Amanda a vlk

Samé tajomstvá...

,,Moja matka je trošku odlišná v správaní, ako tá tvoja. Je až veľmi prehnane starostlivá a každé ľudské dievča s ktorou by som mal nejaký vzťah, má potrebu zabiť. Myslí si, že ľudské dievčatá sú so mnou kvôli môjmu vzhľadu, peniazom a všetky city sú falošné. Preto, ak by si ma uvidela, moja matka ti pôjde po krku." zmeravela som na mieste....

Padla mi sánka. Doslova! Ja, neviem čo si mám o tom myslieť.

,,Aha. " na viac som sa nezmohla. Keby sa o mňa moja mama tak bála, chodím s papierovým vreckom na hlave.

,,A čo dievčatá také, ako si ty? Na nich má menšiu alergiu?" pokúsila som sa trošku zmenšiť napätie, ktoré medzi nami nastalo. Shadow sa zasmial na mojej poznámke o alergií. Jeho krásny smiech mi pohladil ušné bubienky.

,,Nó..." odtiahol sa a postavil z postele. Počula som, ako sa začal prechádzať po izbe. Náraz jeho chodidiel tlmil koberec, ktorý pokrýval celú dlažbu. ,,Moja matka sa drží toho názoru, že vlci a ľudia sú úplne odlišné bytosti. Nechce mať nič spoločné s vaším druhom. A taktiež si neželá aby som aj ja mal nejaké vzťahy s nimi." hlas mu zvážnel. Po jeho smiechu nebolo ani stopy.

Čiže, keď si to zhrnieme, som vlastne vystavená nebezpečenstvu nejakej vlčici, ktorej syn býva u mňa doma a ak ho uvidím, ostáva mi iba modliť sa, aby som prežila. Úžasné....

,,Ak vravíš, že nás vy, vlci, odsudzujete tak prečo si sa mnou vôbec zaoberal, keď si ma vôbec nepoznal?"

,,Ja nemám na ľudí rovnaký názor ako moja matka. Už nie. Po tom, čo som s tebou strávil chvíle, sa môj názor zmenil. Sme rovnaký ako vy, ľudia. Síce máme iné zvyky, schopnosti a ďalšie veci ale naše uvažovanie je rovnaké. Naše správanie je rovnaké. Ľudskosť má každá bytosť." cítila som jeho pohľad. Premeriaval si ma od mojich očí, previazané šatkou až po nohy stočené v tureckom sede. Rozmýšľam, akú otázku sa ho opýtať, kým ešte môžem. Nepoznám Shadowa tak dobre, aby som poznala jeho reakcie. Jedno som ale mala jasné. Dokáže byť rovnako krutý ako aj milý.

,,Ale prečo si tu vôbec ostával, keď som človek?" Shadow sa pobavene zasmial na celú izbu. Povedala som snáď niečo smiešne?

,,Amanda, ty nie si človek." povedal ako jasnú vec.

,,Čože?"

,,Nikdy si sa nezamýšľala nad tým, že si iná ako ostatný?" ostalo hrobové ticho. Ja, že nie som človek? Ale...ale...ale, huh? Čo?

,,Predpokladám, že si sa s fialovými vlasmi už narodila alebo sa mýlim?"neisto som kývala hlavou.

,,Medzi vlkmi si vzácna osoba." dodal. Zasekla som sa v pohybe. Ja a výnimočná? To, že mám fialové vlasy som výnimočná?

,,Prečo by som mala byť výnimočná? A ešte medzi vlkmi, keď ja nie som vlk?" nechápala som.

,,V tomto s tebou nesúhlasím Amanda. V tvojom tele sú vlčie gény len ty o nich zrejme nevieš." povedal tajomne. Ja, že mám vlčie gény? Odkedy?

,,To je hlúposť! Kvôli fialovým vlasom?" zvýšila som hlas.

,,A znamienku." potichu dodal.

,,Čo je s mojím znamienkom?"

,,Amanda...Prečo sa rozprávaš sama so sebou. A načo máš tu šatku na hlave?" počula som mamin hlas. Kedy sem vošla? A ako dlho tu vôbec stojí?

,,A prečo ešte nespíš? Veď je pol jednej ráno!" karhala ma. Okamžite som stiahla šatku z očí a nechala ju visieť na krku. Vo dverách mojej izby stála mama so zloženými rukami, nadvihnutým obočím a spýtavým pohľadom. Svetlo z chodby čiastočne osvetľovalo miestnosť v ktorej sme sa nachádzali. Od jej postavy som začala pohľadom skenovať celú izbu a hľadala niekoho navyše. No žiadnu osobu, siluetu či tieň nejakej osoby som nezahliadla. Na posteľ mi odrazu vyskočil čierny vlk a ľahol si hneď ako osobná stráž. Jeho hlava sa otočila mojím smerom a oči vyhľadali tie moje. Pohľadom sa ma pýtal, či prezradím to, čo som sa pred chvíľou dozvedela.

,,Amanda, vnímaš?" netrpezlivo sa ma spýtala mama. Zdvihla som pohľad k nej.

,,Áno, prepáč. Len som potrebovala nahlas rozmýšľať a Shad- Alpha," okamžite som sa opravila, ,,je úžasný poslucháč."

,,Dobre. Ale už choď spať je veľa hodín." usmiala sa na mňa a začala zatvárať dvere.

,,Áno, dobrú noc."

,,Dobrú Amanda." spätne mi zaželala a zatvorila dvere. Moju izbu znova ovinula tma. Alfove oči v tme priam žiarili a znova som v nich videla tie malé hnedé fliačiky v jeho dúhovkách. Boli plné vďaky a dôvery.

Keď kroky na chodbe ustáli som vydýchla zadržiavaný vzduch v mojich pľúcach o ktorom som ani nevedela, že zadržiavam.

,,Ale teraz ti nevadí, že pozerám na tebe, aj keď si vo vlčom tele." nadvihnem obočie a usmejem sa. Shadow sa postaví a začne sa zabárať pod moju perinu.

,,No tak počkaj! Nejak si to nedomyslel. Keďže viem, že si to, čo si, zabudni na to, že budeš so mnou spať v jednej posteli." uťahovala som si z naho. Shadow potichu zavrčal na nesúhlas s mojimi myšlienkami. Pokrútila som hlavou a otočila sa mu chrbtom a zvesila nohy z postele.

Dám si dole aspoň ponožky, keďže sa mi vôbec nechce sa prezliecť do pyžama.

Hneď, ako sa narovnám sa okolo mňa obtočia mocné ruky a pritiahnú si ma k sebe. Chrbtom narazím do mocnej hrude. Moje telo sa zachveje od príjemného dotyku jeho rúk. Jeho vôňa mi jasne udierala do nosa.

Mala som veľké nutkanie otočiť hlavu a pozrieť sa naňho ale ak o ňu nechcem prísť, neurobim to. Jeho pery sa dotkli môjho ucha.
,,Nikam nejdem, kráska. Nenechám ťa predsa spať samú. Aký by som to bol gentleman?" zašepkal a hravo ma uhryzol do ucha. Zrejme to má v záľube...