Room 317 LARRY (SK)

Časť 6

45 minút neskôr po mini-hádke

"Počuješ niečo?" nervózne zašepkal Liam. Niall sa presunul bližšie k dverám a posunul svoje ucho viac doľava. Zavrtel hlavou, "Nie," zašepkal, "je tam úplné ticho. "S obavami sa na seba pozreli. "Nemyslíš si, že..." začal Liam, vyhľadávajúc Niallov bezprostredne negatívny výraz na jeho nedokončenú otázku. "Čo? Že sa navzájom pozabíjali?" odvetil Niall predtým, ako pokrútil hlavou. "Nie... nedokážu na seba ani poriadne nakričať..." "Áno, ale čo ak Louis skolaboval a Harry si myslel že je mŕtvy a kvôli tomu, že bez neho nedokázal žiť si podrezal žili a zomrel tiež?" Niall zoširoka otvoril ústa keď sa s vytreštenými očami pozrel na Liama. "Liam l... musíš prestať čítať tie lacné brožované thrillery. Vždy si bol úzkostlivý, ale teraz ma začínaš desiť." Liam sa uškrnul. "No dobre, čo také by teda mohli robiť, aby pri tom potrebovali ticho?"Niall sa zaškeril. "Vlastne, začínam si myslieť že to nechcem vedieť." Liam prekrútil očami, pretiahol sa okolo neho, zhlboka sa nadýchol, stisol kľučku a pomaly otvoril dvere. Opatrne strčil hlavu do vnútra, pripravujúc sa na horory, ktoré by sa mu mohli naskytnúť pred očami. Steny neboli postriekané krvou. Dobre. To bolo upokojujúce. Poobzeral sa naokolo, nevidiac žiaden pohyb a jeho pohľad padol na posteľ. Jeho oči zrazu zmäkli, Harry a Louis ležali na sebe a vyzeralo to tak, že spia. Usmial sa, bol to roztomilý pohľad. Ako dve šteniatka poskrúcané do klbka. "Cítim ten tvoj úsmev až odtiaľto Payne, prestaň s tým." No, možno nespali obaja. "Ale vyzeráte tak rozkošne," zasmial sa, "to chce fotku!" "Urob to a zomrieš." zasyčal Harry. "A ticho. Nieže ho zobudíš." "Čo sa deje?" spýtal sa Niall, balansujúc na špičkách keď sa snažil nazrieť ponad Liama. Harry prevrátil očami a zasyčal, "Zaspal na mne, to je všetko. A keď skončíte s očumovaním, nebúchajte dverami." "Hej," Liam nadvihol ruky, "nemusíš sa správať takto defenzívne. Je veľmi milé že ti to takto verí." "To je jedno." zavrčal Harry. Liam si povzdychol, "Pozri, ideme robiť večeru. Prebuď ho za hodinu alebo tak nejako - aj keď nie je hladný, bude si musieť vziať svoje tabletky." "Áno, dobre." Liam s Niallom začali odchádzať, no na poslednú chvíľu vopchal Liam hlavu do dverí. "Oh a Harry?" Harry sa na neho pozrel. "Možno by si si mal vziať príklad z Louisa." Dvere sa potichu zavreli a Harry s úľavou vydýchol, lenivo sa hrajúc s pramienkami Louisových vlasov. Cítil stabilné dýchanie svojho priateľa, príjemne zohrievajúc jeho krk a nemohol si pomôcť, no usmial sa. Netrvalo to dlho po ich 'bromantickom momente', keď Louisova váha na Harryho hrudi stúpla. "Louis?" spýtal sa znepokojený tým, že jeho priateľ možno omdlel alebo mal zástavu srdca. Áno, ešte stále mal problémy s prehnaným reagovaním na isté situácie - automaticky očakávajúc ten najhorší a najnepravdepodobnejší možný scenár. "Mmmm?" ah, to bola ospalá reč a Harry sa okamžite upokojil, cítiac sa trochu previnilo. S úsmevom ovinul paže okolo svojho menšieho priateľa a jemne si ho doberal, "Zaspal si na mne Loulou?" "Mmhmm. Si pohodlný." "Chceš povedať, že som tučný?" zasmial sa Harry, podpichujúc Louisa do rebier. Louis sa zavrtel a zaboril tvár do Harryho ramena, chvíľu mu trvalo, kým odpovedal. "Oh... you know... you know... you know... I'd never ask you to change... if perfect's what you're searching for... then just stay the same... so don't even bother asking if you look okay... you know I'll say..." Harryho oči sa rozšírili a v úžase sa zdvihol na lakťoch. "Spievaš mi?" Zacítil Louisov úsmev na svojom tričku a zastonal, keď Louis zamrmlal, "When I see your face... there's not a thing that I would change... cause you're amazing... just the way you are." Harry so smiechom padol naspäť na matrac. "Si neuveriteľný. Choď spať skôr, ako začneš spievať o mojom úsmeve." Samozrejme, Louis začal spievať ďalší verš - aj keď s prekvapivo reflexným hlasom. "And when you smile... the whole world stops and stares for a while... 'cause boy you're amazing... just the way you are." (*Bruno Mars - Just the way you are *)
"Kamoš, sklapni." To bolo asi pred hodinou a pol a hoci bolo jeho rameno otupené, nemal v pláne akokoľvek sa pohnúť. Cítil teplo od špičiek až po ramená na miestach, kde sa ich telá dotýkali a hoci bol Louis ťažký, nebol to nepríjemný tlak. Vlastne, úprimne... bolo to celkom príjemné. Harry nebol takýto uvoľnený s priateľmi, alebo priateľkami, nebol to jeho štýl, ale na Louisovi bolo niečo, čo v ňom prebúdzalo inštinkt rozmaznávať tohto malého Doncasterského speváka. Bolo to to isté, nad čím premýšľal v nemocnici - Louis mal silnú a energickú povahu a oslepovalo vás, keď ste videli ako jemne bol stavaný. Harry sa vlastne často cítil ako ten starší z nich dvoch. Možno to bolo tým, že Louis bol nižší a chudší ako on - nikdy nemal pocit, že je medzi nimi viac ako dvojročný rozdiel a to ani vtedy, keď mal 16 a Louisovi ťiahlo na devätnástku. Teraz, keď mal 18 a Louis 20, bolo dosť ťažké uveriť tomu, že on nie je tým starším - možno aj pre to, že Louis nikdy nebral nič vážne. Zavrel oči a načúval tichým Louisovým výdychom, snažiac sa nemyslieť na časy, keď boli sprevádzané zvukom dýchacieho prístroja. Všetko bolo v poriadku, všetko sa takmer vrátilo do normálu, tak prečo držal Louisa tak pevne a myslel si, že ak by tak neurobil tak zmizne?