Amanda a vlk

Špióni

Sedím tu už aspoň dve hodiny na nepohodlnej stoličke, zviazaná, hladná, unavená a premrznutá. Tí dvaja idioti ma tu len tak nechali, v noci a v nejakej opustenej šope, ktorá sa každú chvíľu rozpadne. Vraj ich prepadol hlad a idú si niečo uloviť. Pff! A čo ja?!

Po celej miestnosti sa ozval veľký buchot pripomínajúce hrmenie, čo naznačuje, že vonku musí riadne fúkať. Niet divu, veď je už október a počasie sa mení zo dňa na deň. Zavrela som oči a z tej nudy som začala premýšľať o tomto dni. O všetko, od príchodu do školy, po opustenú stoličku na ktorej sedím.

Šťastná Amélia, keď ma videla v škole. Učiteľka zvádzajúca môjho vlka. Borkov protivný úškrn stále, keď dosiahol úspech. Georgove zvrátené myšlienky, pri pohľade na moje telo. Shadowe upokojujúce dotyky....

Ach, Shadow.... Tak rada by som bola teraz v jeho prítomnosti. Ale kde vlastne je? A je vôbec v poriadku? Prešil vôbec pád z takej výšky? Nemá niečo zlomené? Uniesli ho tak isto ako aj mňa?

V panike som otvorila oči a nádejne sa zadívala pred seba, že sa otvoria a v nich sa objaví môj veľký, čierny vlk s žiarivými zelenými očami. Alfa. Shadow. Ten pri ktorom sa správam tak zvláštne, až sa vôbec nespoznávam. A tu je ten problém! Prečo sa takto správam? Prečo mi nevadí, že u mňa doma je nejaký vlk, ktorý sa dokáže zmeniť do ľudskej podoby a ublížiť mi tak, že o tom nik nebude vedieť? Veď ho poznám iba týždeň a pol, pričom bol vlkom. Iba jeden deň, jednu noc, som ho poznala ako človeka a to aj tak so zaviazanými očami. Neviem o ňom vôbec nič, ale on o mne vie veľa a to ma začína desiť.

,,To je ona?" začula som jemný šepot. Bol veľmi tichý a jeho majiteľ sa musel skrývať za kopou nahádzaného dreva a deravých opálok.

,,Je nádherná..." začula som viac piskľavý hlas no neotočila hlavu tým smerom. Nechcela som, aby vedeli, že ich počujem a tam pohľad nechávam na zamknutých dverách.

,,Prečo ju zviazali?"

,,Prečo je smutná?"

,,Je nejaká bledá. Ako Nina."

,,Héééj."

,,Veď buď ticho lebo ťa bude počuť!"

,,Nepočuje ma, pozri, pozerá sa stále dopredu."

,,Ti jej fialové vlasy sú krásne."

,,Kedy budú tmavšie?"

,,Myslíte, že ich ovláda sama?"

,,Nie, to sa nedá."

,,A ako to vieš?"

,,Pretože aj ja mám dlhé vlasy a neovládam ich farbu. To nedokáže nik!"

,,Mala by si sa ostrihať sestrička, vyzeráš ako prerastená ropucha!"

,,Ja to poviem mame!" skričalo tak nahlas, že sa nedalo vydržať pozerať na tie dvere a pomaly som otočila hlavu ku kope drevám. Svojím pohľadom som zaregistrovala tri malé hlavy, ktoré sa okamžite skryli za drevá. Jedno z nich muselo byť dievča s blond vlasmi a tí dvaja, malý chlapci s tmavými vlasmi. Musela som sa pousmiať nad ich zvedavosťou a nádejou, že ich nepočujem a nevidím.

,,Myslíte, že nás videla?" pošepkalo malé dievčatko.

,,Neviem, skús sa pozrieť, či sa tu ešte stále pozerá." naplánoval chlapček. Aby som im urobila radosť, svoj pohľad som premiestnila späť na dvere.

Cítila som skúmaví pohľad na mojej tvári a silou mocou som sa snažila udržať si vážnu tvár.

,,Nevidela nás." uľavene si vydýchol.