Room 317 LARRY (SK)

Časť 5

Streda 18:14 (týždeň po Louisovom kolapse)

"Chalani spomaľte!" zvolala Hilary, keď sa tri rozmazané pásy prehnali oko nej. Správali sa akoby ju nepočuli a ona len pokrútila hlavou a usmiala sa. Bolo zlaté ako sa obávali o svojho kolegu. Niet pochýb o tom, že teraz, keď je hore, usporiadajú nejakú párty. Niall bol prvý, ktorý sa dostal k dverám izby 317 a okamžite do nich vrazil - na poslednú chvíľu zatlačil kľučku, takže to s ním neotriaslo. Boli to jedny z tých dobre-urobených požiarnych dverí, ktoré pri otvorení nevydali takmer žiadny zvuk, takže jeho náraz vytvoril namiesto obrovského hluku iba tiché svišťanie. Pri pohľade, ktorý sa mu naskytol sa náhle zarazil medzi dverami a Zayn s Liamom narazili do jeho chrbta s bolestným zastonaním. Louis sedel opretý, ale jeho oči boli zavreté a jeho telo bolo až príliš pokojné. Harryho hlava bola zaborená v jeho náručí na boku postele, pravdepodobne spal. Obaja boli príliš pokojní a tichí na to, k akým významným udalostiam došlo. Niallovi zovrelo srdce - pomýlil sa niekto? Možno mal Louis ďalší kolaps alebo niečo podobné, alebo mu len znížili dávku liekov... ale aj tak... dýchacia trubica bola preč. Niall vyrazil dopredu a Louisove oči sa pomaly otvorili. Zrazu zastal, jeho srdce vynechalo úder. Videl niečo? Nie... určite mohol vidieť biele a modré... "Louis?" zašepkal. Louisove oči niekoľko krát zažmurkali a narovnal si krk. Potom sa usmial, široko, veselo a tak Louisovsky. "Louis !" všetci vyrazili k posteli - Liam sa k nemu dostal ako prvý, ovinúc svoje paže okolo Louisových ramien a zanechávajúc bozky na jeho spánku. Louis sa zasmial a slabo mu objatie opätoval. Niall bol ďalší a prakticky uväznil svojho priateľa vo veľkom medveďom objatí. Liam ho od neho musel nakoniec vypáčiť, pretože sa ho nechcel pustiť. Nechcel prestať cítiť jemné chvenie Louisových ramien, ktoré mu potvrdzovalo že jeho priateľ bol živý a prebudený. Zayn bol oveľa pokojnejší než ostatní dvaja a dal svojmu priateľovi starostlivé, ľahko predĺžené objatie, s množstvom šepkania - to bol jediný tón hlasu, ktorý mohol Zayn ukázať keď prišlo na prejavovanie emócií. Tento Bradford boy mal v sebe akýsi chlapský pruh, ktorý by dokázal súperiť aj s Texaským kovbojom. Všeobecne sa to prejavovalo len v časoch skutočnej potreby - pravdepodobne ako prirodzená obranyschopnosť. Zvyčajne nemal žiaden problém ukázať svoje emócie ak šlo o srandu. Keď sa odtiahli, Louis obrátil oči na Nialla a Liama. "Oh Ježiši," zavrčal, "prosím, nie aj vy. Harry mi už dal dostatok vodopádov." Niall sa rozkašľal keď sa snažil smiať aj plakať zároveň a Liam si zúrivo utrel oči do rukáva. Všetci sa pozreli na piateho člena skupiny, ktorý ešte stále spal so založenými rukami a dokonca sa ani nemiešal do celého tohto rozruchu. "Ako dlho už spí?" opýtal sa Liam, prechádzajúc okolo postele k najmladšiemu chalanovi, vyzliekajúc si bundu zo svojich ramien. "Asi trištvrte hodiny." zachripel Louis a nežne prešiel dlaňou cez Harryho mäkké kučery. Liam prehodil svoju bundu okolo jeho ramien a potom šiel zatiahnuť žalúzie. "Vlastne sa na mňa len omámene zvalil. Povedzte mi.... je v poriadku? Vyzerá úplne zničene." "No... za posledný týždeň toho veľa nenaspal." povedal Liam, ťahajúc na druhú stranu postele tri stoličky. "Nie, že by to bolo prekvapujúce. Všetkých si nás pekelne vydesil. Takže..." usadil sa na svoju stoličku a venoval Louisovi žiarivý úsmev. "ako sa cítiš?" "Úprimne?" zamrmlal Louis a na okamih zavrel oči. "Ako by ma prešiel autobus." "Takže dosť zle?" "Áno..." Bola to pravda. Lieky, na ktorých bol, pravdepodobne blokovali veľa bolesti, ale stále mohol cítiť pulzujúcu bolesť vo svojom boku. Cítil sa akoby sa mu niekto snažil vytrhnúť rebrá z hrude, bolelo ho srdce, bolelo ho hrdlo, mal teplotu a bol pripravený kedykoľvek sa vyvracať. To bolo jednou z jeho najväčších starostí, pretože to nechcel urobiť pred svojimi priateľmi. Už sa aj tak dostatočne ponížil. Sťažka prehltol a vyčaroval široký úsmev. "Tak, povedzte mi, čo som zmeškal."
~*~
Harry sa zobudil niekoľko hodín neskôr s vlasmi postavenými na jednu stranu. Letmý pohľad hore mu napovedal, že Louis znovu zaspal a tlmený šepot za ním naznačoval, že ostatní už prišli a hrali karty pri malom stolíku. Zažmurkal na sestričku, ktorá ho prebudila a ospravedlnila sa tým, že potrebuje prístup k Louisovej infúzii. "Hej, Šípová Ruženka." pozdravil Liam, keď sa Harry zdvihol na nohy a pritiahol si stoličku k zvyšku skupiny. "Ahoj," zívajúc si zamumlal, "ako dlho ste tu?" "Niekoľko hodín." povedal Niall. "Prečo ste ma nezobudili ?" zavrčal Harry, pretierajúc si oči. "Pretože si vyzeral akoby si zaspal na desať rokov," pomaly predniesol Zayn, vykladajúc na stôl tri srdcia, "a Louisove plachty robili veľmi dobrú prácu v pohlcovaní tvojich slín. Ak by sme si mysleli, že Louis je v nebezpečenstve utopenia, určite by sme ťa zobudili." Harry čapol Zayna po hlave pred tým, ako sa posadil na stoličku a znovu si pretrel oči. "Plus, Louis nás prosil, aby sme to nerobili." pridal Liam, vyhodil kráľovnú a zaškeril sa, keď Zayn zanadával. "Takže ste s ním hovorili?" opýtal sa Harry. "Áno," prikývol Niall, poťahujúc si kráľovnú a vyložil šesť pikových kariet, "pár minút. Potom zaspal v strede vety. Bolo to celkom vtipné." O tom Harry nepochyboval. "Takže..." Zayn sa zvedavo pozrel na Harryho, takmer opatrne sa spýtal, "vieš, že dnes máme ísť na autogramiádu?" "Oh..." Harryho srdce pokleslo, zabudol na to. "Jasné..." Pozrel sa na posteľ a povzdychol si. Nechcel tu nechať Louisa samého - nie pokiaľ je na jednotke intenzívnej starostlivosti. Liam ho poklepal po ramene. "Tých pár hodín to zvládne."