Room 317 LARRY (SK)

Časť 20 1/2

Približne o rok neskôr...
Louis už zabudol, ako prízračne ticho bolo na jednotke intenzívnej starostlivosti. Zahľadel sa na Harryho a premýšľal, čo sa asi práve preháňa jeho hlavou. Harry mal pravdepodobne na toto miesto len tie najhoršie spomienky. Koľko krát sa tu pozeral na to, ako Louis umiera? Koľko krát sa tu pozeral na to, ako prudko sa ohýbal jeho chrbát pod elektródami a modlil sa, aby to tento krát zabralo? Koľko nocí presedel pri jeho posteli a premýšľal, či bude mať šancu navštíviť ho ďalší deň? Koľko krát úpenlivo prosil Boha, v ktorého ani neveril, aby ho mohol prísť navštíviť znovu? Keď prekročili prah, Hillary sedela za sesterským pultom. Ani trochu sa nezmenila. Jej blond vlasy boli stále v krátkom, natupírovanom cope a na perách mala stále ružovo červený rúž. Pozdravila ich tým najväčším úsmevom a vybehla, aby ich oboch s radosťou objala. "Tak rada vás vidím!" Zakričala, "vyzeráte tak dobre!" Začujúc rozruch, Janine sa zrazu vynorila z jednej z izieb a trochu zapišťala, keď sa hnala smerom k nim aby ich taktiež objala. Louis s Harrym sa zasmiali a objatie jej opätovali. "Tak, čo vás privádza do tohto nášho malého kúta sveta?" vydýchla a odtiahla sa od Harryho, "Myslela som, že si prisahal, že sa tu už nikdy nevrátiš? Nieže by mi to vadilo!" Harry sa pozrel na Louisa, ktorý o krok predstúpil, "No," povedal s plachým úsmevom, "mysleli sme si, že po tom všetkom čo ste pre nás pred pár rokmi urobili, by bolo milé poďakovať sa vám tým jediným spôsobom, akým pravdepodobne môžeme." Siahol so vrecka a vytiahol z neho trochu pokrčenú obálku. "Dúfame, že vám to pomôže pri kúpe nového srdcového monitora alebo čohokoľvek iného, čo by ste potrebovali."Hillary si to od neho zamračene vzala a Janine jej nakukla ponad plece, zatiaľ čo otvárala obálku. Ich oči sa komicky rozšírili, keď zbadali hodnotu šeku. "Páni..." zalapala po dychu Janine, "to je šialené množstvo peňazí!" Hillaryina ruka sa trochu zatriasla."Nič, čo by sme si nemohli dovoliť," priznal Harry, "a je to vážne to najmenej, čo pre vás môžeme urobiť." "Wow," zašepkala Hillary, "neviem, čo na to povedať." "Nemusíš hovoriť nič," povedal Louis milo, "ale premýšľal som... je Izba 317 voľná?" Zasmial sa nad ich prekvapenými výrazmi a vysvetlil im to, "Istým zvláštnym spôsobom mi to miesto trochu chýba - len počas môjho pobytu tu som mal skutočný pokoj. Rád by som mal nejakú poslednú spomienku, v ktorej by ani jeden z nás nebol hospitalizovaný." Harry zachytil, ako medzi Hillary a jeho frajerom prebehol divný, chápavý pohľad. Trochu ho to zmiatlo, ale rozhodol sa nevšímať si to. "Vlastne je," povedala a s úsmevom prikývla, "momentálne máme dosť prázdno. Choďte a vezmite si toľko času, koľko potrebujete. Ja pôjdem a ukážem to hlave oddelenia," ukázala na obálku. "No potom sa tu nachvíľu zdržte, myslím, že náš manažér si o tom s vami bude chcieť pohovoriť." Louis jej poďakoval a bez zaváhania vzal Harryho za ruku, vedúc ho k známej miestnosti. Harry si nebol tak úplne istý, či tam chce ísť, ale aj tak nechal Louisa viesť ho. Bol to Louis a Harry by ho nasledoval aj na koniec sveta, ak by ho o to požiadal. Zastavili sa pred povedomými dverami a na chrómovom číslo 317 bol stále mierny škrabanec, rovnako ako pred takmer siedmimi rokmi. Harry si spomenul na chvíľu, keď tú tabuľku videl po prvý krát. Vtedy mal 18 a bolo trištvrte na dve počas tmavého štvrtkového rána. Rozochvene otvoril dvere a zbadal Louisa, ako leží na posteli, napojený na všetky tie desivé prístroje, bledý, v bezvedomý a tak krehký, že vyzeral ako desať ročný.Harryho hruď sa pri tej hroznej spomienke stiahla. Mohol takmer počuť ten pravidelný hukot z respirátora a tiché pípanie srdcového monitora. No najhoršie zo všetkého bolo, že si úplne presne pamätal, ako sa to pípanie zmenilo, keď Loiusovo srdce prestalo byť. Zavrel oči. Louis otvoril dvere a v izbe bolo ticho. Harry otvoril oči. Vôbec sa to tam nezmenilo od kedy tu bol pred dvoma rokmi Liam. Vstupujúc dnu sa Louisove prsty ešte tuhšie stiahli okolo tých Harryho a jemne ho vtiahol dnu tiež. Dvere sa za nimi zľahla zavreli a jemne buchli, ako obvykle. Harry sa zachvel. "Na túto miestnosť mám len zlé spomienky," rozochvene povedal a znovu zavrel oči, keď si spomenul ako stál presne na tomto mieste, zatiaľ čo doktorka oznamovala čas úmrtia. "Viem," povedal Louis jemne a nežne šúchal palcom Harryho dlaň, "a chcem to zmeniť." Harryho obočie sa varovne podvihlo, "Ak sa mi snažíš navrhnúť, aby sme tu mali sex..." "Nie!" rýchlo odvetil Louis, uškŕňajúc sa nad ponižujúcou myšlienkou byť prichytení sestričkami, "Bože, nie." "Tak, čo máš na mysli?" spýtal sa Harry opatrne. Louis sa na neho len usmial a ukázal na dve stoličky, každá na opačnej strane postele. Harry si váhavo sadol na tú najvzdialenejšiu, zatiaľ čo Louis sa usadil na tú, umiestnenú hneď pri prístrojoch. Tie stoličky boli tak tvrdé a tak nepohodlné, ako si ich Harry pamätal. "Musím sa ti s niečím priznať," povedal Louis a venoval Harrymu rozpačitý úsmev, "hlavným dôvodom, prečo sme tu dnes prišli nebolo, aby sme im odovzdali šek - mohol som to urobiť aj bankovým prevodom." "Tak prečo sme potom tu?" spýtal sa Harry, prekrižujúc si ruky na hrudi. "Pretože," Louis si oblízal peru, "myslím, že sa musíme vyrovnať s minulosťou." Naklonil hlavu na bok a jeho oči zmäkli, keď sa zadíval na svojho frajera, "Harry, viem že máš stále nočné mory - občas ťa počujem." Harry sa začervenal. "Ale to určite nie je zlé," dodal Louis rýchlo, "aspoň som si istý, že ti na mne záleží. Ale, to posledné čo chcem je, aby si sa necítil dobre a tak som si myslel, že by sme mohli tie spomienky spolu trochu zjemniť. Tu, daj mi ruku." Harry mu ju pomaly podal, premýšľajúc nad tým, čo s ňou chce Louis urobiť. Bol prekvapený, keď Louis len prekrížil ich prsty v strede postele. Usmial sa a posilnil zovretie, užívajúc si pocit Louisových dlhých, tenkých prstov, omotaných okolo tých jeho. Len nedávno sa začali držať za ruku na súkromných miestach a hoci to bolo len malé gesto, Harry si nemohol pomôcť a hlúpo sa usmial zakaždým, keď sa Louisova ruka natiahla za tou jeho. "Povedz mi, o čom sa ti najviac sníva, keď máš tie nočné mory?" Harry si zahryzol do pery a trochu sklonil hlavu, "Je to vždy o tom istom... ty skolabuješ v aréne, potom sa tvoje srdce zastaví a doktorka začne zvolávať čas smrti..." Harry sa otriasol. "Myslel som si," povedal Louis potichu. "Aj ja mám nočné mory. Nie o mne, ale o tebe." Harry prekvapene vzhliadol a upokojujúco stisol Louisove prsty keď videl, ako neisto jeho priateľ vyzeral ohľadom tohto priznania. Povzbudivo sa na Louisa usmial, aby pokračoval. Louis si povzdychol a zahryzol si do spodnej pery, "V ten deň, keď som zistil že si mal tú autonehodu," začal, "sedel som v čakárni, tam vonku, zatiaľ čo mi Hillary vysvetľovala, čo sa stalo. No nemohol som sa sústrediť na to, čo mi hovorí. Pamätám si ako všetko, na čo som mohol myslieť bolo; ak je Harry v Izbe 317, neexistuje žiadna šanca, že odtiaľ vyjde živý. Existuje len toľko zázrakov a šancí, koľko nám ich osud pridelí. Nejako som vedel, že ak by bol toto film, zvratom v ňom by bolo to, že napriek všetkým mojím nešťastiam by si to bol práve ty, kto by zomrel v tej izbe a nedostal by si žiadnu druhú šancu. Viem, že to znie blbo, ale tak proste funguje môj mozog." Bezvýznamne sa zasmial, "Netušíš si ani len predstaviť, ako strašne sa mi uľavilo, keď mi Hillary povedala, že si v izbe 319." "Prečo si mi o tom nikdy nepovedal?" potichu sa opýtal Harry." Pretože som si myslel, že je to hlúpe," odvetil Louis, "ale teraz som pochopil, že nie je. Dôvod, prečo si to už nemyslím je, že sa stále bojím toho, že sa to stane. Stále by to bol vhodný koniec nášho príbehu. Bože, netušíš ako veľmi sa bojím počuť, že máme koncert kdekoľvek v blízkosti Birminghamu." "Ak sa toho tak veľmi bojíš," v Harryho hlase nebolo žiadne obvinenie, len zmätok, "tak prečo si nás tu dnes zaviedol? Nie je to len pokúšanie osudu?" Louis si odfrkol, "Možno... ale už som chorý z neustáleho strachovania sa a ty tiež. A preto som si myslel, že by sme na túto izbu mohli pamätať radšej s láskou než z hrôzy." "A ako to urobíme?" spýtal sa Harry s rastúcim úsmevom. "Začneme tým, že si spomenieme na pozitíva z minulosti." Harry sa zamračil, "pozitíva?" Louis prikývol, "Určite nie všetko, čo sa stalo v tejto izbe je zlé. Zo skúseností v tejto miestnosti sme sa predsa museli niečo aj naučiť, museli sme získať aj nejaké pozitíva. Spomeň si na prvý krát... môžeš si spomenúť na niečo pozitívne, čo si sa vtedy naučil? Ja viem, že môžem." "Čo také?" náhle a zvedavo sa opýtal Harry." Naučil som sa, že mám tých najúžasnejších priateľov na svete," povedal Louis vážne, "ktorí zostali pri mojej posteli a starali sa o mňa, až kým som znovu nestál na vlastných nohách. Až dovtedy som si neuvedomil ako strašne vás mám všetkých rád a ako vám na mne naozaj záleží. Bez toho úrazu by som možno nikdy nezistil, aké pevné naše priateľstvo v skutočnosti je a som naozaj vďačný, že som mal šancu prísť na to." "Myslím, že to je niečo, na čom s tebou môžem súhlasiť," prikývol Harry s malým úsmevom. "Zistil som, že moje city k tebe sú oveľa hlbšie, než som kedy očakával a myslím, že by som na to neprišiel ak by si v tejto izbe takmer neumrel." "Kedy si to zistil...?" spýtal sa Louis potichu. Nepotreboval to nijako opisovať, pretože Harry mu perfektne rozumel. "Stalo sa to v niekoľkých fázach," priznal, "bola to najmä tvoja mama, ktorá mi do hlavy vložila chrobáka." "Moja mama?" Louis prekvapene zažmurkal. "Áno," prikývol Harry a usmial sa pri tej spomienke, "bol si vtedy v kóme. Chcela vedieť, prečo som to bral ťažšie než všetci ostatní a opýtala sa ma na moje úmysly." "Tvoje úmysly?" zakašľal Louis, červenajúc sa od rozpakov nad otázkami, ktoré jeho mama kládla Harrymu - najmä v čase, keď ani jeden z nich nevedel, že má toho druhého radšej ako iba kamaráta. Harry sa zasmial, "Áno, povedala, že sa snažila pochopiť prečo sme si boli takí blízki a prečo sme sa k sebe správali tak, ako sme sa správali. Premýšľala nad tým, či sme boli niekedy niečo viac, ako len kamaráti. Potom, čo som sa takmer zadusil sendvičom, som jej povedal, dosť vyplašene, že nie. Ale myslím že preto, že sa ma na to opýtala, mi tú myšlienku vložila do hlavy a ja som nad tým začal uvažovať. "Louis mu stisol prsty a jemne sa ho opýtal, "Kedy si nad tým prestal uvažovať a zistil si, že to tak je?" "V tú noc, keď sme sa pohádali kvôli tomu, že ťa prehnane obskakujem," priznal Harry. "Pamätáš si ten moment, keď sme sa zobudili? Pred tým, než nám do izby vletel Niall? Začal som sa nakláňať a chystal som sa pobozkať ťa. Vtedy som si uvedomil, že k tebe naozaj niečo cítim a dosť ma to vydesilo." "To je dôvod, prečo si sa ku mne začal správať tak divne?" pomaly sa spýtal Louis, zrazu si spomínajúc ako sa k nemu Harry začal chovať a ako sa potom na neho naštval a zutekal domov. "Áno," rozpačito prikývol Harry, "mal som taký hlúpy nápad, že ak by sme si neboli takí blízki, tak by sa moje city k tebe akosi vyparili. Nikdy to nebolo o tom, čo si o našom vzťahu myslia ostatní - bolo to kvôli tomu, že som nevedel, ako zaobchádzať s pocitmi, ktoré som k tebe zrazu začínal cítiť." "Idiot," povedal Louis láskavo, krútiac hlavou, "mal si mi to proste povedať!" "Teraz to už viem," zasmial sa Harry, podvihnúc ich ruky a vtlačiac bozk na Louisove hánky. "Tak... kedy si si to uvedomil ty?" "Úprimne?" zaškeril sa Louis, vrtiac sa na stoličke. "Prvý krát som začal premýšľať o svojich citoch k tebe po tom, čo si mi dal eskimácky bozk v tom lese." "Vážne?" Harry bol prekvapený a zároveň hrdý sám na seba.Louis prikývol, "Myslel som si, že ma ideš pobozkať a bol som sklamaný, keď si tak neurobil. Potom som sa trochu zľakol toho, že ma to vôbec neznepokojilo. Ale svojimi pocitmi som si bol istý v to ráno, keď sme sa takmer pobozkali na tej Vianočnej Show. Hovoril som s Joem McElderrym a ten mi pomohol nájsť samého seba - pomohol mi uvedomiť si nie len to, že sa mi páčia chlapci, ale aj to, že sa mi páči práve jeden konkrétny s kučeravými vlasmi a nádhernými očami. "Harry si oblízal pery a zahľadel sa dolu na posteľ, Joe McElderry bol niekto, o kom sa zatiaľ nerozprávali... ani raz za posledné dva roky. Harry vždy cítil, ako sa mu sťahuje hruď, kedykoľvek začul Joeho meno. Myšlienka na to, že Joe mal Louisa ako prvý... "Vždy som rozmýšľal nad tým, či bolo medzi vami niečo viac ako len priateľstvo," povedal opatrne. Louis prekvapene zažmurkal, "Medzi mnou a Joem?" Hlasno sa zasmial, "To sa pýtaš zlého člena One Direction kamoš. Skús Liama. Chudák Joe sa zaľúbil do nášho chlapca. Ale už od začiatku vedel, že Niall bol jediný, ktorého Liam chcel. Dokonca ešte pred tým, ako sa Liam s Niallom dali dokopy. Chudák..." Znovu sa zasmial a pokrútil hlavou, "nie, ja a Joe sme boli vždy len priatelia, zvykli sme sa navzájom ľutovať a preberať naše úbohé milostné životy ako dvojica dievčat." "Huh," Harry sa svojou voľnou rukou poškrabal na zadnej strane krku, cítiac sa smiešne uvoľnene, "Ja uh... sa teraz cítim trochu blbo." "Prečo?" pobavene sa opýtal Louis. "Um ... no, tak trochu som ho už dlhšiu dobu nenávidel, lebo som si myslel, že k sebe niečo cítite." Louis sa na neho dlhú chvíľu díval a potom vybuchol od smiechu, narážajúc hlavou do matraca na posteli, "Žiarlil si na Joeho?" Opýtal sa a vykukol, jeho modré oči žiarili od pobavenia. Harry sa do neho možno zamiloval ešte viac práve v tej chvíli. "Oh môj bože. Vážne by to nemalo byť také vtipné, ale je." Louis sa znovu zasmial. "Takže ste sa nikdy..."Louis sa posadil a pozrel Harrymu priamo do očí, "Nikdy v živote som nepobozkal Joeho McElderryho, nespal som s ním a dokonca som sa ho ani nedotkol žiadnym spôsobom, ktorý by sa dal považovať za nevhodný." Jeho úsmev sa zmenil na rozpačitý, "Ale mal by som ti povedať, že som pobozkal Liama." "Čo?!" Harryho ústa sa v šoku dokorán otvorili. "Ale bolo to len raz," náhlivo dodal Louis, "a bol to len experiment na zistenie, či Liam je, alebo nie je gay. A poviem ti na rovinu, že to bol ten najhorší a najtrápnejší bozk aký som kedy s kým mal a hneď potom som vážne premýšľal nad tým, či nie som úplný heterosexuál." Harry sa začal smiať, "Čo si o tom myslel Liam?" "Bolo to vzájomné," odvetil Louis a tiež sa smial. "Aspoň sme prišli na to, že k Niallovi niečo cítil, no nie na to, čo bol gay alebo bi." Harry prikývol a uškrnul sa, "Je tu ešte niekto, koho si pobozkal a mal by si mi to povedať?" Louis pokrútil hlavou a potom sa zastavil, keď si na niečo spomenul, "Raz som pobozkal Mary. "Harry si odfrkol, "Viem. Bol som tam. Tá predstava ma stále desí." "Len žiarliš," odfrkol Louis, "a čo ty? Nejaké bozky, s ktorými by si sa mi chcel zdôveriť?" Harry pokrútil hlavou, "Nie, vieš o všetkých, ktorých som pobozkal." "Okay," Louis znovu láskyplne stisol Harryho prsty, "takže sme prišli na to, že hlavné pozitívum od úplného začiatku je zistenie, že sme sa do seba navzájom zaľúbili. Myslím, že to bolo fakt veľké pozitívum - ktoré stálo za všetky problémy." "Hádam áno," povedal Harry pomaly a zamyslene. "Žiadne hádanie," usmial sa na neho Louis, "je to tak. Čiže," zadíval sa hore na strop a potom vôkol seba na steny, "vďaka ti Izba 317 za to, že si nám ukázala ten správny smer - jeden druhého." Harry sa zasmial a tiež sa rozhliadol okolo seba, "Áno, jasné, vďaka ti Izba 317." "Teraz," Louis sa vyrovnal, "čo druhý krát?" Harry podvihol obočie, "Ráta sa aj to, keď si skončil v nemocnici v Doncasteri?" "Treba o tom hovoriť?" spýtal sa Louis. Harry pokrútil hlavou a Louis sa znovu usmial, "Dobre, tak budeme hovoriť o druhom raze, keď som skončil v tejto izbe. Aké pozitíva môžeme vyvodiť z toho?" Bola tu dlhá pauza a potom, "Naučil som sa, že bez teba nemôžem žiť," povedal Harry potichu. "Harry," Louis neisto vydýchol. Potiahol si Harryho ruku bližšie a vtisol mu dlhý bozk na prsty. "Ani ja bez teba nemôžem žiť, ale nie som si istý, či je to práve pozitívna spomienka." Sťažka prehltol, "Čo napríklad fakt, že nás to opäť spojilo dokopy?" "To je pravda," zamrmlal Harry, "mohlo to byť už niekoľko rokov pred tým, ak by som nebol taký hlúpy." Zrazu sa zasmial, "Doslova sa zo mňa tie pocity vykopali." "Áno," povedal Louis milo, "To teda áno. Myslím, že to bolo prvý krát, keď som bol vážne pripravený na to, aby si ma pobozkal." "Želám si, aby si ma vtedy nezastavil," zamrmlal Harry s malým úsmevom, hrajúc sa s Louisovými prstami. "Nie, to by si nechcel," pokrútil hlavou Louis a zachichotal sa, "sotva minútu po tom, čo si odišiel, som sa povracal - dosť prudko, ak môžem dodať. Buď rád, že to neskončilo na tebe. "Harry sa znovu zasmial, "Takže myslím, že dlhujeme tejto izbe ďalšie poďakovanie." "Za to, že nedopustila, aby som ťa ovracal?" zaksichtil sa Louis. "Nie," vážne odpovedal Harry, "za to, že nám ukázala, že sme pripravení byť viac ako len kamaráti. "Louis sa znovu rozhliadol po miestnosti a usmial sa. "Vďaka ti, Izba 317 za to, že si tým najlepším dohadzovačom na svete. A tiež..." jeho úsmev sa vytratil, keď znovu sťažka prehltol, "ďakujem ti za to, že si si ten tretí krát vybrala Liama a nie Harryho. Netušíš, ako veľa pre mňa Harry znamená. Vážne si myslím, že by som bez neho nemohol žiť. Znamená pre mňa všetko. "Harry potichu zamrnčal, potiahol Louisa za ruku a postavil sa. "Aj ty pre mňa znamenáš všetko," oplatil mu slová a pritiahol si ho ponad posteľ, nežne ho vťahujúc do bozku. Bol to jeden z tých jemných bozkov, plných významu a Harry si vplietol prsty do Louisových vlasov, držiac ho blízko pri sebe. Keď sa začali odťahovať, Harry vcucol Louisovu peru, až kým mu s miernym 'pop' nevykĺzla z úst. Potom sa nežne usmial do Louisových omámených očí a pretrel ich nosy o seba. "Vieš, ako mužovi roztriasť kolená," zamrmlal Louis. Harry sa zasmial a afektovane pohladil Louisa po líci. Potom si znovu sadli; Louis trochu roztrasene, poznamenal by s hrdosťou Harry. "Takže," Louis si odkašľal a neprítomne si upravil vlasy, "um... teraz, keď sme prišli na niektoré z hlavných pozitív na pobyte v tejto izbe si myslím, že by sme ju mohli označiť za naše najdôležitejšie miesto na svete." "Aj tak tu s tebou nebudem mať sex," odsekol Harry a zaškeril sa. "Stále to nie je to, čo mám na mysli," odvetil Louis a prevrátil očami. Znovu si vzal Harryho ruku do svojej a uložil ich na biele prikrývky, chvíľu hladiac jeho prsty. "Približne pred dvoma rokmi si mi dal ten najúžasnejší sľub a... asi som už prepásol dobu vratnosti. "Harry chcel niečo povedať, no Louis pokrútil hlavou a priložil mu k ústam prst. "Viem, že to, čo sa chystám povedať, by som mohol povedať na milión lepších a romantickejších miestach, no boli by to len miesta s peknou scenériou. Tu, v tejto sterilnej a neatraktívnej izbe bude to, čo chcem povedať, mať aj nejaký význam." Prestal a oblizol si pery. Potom sa pozrel Harrymu priamo do očí, zachytiac jeho pohľad zafírovým ohňom. "Od chvíle čo sme sa stretli, Harry, sme boli prepojení - okamžité priateľstvo, ktoré bolo behom týždňa hlbšie, než akékoľvek moje predošlé priateľstvá. Počas rokov si nainfikoval to tvoje malé koketné ja priamo do jadra môjho bytia a vzal si si moje srdce." Zastavil sa a jemne sa usmial, rozhliadnuc sa po miestnosti, "Nikdy som sa nebál smrti Harry. Všetky tie noci v nemocnici? Vedel som, že neumriem - bez ohľadu na to, ako blízko som k tomu bol. A vieš prečo?" Harry pokrútil hlavou a jeho oči sa rozšírili, rovnako ako Louisov úsmev, "Pretože moje srdce bolo v tvojich rukách od chvíle, čo si ma vydvihol v náručí v boot-campe a zatočil si ma vo vzduchu. A verím ti. Toto," ukázal na srdcový monitor pri jeho pravej ruke, "môže pípať tak, ako chce. Moje srdce patrí len a len tebe a iba ty máš moc ukončiť to." Pomaly sa postavil obišiel a posteľ, takže teraz stál priamo pred svojím frajerom. "Milujem ťa Harry." Povedal nežne, "Milujem na tebe absolútne všetko. Tvoje kučeravé vlasy, tvoje zelené oči, tvoj nádherný úsmev, tvoj úžasný hlas, tvoj hriešny smiech, spôsob, akým dokážeš každého očariť už pri prvom stretnutí - vrátane mňa - a tiež to, že urobíš všetko preto, aby si niekoho rozosmial. Milujem to, že ma dokážeš rozveseliť len dotknutím sa mojej ruky a že ma dokážeš rozosmiať tým, že len pokrčíš nosom, bez akýchkoľvek nezmyselných slov. Milujem to, že vieš na čo myslím aj bez toho, aby som ti čokoľvek povedal, milujem to, ako dokončuješ moje vety a aj to, ako mi vždy podáš čo potrebujem ešte pred tým, ako zistím, že to potrebujem. Milujem to, ako si vždy zabudneš kúpiť šampón, keď ti ten tvoj dochádza a použiješ môj, mysliac si, že na to neprídem. Milujem to, že vždy nechávaš prázdne šálky po celom dome a každých pár týždňov musíme stráviť celý deň ich hľadaním a dezinfikovaním. Milujem to, že nechávaš svoju bielizeň po celej podlahe a tvrdíš, že je moja, aj keď obaja vieme, že nie je. Milujem to, ako vždy rozsypeš polovicu cukru po linke, keď sa snažíš naplniť cukorničku. Milujem to, ako sa vždy uprostred noci vkradneš dolu schodmi do kuchyne po koláčik a na stole necháš roztrúsené omrvinky. A milujem aj to, ako z toho vždy obviníš Nialla, kedykoľvek to zvalím na teba. Milujem to, že si nikdy nevieš zapamätať, kde si nechal kľúče od auta a najmä tie dni, keď mi musíš volať, pretože si si zabudol peňaženku doma. Milujem to, že väčšinou len predstieraš zabudnutie týchto vecí iba preto, lebo ma chceš znovu vidieť. Milujem to, že nevydržíš ani hodinu bez toho, aby si sa ma akýmkoľvek spôsobom dotkol, aj keď len môjho lakťa. Milujem to, že keď ma objímeš zozadu, položíš svoje líce na to moje a keď ma objímeš spredu, cítim sa v tvojom náručí tak milovane a v bezpečí. Milujem to, že keď ma pobozkáš, držíš ma za tvár a vpletieš mi prsty do vlasov tak, že sa cítim uctievane. Milujem každú jednu sekundu, keď sa milujeme, pretože si vždy dopraješ čas na to, aby si pobozkal každú časť môjho tela od hlavy až po špičky prstov na nohách a tak viem, že je to niečo viac ako len sex. Milujem to, ako ma každé ráno zobúdzaš s hrnčekom čaju a bozkom bez ohľadu na to, ako hrozný náš dych je. Milujem to, že posledná vec, ktorú každý večer povieš je, že ma miluješ. Avšak najviac zo všetkého na tebe milujem to, že ma robíš lepším človekom a aj keď ani jeden z nás nie je dokonalý, cítim sa perfektne keď sme spolu." Louis sťažka prehltol. Potom, bez toho aby prerušil ich očný kontakt, si pomaly a veľmi premyslene kľakol na koleno, "Harry... vezmeš si ma? Prosím?" Na chvíľu bol Harry ticho a potom skĺzol zo stoličky, kľaknúc si priamo pred Louisa. Natiahol sa a jemne vzal Louisovu tvár do svojich dlaní, s očami žiariacimi od toľkej lásky. "Áno."