoré mi tak pobláznili hlavu. Nemôžem sa nachádzať niekde v Grécku.

Pomaly som pohla prstami ľavej ruky, pretože sa mi to zdalo oveľa jednoduchšie ako otvoriť oči. Pravdupovediac sa mi ani nechce otvoriť oči. Ale ak by mala lenivosť kvitnúť, je zo mňa krásny fialový orgován. 

Aj keď mi tvár príjemne hriali slnečné lúče a nedovoľovali mi zdvihnúť viečka, predsa len som ich musela otvoriť, pretože moje líce skúma niečo studené a vlhké. Bolesť v hlave odrazu jemne ustúpila a už nebola taká intenzívna. Alebo som ju len ignorovala. Poriadne som nabrala kyslík do svojich pľúc a až teraz mi došlo, že po celí ten čas, odkedy som začala byť pri vedomí som sa vôbec nenadýchla.

V šoku som okamžite otvorila oči a rukami sa zaprela o zem aby som sa mohla posadiť. No v strede pohybu ma naspäť na zem priklincovali mocné laby. Zaostrila som svoj pohľad pred seba a videla veľkú ryšavú papuľu, škeriacu sa na mňa ako psychopat. Jeho zvyšok ucha po neúspešnom boji zakrývajú jemné ryšavé chĺpky a v očiach prekypujúce pobavenie s hnevom a škodoradosťou. Do kelu, kde to som?!

Moje zreničky museli byť od strachu rozšírené do veľkých rozmerov, pretože len strach mi dokáže nehnať zlý pocit a úzkosť. Počas môjho života som zistila, že ak som veľmi vystrašená, moje zreničky sú oveľa väčšie ako u normálnych ľudí v rovnakej situácii. Nikdy som sa však nedozvedela dôvod.

Prehltla som hrču v krku, ktorá mi zabraňovala vydať hocakú hlásku. Otázky rôzneho typu toho, čo sa stalo pred niekoľkými hodinami a toho, čo sa bude diať práve teraz mi hučali v hlave ako roj včiel. Zrak som sklopila z úrovní jeho očí na moje ruky po bokoch tela.

,,Bork, myslím, že si už vystrašil dostatočne na to, aby sebou netrhla. Chudinka. Ľutujem ju, že stretla práve toho debila Shadowa. Je to kok...." jeho vetu prerušilo podráždené zavrčanie predo mnou. Zrejme Bork nemá v láske vulgarizmy. Ani sa mu nedivím. Taktiež ich veľmi nemusím.

,,Sorry." pípol. Jeho hlas bol hrubý a chrapľavý.

Neznámy muž, ktorého som nevidela vystúpil spoza chrbta ryšavého vlk a postavil sa o niekoľko centimetrov k mojej hlave. Moje telo sa začalo nekontrolovateľne triasť strachom na čo z obrovskej obludy na mojom tele vyšlo spokojné zavrčanie. Neznámi muž z môjho uhla pohľadu pôsobil dosť vysoko. Jeho tvár bola jemne oválna s ostrými črtami tváre a chladnými modrými očami ktoré upieral na mňa. Nemal žiadne vlasy a ani výrazné svaly no aj napriek tomu je určite silnejší ako ja.

,,Mal si pravdu. Je to vážne kus." čupol si a prstami pravej ruky začal skenovať moje rozpustené vlasy.

,,Mať takú v posteli by stálo za hriech." na tvári sa mu usadil úškrn a začal si premeriavať celé moje telo. Mala som pocit, že som tam pri nich nahá a vôbec mi nebol príjemný jeho lačný pohľad.

,,Ja viem. Ale máme svoje rozkazy od alfu." okamžite som pohľad presmerovala z toho čudného muža na ryšavého vlk. No namiesto tej veľkej obludy sa nado mnou skláňal Bork s horším úškrnom ako mal vo vlčej podobe.

Môj hlas som odrazu nemohla vôbec použiť. Strach, ktorý vo mne plamení mi to zakazuje. Zmohla som sa iba vystrašene pozerať z jedného idiota na druhého.

,,George, prines lano a zviaž ju." prikázal mu Bork.

,,Nemal by som ti náhodou dávať rozkazy ja?!" zvolal a nezabudol zdôrazniť posledné slovo. Bork si iba povzdychol, daroval mi krátky unavený pohľad, akoby ho Geoge týmito otázkami neskutočne obťažoval a odpovedal: ,,Áno, ale ja som dostal pokyn ju nájsť a priviesť. Ty si mi s tým mal len pomôcť a priučiť sa tomu, keďže si nová beta."

,,Fajn." pustil môj pramienok fialových vlasov, postavil sa a odpochodoval do, mne neznámej, šopy.

,,Amanda, drahá Amanda....Tak dlho sme sa nevideli." zapriadol mi pri uchu. Jeho mocné paže tlačili moje ramená k zemi a svojimi kolenami zablokoval pohyby môjho trupu. Bol na mne obkročmo, bez trička a nohavíc. Mal na sebe len biele trenky, ktoré už neboli biele. Vie si vôbec predstaviť ako ťažko sa perie zelená farba z trávi z bielej látky?! No...otázne je, či si to spodné prádlo vôbec perie.

Celým telom prešlo znechutenie až som sa musela otriasť. Bože, to je hrozná predstava.

Bork sa pri mojom uchu zasmial a tejto chvíli som si nevedela vysvetli, ako som ho mohla pokladať za chlapca v mojom veku. Ako som mohla byť taká slepá?

,,Je ti teplo, dievčatko?" odtiahol sa a pozrel sa mi do očí. Môj strach okamžite nahradila zlosť až som sa divila, odkiaľ sa vzal.

,,Vážne chceš počuť odpoveď?" odpovedala som mu otázkou protivne. Snažila som sa zakryť strach, ktorý predsa len niekde v mojom vnútri kraľuje.

,,Snažíš sa mať kamennú tvár a byť odvážna. No tvoje rozšírené zreničky ťa prezrádzajú slečinka. A podľa toho, aké sú veľké, ma len utvrdzujú, že mám v zajatí správnu osobu." zamyslene rozprával skôr sám so sebou ako so mnou. Nemohla som mu už dlhšie hľadieť do očí a tak som sa pozrela inde. Nenávidím takéto skenovanie očí.

Keď som sa zahľadela do očí Alfovi, mohol by byť aj koniec sveta a ja by som si to vôbec nevšimla. Jeho oči sú ako neobjavená krajina, ktorú dokážem odhaliť iba ja. Tie jeho zelené dúhovky sú tak fantasticky magické, že som schopná sa na nich pozerať aj hodiny a stále ma to neomrzí. A tie maličké rozkošné škvrny...ách.

,,Mám to lano." ozval sa Georgov chrapľavý hlas. Spamätala som sa a silno so sebou trhla, aby som trochu sa oslobodila, no nepomohlo to k ničomu.

,,Hou, hou, hou! Nejako si sa rozšantila vlčica." posmieval sa mi Bork a zosilnil zovretie. George sa nad jeho poznámkou zasmial a začali mi spútavať nohy pevným lanom k sebe.

Bože, kde som sa to dostala? A kde je Shadow keď ho potrebujem?