Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 1.

Sedím na tvrdej parapetnej doske v podkroví. Dívam sa skrz malé okno von na ulicu. Susedstvo je pokojné. Ostatne ako každý nudný nedeľný večer. Pouličné lampy osamelo stoja, pri popraskanom chodníku. Za tie roky, čo tu vysedávam, som stihla zistiť, že touto odľahlou štvrťou prejde maximálne jedno auto za hodinu. Je to dosť biedne, keďže New York nie je práve malé mesto. Chlpatú deku, ktorú mám prehodenú cez seba, si pritiahnem bližšie k telu. Stmieva sa. Z dola sa ozve rozbíjanie skla, ako každý večer. Schúlim sa čo najviac do kúta. Naivne zadržiavam dych a dúfam, že na mňa zabudne. Ale ona nezabudne. Nikdy nezabudla, prečo by mala teraz ? Začujem volanie môjho mena. Postavím sa na roztrasené nohy a prídem k padacím dvierkam. Zleziem po úzkom rebríku. Dávam pozor, kde sa ho chytím, aby som predišla pádu. Keď opäť stojím na pevnej zemi, siahnem po dlhom lane a padacie dvierka zavriem. Nazlostený hlas znova zakričí moje meno. Kráčam známou chodbou. Na stenách sú obrazy dokonalej šťastnej rodiny, ktorou už dávno nie sme. Pri pohľade na muža v strednom veku, sa mi tlačia slzy do očí. Zavriem ich a zhlboka sa nadýchnem. Prinútim sa k pohybu. Zastavím v malej kuchyni. Žena, ktorú už viac nemožno nazývať matkou stojí predo mnou. Chrbtom sa opiera o linku. Jej tvár je chudá a koža je tenšia než papier. Oči sú vypučené a v jednom z nich má mierny tik. V malej dlani zviera nôž. Poznám tú čepeľ veľmi dobre. Pokynie mi, aby som pristúpila bližšie. Neodvážim sa nepočúvnuť. Chytí ma za zápästie a vyhrnie mi rukáv. Odhalí niečo, čo úspešne skrývam pred svetom pod dlhými rukávmi tričiek a košieľ. Dvanásť rezných rán hyzdí moje predlaktie. Dvanásť na pravej a šestnásť na ľavej. Dvadsaťosem rezov. Každý predstavuje jeden deň od otcovej smrti, za ktorú môžem ja. Čepeľ noža sa priblíži k mojej citlivej koži, tak, ako niekoľkokrát predtým. Zareže sa do mäsa, ale nie príliš hlboko. Avšak dostatočne na to, aby mi červený potôčik krvi tiekol po ruke. Zvraštím tvár do bolestnej grimasy. Matkin výraz je taký, ako vždy. Nijaký. Myslí si, že keď tento rituál bude vykonávať každý večer, že ju to zbaví bolesti, ale mýli sa. Keď s rezaním skončí, opláchne nôž pod vodou a dá ho naspäť na miesto.

,,Choď," povie. Na nič nečakám. Vyleziem po rebríku naspäť do podkrovia. Sadnem si na posteľ a potichu plačem. Tentokrát aspoň nekričala. Poviem si, ale tie slová ma dostatočne neutíšia. Otvorím malý šuplík, ktorý mám pri posteli. Vyberiem z neho leukoplast a ranu zalepím. Neobťažujem sa vydezinfikovať to. Aj tak ma to zajtra čaká znova. Bolesť po rezaní nezmizla, to iba ja som sa naučila s tou bolesťou žiť. Tak nejak som musela. Podkrovie je tmavé a desivé, ale tá tma mi vyhovuje. Upokojuje ma. Vyberiem spod vankúša otcovu fotografiu. Pohladím ju, a položím späť pod vankúš. Ľahnem si a zakryjem sa hrubou dekou, ktorá ma hryzie na všetkých odhalených miestach pokožky. Hlavne na tvári, ale aj na to som si už zvykla. Zavriem oči a snívam o svete, ktorý bol pred otcovou smrťou.

°°°

Slnečné lúče sa pokúšajú dosiahnuť na moju zničenú tvár, ale majú smolu. Vstanem skôr, ako sa im to podarí. Otvorím padacie dvierka a zídem dolu. Poobzerám sa okolo. Vydýchnem si, keď z matkinej izby začujem chrápanie. Rýchlo vojdem do kúpeľne za rohom a pre istotu sa zamknem. Zhodím zo seba oblečenie. Uchopím roch leukoplastu a pohotovo ho strhnem. Hodím ho do koša pod umývadlom a vstúpim do sprchového kúta. Pustím na seba kvapôčky studenej vody. Predstavujem si, ako zo mňa zmývajú všetku bolesť a utrpenie. Chytro sa umyjem a vyleziem odtiaľ. Osuším sa a mokré vlasy si nechám voľne padať až na ramená. Oblečiem si veci, ktoré si tu každý večer nechávam. Nezabudnem ani na moju sivú mikinu po otcovi. Zahalím sa do nej a vdychujem vôňu jahodového šampónu. Umyjem si zuby. Do zrkadla sa zámerne nepozriem. Nič nové by som tam nevidela. Opustím kúpeľňu a ponáhľam sa k rebríku. Nohu položím na každý jeden kovový stupienok. Otvorím si dvierka. Urýchlene vezmem do rúk ucho mojej tašky a leziem naspäť dole. Zostáva mi pár minút, než sa matka zobudí. Zoskočím z rebríka a bežím chodbou. Prebehnem popri kuchyni. Desiatu si nevezmem. Načo by mi aj bola. Siahnem po oceľovej kľučke a vybehnem von. Mokré čierne pramienky mi padajú do očí. Keď som dostatočne ďaleko, trochu spomalím. Vonku je síce chladno, na to, aby som bola iba v mikine, ale domov sa pre bundu vracať nebudem. Idem okolo zničeného detského ihriska. Keď som bola malá, chodievala som sem s otcom. Drevená hojdačka visí iba na jednom lane. Hojdá sa v jemnom vánku. Čím bližšie pri škole som, tým rušnejší New York je. Na moje nešťastie je škola blízko pri centre. Každé ráno ma stojí veľa síl, dostať sa tam. Premávka na uliciach je otrasná a o doprave radšej ani nehovorím. Na zastávku prídem presne v ten istý moment ako autobus. Nastúpim dnu skôr, ako sa dvere s pípaním zatvoria. Postavím sa do kúta a chytím sa železnej tyče. Nasadím si kapucňu a hlavu skloním dolu. Pozerám sa na striebornú dlážku, len aby som sa nemusela dívať Newyorčanom do očí. Viem, že nie sú dvakrát prívetiví. Moja taktika funguje ako vždy, nikto si ma nevšíma a mne to tak vyhovuje. Nechcem pútať na seba zbytočnú pozornosť. Autobus zastaví pred školou a ja nemotorne vystúpim. Dívam sa na špičky svojich tenisiek. Prídem na školské parkovisko a začujem, ako na mňa niekto kričí. Po dlhej chvíli zodvihnem hlavu a pozriem sa dotyčnému do očí. Moji dvaja najbližší kamaráti ku mne pribehnú a naraz ma objímu. Pozdravím ich mávnutím hlavy.

,,Zas si ako bez duše," skonštatuje Jay. Nie som bez duše. Som iba bez otca.

,,To napravíme ! Dnes má prísť nový chalan a vraj je pekný !" šteboce Lizzy. Nezdieľam jej nadšenie a Jay taktiež nie. Divne sa zaškľabí a pretočí očami. Lizzy ma chytí za pažu a ťahá do budovy. Jay nás veselo nasleduje. Prvú hodinu máme spolu. Všetci na nás zízajú ale nikto nič nepovie. Viem, že medzi nich nepatrím. Obaja sú ako z módnych časopisov, zatiaľ čo ja sa tu prechádzam neučesaná v starej mikine po otcovi. Prídeme do triedy a vrava zrazu utíchne. Sadnem si do svojej lavice celkom dozadu. Jay a Lizzy sa na mňa smutne pozrú, ale neokomentujú to. Posadia sa do lavice predo mnou. Viem o čo im ide. Nechcú, aby som bola sama. Nezazlievam im to, pretože viem, že chcú pre mňa to najlepšie. Bola som ako oni. Usmievavá,  obľúbená, šťastná. Ale to bolo predtým, než môj otec umrel a matka sa zbláznila. Teraz je zo mňa šedá myška, ktorá miluje tmu. A som s tým spokojná. Vyberiem si veci z tašky a položím ich na lavicu. Kapucňu si stiahnem viac do čela, aby som videla čo najmenej. Otvorím si zošit a začnem doň čarbať nezmysly. Nepozerám sa na ostatných a starám sa iba o moju ceruzku a papier. Zvuk zvončeka oznámi začiatok prvej hodiny. Učiteľka vojde do triedy. Všetci sa postavia, okrem mňa. Nikto si nič nevšimne a tak naďalej sedím na svojej stoličke. Keď sa všetci posadia, dvere sa znova otvoria. Dívam sa na lavicu, ale aj tak viem kto prišiel.

,,Toto je váš nový spolužiak. Dúfam, že ho príjmete medzi seba," prehovorí riaditeľ a odíde. Jeho hlas je unavený a tak sa nezaoberá so zbytočnými príhovormi. Aspoň jedna pozitívna vec.  Učiteľ ho vyzve, aby sa predstavil.

,,Timothy Wilson," odpovie. Jeho hlas je zastretý. Nebaví ho to. Nepozerám sa na neho a napriek tomu si viem predstaviť ako pretáča očami. Ešte som ho nevidela. Ale podľa búrlivého šepotu dievčat usudzujem, že je pekný. Viac než pekný. Keď si učiteľ konečne uvedomí, že z chlapca nič viac nedostane, prehovorí : ,,Posaď sa vedľa Anny." Moja hlava sa vymrští do vzduchu a okamžite sa pozriem na učiteľa. Nikdy s nikým nesedím. Prečo s tým teraz začínať ? Moje pery sa pootvoria a chcem protestovať, ale keď sa pozriem na oného chlapca, radšej mlčím. Detailne si ho prezerám od hlavy až po päty. Jeho vlasy sú gaštanovohnedé a pokožka opálenejšia, než je newyorský priemer. Spôsob, akým sa na mňa díva ma dostáva do kolien. Čiernota v jeho očiach je fascinujúca. Keď si uvedomím, že ho mapujem pridlho rýchlo odvrátim pohľad. Počujem kroky a viem, že kráča ku mojej lavici. Odsunie si stoličku a posadí sa. Dívam sa na lavicu. Dokresľujem jednu z mnohých kresieb, s ktorou som zničila školský majetok.

,,Anna ? Nemáš prosím ťa pero ?" ozve sa môj nový spolužiak v polke hodiny. On si pamätá moje meno. Nepozriem sa na neho. Jeho pohľad na mojej tvári ma páli a ja som rada, že mám na hlave kapucňu. Dostanem zo seba úbohé ,,hej" a pero mu podám. Poďakuje a ani jeden potom neprehovoríme. Ozve sa zvonček. Rýchlo si zbalím veci a opúšťam triedu. Dávam pozor, aby som sa pri mojej rýchlosti s niekým nezrazila. Prepadne ma pocit viny za to, že som tam nechala Jaya a Lizzy samých, ale oni si určite nejak poradia. Sú to predsa tí ,,obľúbení". Prídem ku svojej skrinke. Pozriem sa na otcovu fotku, ktorú mám prilepenú na železných dvierkach. Vymením si učebnice a skrinku zavriem. Poponáhľam sa na ďalšiu hodinu. Čím rýchlejšie tam budem, tým rýchlejšie budem mať celý tento vzdelávací proces za sebou.

°°°

Keď sa konečne ozve posledné zazvonenie, ľudia zo školy vybehnú rýchlosťou svetla. Ja sa neponáhľam, nemám prečo. Lizzy s Jayom ma presviedčali, aby som išla s nimi do centra, ale ja som ihneď odmietla. Musím ísť domov. Prídem na zastávku a čakám. Svoju kapucňu mám stále poctivo na hlave. Akosi sa stala mojou súčasťou. Havranie vlasy mi padajú do očí. Pohybom ruky ich odsuniem, ale po chvíli spadnú naspäť. Prešľapujem z nohy na nohu a čakám. Autobus príde o chvíľu a ja sa znova postavím do svojho miesta v kúte. Keď monotónny hlas ohlási moju zastávku, vystúpim. Pomaly sa vlečiem a taška na pleciach ma začína ťažiť. Keď konečne zastavím pred známym domom, bolesť na mojich pleciach je neznesiteľná. Otvorím dvere a vojdem. Matka sedí na sedačke so svojou najlepšou priateľkou. Fľaškou Jacka Danielsa. Tupo na ňu hľadím.

,,Čo tak zízaš ?! Vypadni do izby a neopováž sa odtiaľ vyliezť !" skríkne. Trhnem sebou. Potichu opustím obývačku, ale nejdem ešte do izby. Zastavím sa v kuchyni a rýchlo si vezmem niečo na jedenie. Malú bagetu schovám do vrecka a prídem ku kovovému rebríku. Vyšplhám sa hore. Bagetu hodím na posteľ a posadím sa na svoj parapet. Nič sa nezmenilo. Ulica je stále taká istá. Až na dom oproti. Zrejme máme nových susedov. Sťahováci nosia veci do domu a jeden pán im ukazuje kam ich majú odniesť. To bude asi majiteľ. Hľadím z okna niekoľko hodín a napokon zaspím s hlavou opretou o okno.