Amanda a vlk

Nesúď ma podľa vzhľadu....

  ,,Nepovedal ti snáď Collin, že tam máš ostať a nikam neutekať?!" povedal hrubým ľadovým hlasom a jeho stisk zosilnel. Tie slová sa mi vyryli do mozgu a strach nastúpil znova na svoje miesto. Som mŕtva...  

Jeho teplý dych ma hrial na krku a mala som pocit, že mi roztopí všetky orgány, ktoré  v tej časti mám. Jeho vôňa rozvoniavala všade naokolo. Zlosť, ktorá tejto napätej atmosfére nijak nepomáhala mi nahnala strach.

Shadow je na mne obkročmo zo zadu, pričom ma jednou mocnou pažou drží po niže mojich pŕs a druhov mi pevne drží bradu, aby som svojim pohľadom ho nemohla zahliadnuť. Rukami sa podopieram o jeho stehná pozdĺž mojich bokov, aby som nabrala stratenú rovnováhu a hornou polovicou tela sa odťahujem od zeme. Divná poloha.

,,Až tak ti je ľúto, že ťa nezabili?" Kládol mi ďalej otázky. Nebola som schopná odpovedať. Celé telo sa mi neskutočne triaslo a moje hlasivky nechceli vydať ani hlásku. Bojím sa. Tak strašne sa bojím.  A nie. Určite mi nebolo ľúto, že ma tam nezabili. 

Chvíľu sme mlčali a snažili sa skrotiť splašený dych, ktorý sa nám postupne upokojoval. Shadow stisk trochu uvoľnil no nepustil ma. Stále som natlačená na jeho pevnú hruď, mocná ruka ma už nezviera tak pevne ako pred chvíľou a stisk na mojej sánke sa z drsného a hrubého zmenil na starostlivý a nežný. 

,,Kto vlastne si?" odvážila som sa prehovoriť. Tak strašne túžim po odpovedi na túto otázku. Moja zvedavosť je obrovská a spolu s ňou aj strach. Chcem a zároveň sa bojím odpovedi. Aj on je vlk? Aj on mi chce ublížiť. Tiež túži po pomste, o ktorej nemám ani najmenšie tušenie?

Shadow sa hlasno nadýchol a vydýchol, akoby som mu položila tú najťažšiu otázku na svete. 

,,Som ten, ktorý ťa vždy bude chrániť. Mňa sa báť nemusíš. Nikdy by som ti neublížil." odpovedal, kľudnejším hlasom ako predtým. Jeho odpoveď ma z časti potešila, že mi odpovedal, no zároveň sklamala, pretože bola nepresná. Neodpovedal mi, čo je zač. Z jeho odpovedi len viem, že ma chce chrániť. Ale prečo? Som mu k niečomu potrebná?  Ak áno, k čomu?

,,Čo vlastne odo mňa chcú tí vlci? A čo chceš ty?" pokračovala som so zvedavosťou v hlase.

,,Neviem, čo od teba chce Bork, ale ja chcem od teba tvoju dôveru." jeho hlas úplne zjemnel, až som začínala mať pocit, že to nie je Shadow.   Moje telo sa konečne prestalo triasť strachom., no namiesto toho už chytalo krč. Táto poloha mi ne je až tak príjemná. 

,,Pustíš ma už, prosím?" potichu som pípla. 

,,Pustím ak sa neotočíš a nepozrieš sa na mňa." zašepkal mi sladko do ucha a následne ma doň uhryzol. Spomedzi pootvorené pery mi unikol tichý ston. Potajme som dúfala, že ho nepočul ale jeho zachechtanie ma presvedčilo o  opaku. Jemne som stisla jeho jeho stehná, za čo ma znova uhryzol ale tentoraz na krk. Preboha, čo to so mnou robí? A čo to robím ja? 

,,Prečo?" 

,,Pretože nechcem, aby si ma spoznala a súdila podľa vzhľadu ale podľa toho, aký som vo vnútri." Ostala som šokovaná. On nechce aby som videla jeho tvár. Veď ma ani nepozná, tak ako môže vedieť, ako ja súdim ľudí? 

,,Dobre."

,,Tak zatvor oči a dodrž svoj sľub." hlavu mal stále zaborenú v mojom krku. Pomaly som zatvorila oči a sťažka prehltla. Tak veľmi som sa chcela postaviť a rozbehnúť sa od neho čo najďalej, ale zároveň mi niečo vo vnútri vravelo, že on je jediný, ktorý ma dokáže ochrániť pred celým svetom. Aj tak mi nezostáva iná možnosť ako mu dôverovať a snažiť sa upokojiť jeho sľubom. 

Jeho ruky pomaly opúšťali moje telo. Lenivo sa odťahovali, akoby sa im nechcelo ma opustiť. Na miestach, kde ma hriali jeho dotyky mi ostali pálivé stopy. Keď sa jeho ruky zastavili pod mojimi pazuchami, pocítila som jemný nátlak a zdvihol ma spolu s ním zo zeme. Oči som mala ešte stále zatvorené. 

Shadow ma obišiel, nespúšťal ruky z môjho tela a postavil sa predo mňa. Vôňa mäty, vanilky a mora bola ešte viac intenzívna, až som sa pristihla pri myšlienke, či by mi nepožičal svoj sprchový šampón, ktorý tak nádherne vonia. Bol ako drogou. Dokázala by som tú vôňu dýchať aj hodiny.  Nie mohla, chcela!

,, Vous êtes belle." potichu mi zalichotil.  Jeho ruky sa presunuli na moju tvár, ktorá bola určite označená rumencom. Svojimi prstami mi začal obkresľovať všetky risy tváre. Čelo, obočie, viečka, lícne kosti, líca, nos, pery a bradu. Jeho dotyk ma paralyzoval na každom mieste, kde sa jeho nezbedné prsty dali do styku s mojou pokožkou. Jemne som sa zachvela od vzrušenia. Ešte nikdy mi nik nepovedal, že som krásna. Veď mám fialové vlasy, som nízka, hrozné akné na tvári, ktorého sa nemôžem zbaviť. Jediné, čo sa mi na mojom tele páči, sú moje nechty. Tie si nie som schopná hrýzť a som strašne lenivá na to, aby som ich strihala. Stačí ich iba opilovať do pekného oblúka a mám pokoj. 

,,Čo všetko ti vravel Bork?" dýchol mi tváre. Bol tak blízko. Mala som veľké nutkanie otvoriť oči a zbadať jeho tvár. Chcem vedieť kto je. Chcem ho vidieť. Prečo sa tak tají? Je až tak strašne škaredý, že sa nechce ukázať svetu? Veď ja určite nie som o nič krajšia ako on. 

,,Vravel mi, že mám doma nočnú bytosť, ktorá sa mení z ľudskej podoby na vlka, že medzi tie bytosti patrí aj on. Spomínal niečo s pomstou. Potom do toho plietol svorky a samotu môjho vlka. Že má byť budúci alfa svorky. Vravel, že nechápe, prečo ma chráni a ako to, že ma nezabil. Vraj to robí väčšina vlkov zo svorky." povedala som mu všetko, čo ma v danej chvíli napadlo. 

Shadow sa dlho nadýchol, akoby sa snažil ukľudniť a so svojimi veľkými dlaňami mi chytil tvár do rúk. Moje viečka mi nejako viac oťaželi a už som sa ani neunúvala ich otvoriť. Neviem koľko je hodín, neviem ako ďaleko som od domova, neviem čo je realita. Čo ak je to iba sen? Iba zlý sen, ktorý sa mi prisnil počas noci. Ráno sa zobudím, prídem do školy načas, nepríde žiaden Bork, nepozve ma von, nepripomenie mi moje bolestivé spomienky, nezačne mi vravieť o nočných bytostiach, nepremení sa na vlka, nebudem pred ním utekať. Neexistuje žiaden Bork, žiaden Collin a žiaden Shadow. 

Bohužiaľ to bolo až príliš reálne. Teplo jeho dlaní mi zahrievali tvár a prichádzala na mňa už únava. Strach zo mňa opadol ako stará omietka zo steny, stiesnenosť a zúfalosť sa vyparili. Srdce krv pumpovalo prirodzeným tempom. Bolo mi pri ňom dobre. Odrazu som sa cítila byť ochránené anjelom, ktorého nemôžem vidieť, inak ma musí zabiť. Chcela som jeho ochranu ale nechcela vedieť, kto to je.

,,A veríš mu?" 

,,Podľa toho v čom."

,,Že máš doma vlka, ktorý ťa chce zabiť..." povedal slová na zamyslenie. Tak nad tým som ešte nepremýšľala. Žeby bol aj Alfa jeden z nich? Chcel by ma zabiť alebo aspoň ublížiť? 

,,Myslím, že keby ma chcel zabiť, alebo mi ublížiť, už by to dávno urobil. Mal na to veľa príležitostí a hlavne v noci, kedy som úplne mimo." zverila som sa mu s myšlienkami. 

,,Amanda,... ja by som ti nikdy neublížil. A ver tomu že ani Alfa nie." 

,,Odkiaľ vieš o Alfovi?" už som pomaly šepkala. Dobehla ma únava. A ani sa nečudujem. Takýto adrenalín a dlhý beh po lese ma riadne vyčerpal. 

,, Amanda, ja som tvoj Alfa." zašepkal a pritisol sa svojimi mäkkými perami na moje čelo. Ruky mi obmotal okolo tela a vzal si ma do svojho veľkého náručia. Bol to až tak príjemný pocit, že som to už dlhšie nevydržala. Moje telo vyplo všetky nervy a myseľ sa mi ponorila do ríše snov.....