Amanda a vlk

Čo si zač?!

,,Nevadí." mávol rukou. Hlavu otočil do ľavej strany a zahľadel sa niekde smerom do lesa. Až teraz som si všimla, že niečo nemá s uchom v poriadku. Akoby ho niekto pohryzol len nedávno. Celé ho mal červené a prebodnuté najmenej štyrmi veľkými zubami. Zrejme sa musel s niekde s niekým pobiť, inak si to neviem vysvetliť. A zrejme bol ten niekto parádne naštvaný, keď mu až do ucha sa zahryzol. Chúďatko Bork......

,,Čo sa ti stalo s uch-..."

,,Nepôjdeme sa prejsť do lesa?" skočil mi do reči. Zrejme sa chcel vyhnúť otázke na jeho zranenie. Nepáčilo sa mi to.

Prikývla som a postavila sa od Alfu. Ten Borka prepaľoval vražedným pohľadom aký len existuje ale už viac naň neštekal. Bork si ho nevšímal a zamieril si to rovno k lesu. S Alfom sme ho nasledovali. Bolo na ňom vidieť, že Borkovi neverí a ani sa mu nečudujem. Ale som rada, že tu je so mnou.

Slzy, ktoré som pred chvíľou ronila mi zaschli na líci a väčšina depresívnych myšlienok ma opustilo. No namiesto nich prišlo menšie zmätenie a zlý pocit. Vošli sme do lesa a kráčali stále hlbšie. Nepáčilo sa mi to, ale vôbec. Cítila som sa na sebe pohľady no moje oči neboli schopné nájsť ich majiteľov. Chvenie v žalúdku sa zväčšilo. Nohy sa mi začali triasť ale udržala som rovnováhu a kráčala ďalej nasledujúc Borkov chrbát.

Alfa, odkedy sme vošli do lesa, sa v jednom kuse nepokojne obzerá. Cítim, že je tiež zmätený ako ja. Asi to nebol najlepší nápad ísť s Borkom do lesa. K ušiam mi zaletí prasknutie konárika obďaleč a mne naskočí husia koža. Zastanem a začnem sa obzerať. Alfa sa okamžite rozbehne tým smerom a ja ho stratím z dohľadu. Bork kráča ďalej nevšímajúc si ten ďalšie pukanie vetvičiek a šum trávy. Ja som sa stále nepohla z miesta a čakám kedy sa znova Alfa vynorí z poza krovia. Nič neprichádza.

,,Bork?" oslovím svojho, až príliš, pokojného prieskumníka a nespúšťam z neho zrak. Menovaný zastane a otočí sa smerom ku mne. Jemne sa usmeje: ,,Áno, Amanda?"

,,Vieš kam vôbec ideme? Lebo sa mi to prestáva páčiť." priznám. Môj strach sa zväčšuje.

Bork sa zaškerí. Zimomriavky na tele sa zdvojnásobia. Toto nebol úškrn typu zábavy a šibalstva ale pomsty a smrti. Jeho zelené oči nabrali nadprirodzene rýchlo tmavší odtieň až boli čierne. Bork pôsobil strašidelne a nebezpečne. Svojím temným pohľadom si ma prezeral od hlavy po päty akoby rozmýšľal, či ma zabije hneď alebo sa so mnou ešte pohrá. O krok ustúpim.

,,Vlastne....Už sme na mieste. Prečo sa pýtaš? Snáď sa ma nebojíš Amanda..." s mojím menom sa pohrá na jazyku až ho zašepká. Chĺpky na krku sa mi zježili a ja som už len čakala, kedy ma zabije. Kde vlastne zmizol Alfa, keď ho potrebujem?

,,Čo odo mňa chceš?" s trasúcim hlasom som sa spýtala. Oči som z jeho mohutnej postavy nespustila ani na sekundu. Pozorne sledujem každý jeho krok. Čakám, kedy na mňa vyskočí s nožom a bude sa ma snažiť ním poraniť.

,,Pomstu." povie ľadovým hlasom, jeho úškrn zamrzne a z prezerania môjho tela znova zabodne svoj pohľad do mojich očí. Tie jeho sú stále chladné a temné. Kričí z nich zlosť a túžba po pomste. Musela som odvrátiť zrak od jeho očí. To zapríčinilo jeho škodoradostný smiech, ktorý som u neho nečakala.

,,Ách Amanda...Drahá Amanda....Ty ani netušíš do čoho si sa zaplietla. Vieš ty vôbec, koho to máš doma? Vieš, kto je ten vlk?" zvyšoval postupne hlas až kričal. Začal sa ku mne približovať veľkými krokmi. Môj strach vzrástol a začala som pred ním cúvať.

,,O čom to hovoríš? Nechápem to." pípla som, pričom neustále cúvam, až sa potknem o konárik a dopadnem do mäkkej trávi.

,,On ti to nepovedal?" Bork zastal skláňajúc sa nado mnou so zdvihnutým obočím. Kto mi nepovedal čo? Moje zmätenie ho rozosmialo.

,,Ty zrejme ani nevieš o koho sa jedná, však?" napoly sa usmial a pokrútil neveriacky hlavou. Ničomu nechápem. O čom Bork hovorí?

,,Takže, kde by som začal?" zamyslel sa.

,,Bolo by dobré, keby si začal od začiatku." poznamenala som. Bork na mňa hodil varovný pohľad. Hneď som zmĺkla.

,,Ten vlk, ktorého ty voláš Alfa, nie je obyčajný. Je to nočná bytosť, ktorá dokáže zmeniť sa zo svojej ľudskej podoby na vlka. Vo vašom svete nám hovoríte Vlkolaci. Ale my radšej preferujeme Vlci...."

,,My?" skočím mu do reči.

,,Patrím medzi nich aj ja. A neprerušuj ma!" zvýšil na mňa hlas v poslednej vete. Jemne som prikývla a tak mu dovolila pokračovať. ,,Väčšina z nás žije vo svorkách ale sú aj tý, ktorý preferujú samotu. A ako vidím tak tvoj vlk sa rozhodol byť chvíľu sám," hltala som každé jedno slovo. ,,Ten vlk je totiž budúci alfa mocnej svorky. Divím sa, že ešte žiješ. Väčšina členov tejto svorky ľudí zabíja ako chráni. Nechápem, čo na tebe vidí." tváril sa zamyslene.

,,Ale veď to je nemožné. Nie je reálne sa premeniť na zver." okamžite som odmietala veriť tomu, čo vraví. Veď predsa vlkolaci neexistujú! Sú iba mýtmi a legendami. Ľudia si ich iba vymysleli aby strašili malé deti.

,,Že nie?" nadvihol obočie a pobavene sa ne mňa pozrel. Odstúpil o pár krokov dozadu a kľakol si do trávi. Dal mi malý priestor, aby som si aspoň trošku pohodlne sadla na zem, keďže doteraz som bola lakťami opretá o zem a mala hlavu vyvrátenú dohora.

Bork sklonil hlavu k zemi a medzi nami nastalo napäté ticho. Odrazu sa Borkovi začala trhať látka a v tichu lesa sa rozoznelo lámanie kostí. Prehol sa v chrbte a hlavu zdvihol ku mne. Jeho oči žiarili zlatou farbou a z úst mu unikol bolestný vzdych a jeho očné zuby boli mierne predĺžené. Boli to tesáky! Ozajstne tesáky.

Bork sa znova prehol v páse, látka sa mu na celom tele, ktoré bolo chlpaté, pretrhla. Jeho ruky sa zmenili na predné veľké psie laby a z nechtov vyrástli pazúry. To isté sa stalo aj s jeho nohami a neviem odkiaľ sa mi tam zjavil aj dlhy ryšavý chvost. Po chvíli na mňa už pozerala veľká ryšavá vlčia hlava so žltými očami a ostrými veľkými zubami. Jedno jeho ucho zdobila veľká chrasta a vyzerá to tak, že mu aj kúsok toho ucha chýba.

Zavrčal a neviem odkiaľ sa zjavili ďalší štyria vlci. No pekne.....