Amanda a vlk

Boj, strach, úcta...

  Našu "zábavu" prerušilo nespokojné vrčanie za Alfovím chrbtom. Okamžite odtrhol zrak z mojich očí na vlka, ktorý nám prerušil túto chvíľku. Ochranársky sa postavil predo mňa a začal tiež vrčať. Ja som len potichu sedela a zatajovala dych. Spoza mohutného čierneho vlka som zazrela aj ďalších troch o trochu menších ako Alfa a všetci v útočnej pozícii. Strach mi stiahol žalúdok a radšej som ani nežmurkla aby to náhodou neupútalo ich pozornosť na mňa.... 

Nemala som ani najmenšie poňatie, čo robiť.  Bola som obkľúčená sivým vlkom z pravej strany, ryšavým zo stredu a hnedým zľava. Uprene som na nich hľadela a čakala, čo sa bude diať. Nikdy som sa nestretla s vlkmi (okrem Alfa) v lese. Čo ak nám ublížia? Ako to doma vysvetlím mame? Dožijem sa vôbec návratu domov? A čo ak zabijú Alfu? .....Stop! Toto už preháňam. Možno nechcú vôbec zaútočiť. Moju myseľ zamestnali otázky tohto tipu, či to vôbec prežijem, že som si vôbec nevšimla kedy sa stihli útočný vlci priblížiť bližšie smerom k nám. 

Pomalým krokom so stále vycerenými tesákmi sa snažili nás obkľúčiť. Alfa neprestajne vrčal a otáčal hlavu od jedného vlka k druhému. Chvost mal zdvihnutý hore, čím sa zrejme povyšuje nad ostatnými. Podľa mňa je to zbytočné, pretože už len svojou výškou a veľkosťou nad vlkmi, ktorý na nás (zrejme) zaútočia pôsobí nebezpečne a dominantne. 

"Čo ak sa k ním pridá aj Alfa a ublížia mi."  preblesla mi hlavou  myšlienka, ktorá ma desila. Ale možnosť, že to urobí je veľká. Alfa je vlk a vlkom navždy zostane. Nikdy to nebude domáce zvieratko, ktoré sa bude správať ako pes. Vždy to bude zver, ktorá má v lese domov a loví svoju korisť. A podľa toho, ako na mňa tí vlci hľadia sa nevzdajú len tak ľahko svojej koristi. V kútiku svojej duše dúfam, že je to len zlý sen. Že to nie je skutočnosť.  

Nechtom na ukazováku som si zaryla do kože na palci, pričom mi vystrelila malá bolesť a reflexne som ukazovák od toho miesta odtiahla. Vlci sa neprestajne na seba dívali, čo mi dovoľovalo na chvíľočku odtrhnúť zrak od ich mohutných tiel na svoj palec, odkiaľ sa to maličké pichnutie šírilo. Na mojej koži bola odtlačka od nechtu, ktorá naberala červenú farbu....Čiže toto nie je sen. Naozaj sedím na zemi, pod stromom, predo mnou vrčiaci Alfa a okolo neho traja ďalší vlci. 

Musím niečo urobiť. Nemôžem  tu len tak vysedávať a čakať, že sa stiahnu, alebo sa pustia do bitky s Alfom. To by nedopadlo dobre ani pre jedného vlka. 

Alfa sa vystrel do plnej výšky a výstražne zaštekal. Pripravoval sa na útok. Chce zaútočiť ako prvý! Toto nemôže urobiť!

,,Nech ťa to ani nenapadne." potichu som zašepkala na jeho adresu. Pohol ušami na znamenie, že ma počul. No to, že ma počul, neznamená, že ma aj počúvne. Ako som predpokladala...... neposlúchol ma. Rozbehol sa na vlka, ktorý stál rovno pred ním, čím zapríčinil, že sa naň vrhli všetci vlci naraz. Začali s navzájom hrýzť a neprestajne vrčali a štekali. 

"Teraz mám šancu!" skríklo na mňa moje podvedomie (o ktorom som až teraz zistila, že ho mám), a okamžite som sa postavila na svoje roztrasené nohy a dala sa do behu. Tep svojho srdca som počula veľmi zreteľne. Utekala som cestou, ktorá vôbec nebola cesta, čo najďalej od tej krvilačnej zvery.....Moment!

Zarazene som zastala a oprela sa o strom chytiť dych. No toto nebola príčina môjho náhleho zastavenia. Bola to moja myšlienka.... Naozaj som nazvala môjho  vlka krvilačnou zverou? Veď sa tam teraz bije (asi) kvôli môjmu  bezpečiu a ja ho nazvem zverou?! Je to dosť statočný čin a milé gesto od neho aj keď si to on vôbec neuvedomuje...ale nedá mi pokoj, že sa vrátim domov bez neho. Celý čas mi bol oporou, ktorú som potrebovala a stále potrebujem, čiže ho tam nenechám len tak. 

Bola som rozhodnutá! Otočila som sa na päte a utekala naspäť k Alfovi. Nemusela som ich ani dlho hľadať. Jasne bolo vidieť pomedzi stromy namiesto štyroch vlkov iba dvoch. Alfa mal hlavu položenú na hlave ryšavého vlka pričom hlasno vrčal. Jeho protivník začal skučať a metať hlavou až nakoniec zistil, že to nemá cenu. Chvost stiahol medzi nohy a podriadil sa Alfovi. No Alfa sa od neho ani v tedy neodtiahol. 

,,Pusť ho..." roztraseným hlasom som zašepkala do diaľky Alfovi a dúfala, že ma už poslúchne. Alfa zdvihol uprene zrak ku mne, ktorý bol doteraz mierený na ryšavého vlka chrbát a pomaly sa od neho odtiahol a hlasno štekol. Ryšavý vlk sa okamžite otočil a so stiahnutým chvostom utekal preč. Až keď sa obrátil som si všimla, že  pravého ucho má celé krvavé. Musel mu to zapríčiniť Alfa v tedy, keď mal hlavu sklonenú nad ním. Sledovala som, ako sa porazený protivník snaží čo najrýchlejšie zmiznúť z nášho dohľadu. 

Keď už neuvidím jeho srsť, otočím hlavu k Alfovi. Všimnem si, že má škrabanec na prednej ľavej labe ktorý už stihol jeho srsť  zafarbiť na červeno ale s ním to nič nerobí. Krvi má samozrejme aj na papuli ale to iba trošičku. Je to až prekvapujúce v ako stave skončil po boji s troma vlkmi naraz. Svoj pohľad zdvihnem k jeho očiam a stretnú sa nám pohľady. Neviem, čo si mám myslieť. Neviem, či je nahnevaný na mňa za to, že som len tak zbabelo utiekla, alebo za to, že som neostala na mieste a nepomohla mu. 

Ale aj keby som mu chcela pomôcť, mám len 14 rokov a nemala by som ani najmenšie tušenie ako mu pomôcť. Ledva som nepustila do gatí, keď sa tam začali biť. 

Skúmam Alfove oči a hľadám v nich hnev nenávisť či dokonca sklamanie, no nič také nedáva najavo. V jeho zelených očiach, aj keď sme od seba vzdialený päť metrov vidím znova malé hnedé fliačiky. Znova tie fliačiky rovnakej farby ako moje oči. Mám jasné, že minule sa mi to nezdalo a naozaj tam boli. 

Z jeho očí som schopná vyčítať iba jednu emóciu a tou je....strach. Neviem konkrétne, že strach z čoho ale niečo mi vraví, že sa bojí mojej reakcie na túto scénu, ktorá sa pre pár minútami odohrala. Bojí sa, že ho nechám v lese a nebudem chcieť mať nič s ním spoločné, pretože sa ho bojím. A to je pravda. Aj ja sa ho bojím, lebo neviem, čo od neho môžem očakávať. To, že ma zachránil pred vlkmi ešte neznamená, že nemôže zaútočiť na mňa.  

Pomaly som si kľakla na kolená, hlavu sklonila a zrak upriamila do zeme. Neviem, čo ma to napadlo ale prišlo mi to správne mu akoby...akoby vzdať úctu. Ja by som tu síce mala byť "Alfa svorky" ale on je ten z nás silnejší a ja by som bola nerada, keby mi to chcel dokázať. Boj s Alfom by som neprežila. Takéto gesto u vlkov by malo znamenať, že nechcem mať s ním žiadne problémy a podriaďujem sa mu. V rukách som nervózne žmolila tričko a čakala na jeho reakciu. Možno to bol úplne blbý nápad podriadiť sa vlkovi a možno ani nevie, čo práve teraz robím.

V diaľke som počula kroky, ktoré isto patrili Alfovi približujúc sa ku mne. Napadlo mi, že keby som sa mu nepodriadila, či by aj na mňa skočil a rozhrýzol ucho.  Pocítila som jeho teplý pravidelný dych na temene mojej hlavy. Bol až tak blízko, čo ma mierne vystrašilo. Krv mi šumela v ušiach a srdce som zreteľne cítila ako rýchlo pumpuje moju tekutinu vďaka ktorej žijem.  Hlavu si oprel o moje čelo a zahľadel sa mi znova hlboko do očí. Pomaly som zdvihla hlavu a zistila, že sedí hneď predo mnou a v očiach mu koluje pobavenie. 

,,Tak ja sa tu skoro pokakám od strachu a ty sa na tom smeješ..." skonštatujem pričom zdvihnem kútiky úst do úsmevu . To je niečo neskutočné s tým vlkom. Alfa sa naklonil k mojej tvári a na líci ma oblízal svojím jemne drsným jazykom. 

,,Vďaka za záchranu." nakloním sa k nemu bližšie a objímem ho. Svoju hlavu si skryjem do jeho čiernej srsti a dám malý bozk na hlavu. Alfa radostne štekne a položí mi hlavu na plece. Musím uznať mú ju fakt ťažkú. Po chvíli sa odtiahnem.

,,Mali by sme už ísť domov. Ja ešte nie som poučená a ty rozhodne nebudeš spať na mojej posteli špinavý od krvi." zasmejem sa, pričom si uvedomím, že mám zrejme aj ja trochu krvi na svojom líci, ktoré si svojim jazykom označil Alfa "územie"....