Room 317 LARRY (SK)

Časť 7 1/2

Chalani, keď to budete čítať, už budem preč a je mi ľúto, že som nemal odvahu rozlúčiť sa. V skutočnosti ani neviem čo na to povedať, okrem skutočnosti že sme to všetci očakávali už nejaký čas. Naozaj to nie je len tak z ničoho nič, ako sa zdá - o odchode som premýšľal už dlhú dobu, ale vaše priateľstvo ma vždy zastavilo. Myslím, že som bol sebecký. Nikdy by som si nemyslel že budem dostatočne silný na to, aby som odišiel, no konečne som svoju silu našiel. Každopádne, svoju zmluvu dodržím až kým v januári neskončí, ale potom ju nepredĺžim. Dovtedy potrebujem nejaký čas osamote na to, aby som sa s tým vyrovnal, pretože neopúšťam len úžasnú skupinu ale aj úžasných priateľov. Zvyšok svojich vecí si vyzdvihnem niekedy na budúci týždeň a keď mi dá lekár povolenie, poviem Simonovi že môžem znovu koncertovať, takže si myslím že sa uvidíme niekedy v decembri. Váš,Louis
Harry si vzdychol a znovu ten list poskladal. Čítal ho už 26. krát, zatiaľ čo vystupoval v Londýne na King's Cross a nastupoval na vlak do Doncasteru, prichádzajúci o 11:10. Nijako nepokročil v tom, ako napraviť všetok ten zmätok, ktorý spôsobil - už len zabrániť ľuďom v tom, aby ho spoznali bolo dosť náročné. Začínal sa potiť pod svojou čiapkou. Našťastie sa mu podarilo kúpiť si lístok v podnikateľskej triede a tak mal aspoň trochu súkromia, aj keď ho niektorí z podnikateľov pobavene pozorovali. Netušil či ho spoznali, alebo len uvažovali o tom, čo robí tínedžer v podnikateľskej triede. Pokiaľ ho neobťažovali, bolo mu to jedno. Nebolo ťažké zistiť kde sa Louis nachádza. Problémom v tak blízkom vzťahu bolo to, že nemali žiadne tajomstvá. Trochu chytrého myslenia a nemali problém získať prístup k čomukoľvek čo patrilo tomu druhému. Hoci Harry trochu podvádzal. Pomáhal Louisovi s vytvorením internet bankingu, takže našťastie (a bohužiaľ) vedel jeho užívateľské informácie. Bolo to prvý a, dúfajme, posledný krát čo sa chystal takto zradiť dôveru svojho priateľa. Úžasná vec ohľadom online účtov je tá, že môžete vidieť všetky transakcie takmer okamžite. O 4:32 ráno si Louis cez internet kúpil dva lístky. Stačil mu jeden rýchly prienik do Louisovho e-mailového konta a zistil, že smeroval do Doncasteru. Nie žeby bolo prekvapivé, že Louis šiel do domu svojich rodičov. Mal k nim vždy blízko. Harry len dúfal, že Louisovi rodičia nezavolajú políciu keď sa objaví pri ich dverách. Svojho syna veľmi ochraňovali, za čo ich Harry neodsudzoval. Ting tong. "Dámy a páni, už čoskoro dorazíme do Granthamu. Pripomínam všetkým vystupujúcim cestujúcim, aby si nezabudli svoju batožinu a aby si pripravili lístky na kontrolu pri závorách. Ďakujem. Ďalšia zastávka, Grantam." Harry si povzdychol. Bol na pol-ceste tam a stále nemal ani náznak plánu.
~*~
O 13:46 si prehodil svoj ruksak cez rameno a sledoval, ako sa taxík vzdialil od obrubníka. Potom sa otočil a pozrel sa na Louisov dom. Jeho srdce mu bilo až v krku. Naozaj nemal ani potuchy, čo sa chystá povedať. Nemohol Louisovi povedať pravdu - že na pár minút sa pohrával s myšlienkou, že sa mu jeho priateľ páči viac ako normálnym, platonickým spôsobom a následkom toho sa zbláznil. Louis by sa mu buď vysmial do tváre alebo by ho udrel. S povzdychom si zložil čiapku, prehrabol si kučery a zdvihol rukavicu, ktorá bola hodená na ceste k dverám. Na šiesty pokus konečne nabral odvahu a zazvonil. Vo chvíli keď zazvonil, Harry odstúpil akoby ho zasiahol elektrický prúd a cítil, ako sa jeho tep zvyšuje. Vo vnútri sa ozývali detské hlasy a on vedel, že sú to Louisove mladšie sestry. Boli trochu poplašené a bezpochyby práve skákali naokolo kvôli tomu, že zazvonil zvonček. Nemohol si pomôcť, ale pousmial sa. Zbožňoval ich.Na jeho prekvapenie mu otvorilo jedno z dvojčiat. Vykríkla, keď videla, že tam stojí on. "Harry!" Potom sa na neho vrhla a Harry, trochu zaskočený, sa pod jej váhou zatackal dozadu. So smiechom ju objal späť, keď sa objavilo aj druhé dvojča a skočilo na jeho nohu, poskakujúc a kvíliac ako blázon. "Čo som vám vravela o otváraní dverí cudzincom, dievčatá?" zakričala pani Tomlinsonová z chodby. Trvalo niekoľko sekúnd kým sa objavila pri dverách a keď sa tak stalo, Harry zistil že na neho hľadí veľmi prísnym, desivým a skúmavým pohľadom. Chvíľu ani jeden z nich nič nepovedal a Harry podľa jej neústupného výrazu usúdil, že Louis bol určite doma a že jeho mama vedela, že Harry s tým niečo má."Harry je tu!" zakričali na ňu dvojičky, stále skákajúc hore dole. "Vidím." odpovedala neutrálne. "Prišiel si rozveseliť Louisa?" spýtala sa jedna z nich a potiahla ho za tričko."Uh..." "Pretože je veľmi smutný." povedala a zosmutnela, "Dnes ráno prišiel domov s plačom." "Áno, ale Louis nikdy neplače." dodala druhá. "Snažili sme sa ho potešiť," povedala prvá, "ale celý deň bol vo svojej izbe a nebavil sa s nami." Harryho žalúdok sa prudko obrátil. "Stačilo dievčatá," povedala pani Tomlinsonová, "vráťte sa naspäť do domu, prosím. Potrebujem sa na chvíľu porozprávať s Harrym." "Môžeme ísť povedať Louisovi, že Harry je tu?" "Nie." povedala pani Tomlinsonová pevne. "Chcem aby ste zostali dole." "Oh..." ich tváre klesli, ale poslúchli želanie svojej matky a vrátili sa naspäť do domu. Pani Tomlinsonová za nimi zavrela dvere a pritiahla si bližšie k hrudi dlhý béžový sveter, snažiac sa nevpustiť k sebe chladný, zimný vzduch. Na moment sa na seba len pozerali. Harry sťažka nervózne prehltol a pani Tomlinsonová bola stále prísna a neústupná. Bol to mesiac čo ju Harry naposledy videl a takmer dva od tej prvej noci v nemocnici. Zrazu si povzdychla a vyzerala rezignovane. "Čo si si sľuboval od tohto príchodu? Vážne pochybujem o tom, že ťa chce vidieť. A nie som si istá či chcem, aby si ho videl ty." "Ja len..." Harry sa snažil nájsť niečo, čo by mohol povedať, "Ja len... chcem sa aspoň ospravedlniť. To čo som povedal, som nemyslel vážne a chcem, aby to vedel." Pani Tomlinsonová naklonila hlavu a prižmúrila oči. "A čo Louisove potreby?" "Ja..." Harry neisto zdvihol ruky, na to nemal odpoveď. S ďalším povzdychom pani Tomlinsonová poklopala nohou a varovne vyslovila, "Harry?" "Ja neviem!" vybuchol, "Ja neviem. Ja... myslím že som spanikáril." "Spanikáril?" zopakovala pani Tomlinsonová, znejúc skepticky. Zadívala sa na mladého chlapca pred sebou: vyzeral bledo, unavene a naozaj rozrušene. Tiež sa chvel v chladnom popoludňajšom vzduchu. Aj napriek jej obavám, vyhral jej materinský inštinkt a prekrížila si ruky. "Dobre, poďme sa porozprávať do kuchyne."Otvorila dvere a pozvala ho dovnútra, potom ho viedla rovno cez chodbu až do teplejších izieb, pevne za sebou zatvárajúc dvere do kuchyne. "Dobre, myslím, že sa potrebujeme zohriať. Sadni si." ukázala smerom k veľkému drevenému stolu a vybrala sa rovno k varnej kanvici. Harry si zložil kabát s čiapkou a sadol si na najbližšiu drevenú stoličku. Nervózne triasol kolenami a rozhliadal sa okolo seba. Bola to dlhá doba od chvíle, čo bol naposledy v Louisovom dome. Kuchyňa Tomlinsonovcov bola typickou, normálnou, rodinnou kuchyňou. Zariadenie bolo pomerne moderné, čo naznačovalo že v posledných piatich rokoch bola prestavaná a doplnky boli zladené v čerstvých smotanovo-žltých odtieňoch. Vyzeralo to tam vážne živo: kopa topánok nahromadených pri zadných dverách, nádoby a poháre zoradené pozdĺž pultu, panvice sušiace sa na odkvapkávači, detské kresby pripichnuté na chladničke s písmenkami abecedy a preplnená nástenka s poznámkami, účtami a pripomienkami. Kuchyňa jeho rodičov zvykla byť podobná, ale nie až taká hektická. Boli tam len on a jeho strašia sestra, takže sa tam toho veľa nedialo. Louis mal štyri sestry, takže usúdil že bolo dosť mätúce pre jeho rodičov udržať všetko zorganizované. Keď pani Tomlinsonová zaliala dva dymiace sa hrnčeky čaju a do toho Harryho vhodila tri kocky cukru, posadila sa oproti nemu a opatrne ho pozorovala. "Takže, možno by sme mali začať tým, čo myslíš pod 'spanikáril'. Pamätaj si, že som videla ako si sa k Louisovi choval v nemocnici, takže som ani na moment neuverila tomu, že slová, ktoré si povedal tomu reportérovi si myslel vážne." "Nemyslel!" povedal Harry rýchlo, "Nemyslel, ani trochu." "Tak, prečo si to potom povedal?" opýtala sa úplne zmätene. "Spanikáril som." Pani Tomlinsonová sa zamračila a sklonila svoj hrnček. "Takže na tom trváš. Z čoho presne si spanikáril?" Harry pevne zavrel oči. Nemohol jej predsa povedať 'oh, na krátky okamih som sa pohrával s túžbou pobozkať vášho syna a bál som sa, že ak by som neurobil krok späť, tak by som sa do neho zamiloval. Bolo to drsné, ale zdá sa, že to fungovalo, keďže som od vtedy nemal pokušenie pobozkať ho znovu.' Bože, nemohol jej povedať toto, najmä po ich rozhovore v nemocnici keď vehementne popieral že má akékoľvek romantické city k Louisovi. Keďže nemal. Tá 'takmer pusa' vec bola jedným z tých šialených chvíľkových momentov. Nerozmýšľal, práve sa prebudil a nejako sa stalo, že Louis bol v posteli vedľa neho, omylom až príliš blízko a Harryho rozstrapatený mozog jednoducho zle odhadol situáciu. A teraz keď nad tým rozmýšľal, vážne len prehnane reagoval. Ale čo mohol povedať pani Tomlinsonovej? Je zrejmé že mu nedovolí priblížiť sa k Louisovi ak nepríde s nejakým uspokojivým vysvetlením na jeho debilné správanie. Takže, čo jej povie? Zvyčajne sa nezachraňoval klamaním, ale akú má inú možnosť ? Bože... čo to zvykla hovoriť jeho sestra? Ak sa chystáš klamať, je najlepšie založiť to na pravde.Dobre, tu sa nič nestane..."Pred niekoľkými týždňami mi niekto poslal odkaz na internetové gay fórum, kde bol článok o mne a Louisovi." Pravda - spolu s Niallom sa nad tým smiali asi hodinu a na spodku zanechali zopár neslušných komentárov. "Spísali tam zopár poznámok o tom, akí blízki si s Louisom sme a ako podporu ich konšpirácie použili zopár fotiek a videí. Ja... cítil som sa nepríjemne a... uvedomil som si, že náš vzťah možno nebol... zdravý..." "Takže si sa mu začal vyhýbať?" povedala pani Tomlinsonová, viac-menej fakticky. "Áno." odpovedal Harry a prikývol. Koniec koncov, až do včera sa Louisovi vyhýbal - len nie z toho dôvodu, ktorý jej povedal. "Myslel som si, že ak by sme spolu trávili menej času, tak náš vzťah by nebol taký..." snažil sa nájsť vhodné slová na popísanie ... "vymykajúci sa kontrole?" "Chápem ako to myslíš." prikývla, pokojne si odpíjajúc ďalší dúšok čaju. "A fungovalo to?" "Áno, myslím..." zaváhal, ale potom sa rozhodol pridať ďalší kúsok pravdy, "ale cítil som sa úplne mizerne a Louis mi pekelne chýbal..." "To ma prekvapuje," zamrmlala a potom dodala hlasnejšie, "takže, čo sa stalo minulú noc?" "Um..." zamyslel sa rýchlo... lož založená na pravde... "Niekto niečo poznamenal," povedal rýchlo, "a ja som reagoval príliš zbrklo a povedal som niečo veľmi bolestivé a nepravdivé... v nejakom hlúpom pokuse vyzerať Louisovi menej blízky, ako v skutočnosti som." "Chápem." prikývla a Harry sa zavrtel, náhle sa cítiac trochu zle. Díval sa ako pomaly rozvírila čaj v svojej šálke a potom si odpila ďalší dúšok. Keď prehltla, pozrela sa na neho s podozrením v očiach. "Tak prečo mám pocit, že je v tom oveľa viac ako si mi povedal?" Harry nemohol urobiť viac, než pokrčiť ramenami, nemal žiadne slová, ktorými by jej oponoval. "Dobre," povedala po chvíli, "čo máš v pláne urobiť teraz?" "Čože?" nechápal Harry. "Myslím, čo ak niekto povie opäť niečo, pri čom sa nebudeš cítiť príjemne? Znova si to odnesie Louis?" "Nie," povedal Harry rýchlo, "Nie, určite nie. Po včerajšej noci sa cítim absolútne hrozne a nechcem Louisovi ublížiť znova. V budúcnosti to proste odignorujem alebo sa na tom zasmejem. Ale nepripustím si to k telu, Louisove priateľstvo pre mňa znamená oveľa viac než toto." "Dobre, myslím že bude lepšie ak-" bola prerušená uprostred vety, keď sa kuchynské dvere otvorili a do vnútra nevošiel nik iný než Louis. "Prečo sú tie dvere zav..." zarazil sa, ako náhle zbadal Harryho sediac spolu s jeho mamou. Jeho výraz sa zmenil na prázdny a následné ticho bolo viac ako trápne. "Myslím," povedala Louisova mama potichu, "že vás nechám porozprávať sa. "Louis prehltol, obrátil sa a vybral sa k sklenenej skrinke. "Nie mami, to je v pohode. Len som si prišiel po tabletky." "Louis," poprosil Harry jemne a postavil sa, ale Louis ho ignoroval. Naplnil si pohár vody, vytiahol malú fľaštičku tabletiek z vrecka, vzal si dve a obe prehltol jedným dúškom. Zostávajúcu vodu vylial do drezu, vzal si fľaštičku a potom oznámil, "Idem sa prejsť." vyšiel do chodby, zastavil sa len preto, aby si z háčika odvesil bundu a odišiel prednými dverami, ktoré sa za ním hlasno zabuchli. Harry ani pani Tomlinsonová chvíľu nič nepovedali. Potom to Harrymu konečne došlo. Schmatol svoj kabát s čiapkou a zamieril si to k dverám, keď ho niečo napadlo. Zastavil a otočil sa. "Pani T ? Mohol by som si vziať dve z týchto sušienok?" ukázal na misku na drese. Zdalo sa, že ju jeho žiadosť prekvapila, ale prikývla. Vrátil sa, zdvihol veko a vytiahol dve z celozrnných sušienok. "Ďakujem." odvetil, zavrel veko a vybral sa naspäť k dverám. Louisa nikde nevidel. Harry sa zamračil a rozhliadol sa, všimnúc si park na konci ulice. Ak niekde bolo miesto, kde by mal začať, bolo to toto.
~*~
Louisa zbadal takmer okamžite, pomaly sa ťahať pri obrubníkoch po obvode parku. Mal svoju červenú JW bundu s kapucňou na hlave, ale aj napriek mrazu mal na nohách len sandále. Harry musel nachvíľu zatriasť hlavou a usmiať sa, Louis bol občas tak pekne divný. Potom začal opäť behať, volajúc meno svojho kamaráta. Keď ho dohnal, skočil priamo pred neho a nútil ho trochu spomaliť. "Počkaj." Louis sa na neho pozrel, jeho výraz bol nečitateľný. Potom si povzdychol, "Čo chceš Harry?" "Chcem sa ospravedlniť!" vykríkol Harry pred tým, ako o krok cúvol a vytiahol sušienky, "A chcem aby si to zjedol. Nemal by si tie tabletky užívať na prázdny žalúdok." "Nie som hladný." povedal Louis krátko a znovu sa pohol. Harry zostal stáť na mieste, cítiac ako ho začína páliť nos z chladného vzduchu. Vydychoval veľké obláčiky pary, tancujúce okolo nich, zahaľujúc ich hlavy v slabej hmle. "Louis," zavrčal, "môžeš na mňa byť taký naštvaný, ako sa ti páči, ale zjedz tie blbé sušienky. Nechcem ťa odvážať do nemocnice vracajúceho krv, kvôli vypálenej diere v tvojom žalúdku." Na okamih si Harry myslel že ho Louis odignoruje, no potom sa zrazu otočil, schmatol sušienky, jednu z nich si vložil do úst a odkráčal preč. Dobre, pomyslel si Harry, na začiatok aspoň niečo. "Louis," prosil svojho priateľa, hľadiac na jeho vzďaľujúci sa chrbát, "prosím počkaj. Vypočuj si ma." Louis sa zastavil a otočil sa. Bol bledý a vyzeral veľmi unavene, jeho tvár niesla výraz akoby prijímal porážku. "To je v poriadku Harry, chápem to a som rád, že si to bol ty, kto bol ku mne konečne úprimný. Ale prosím, nerob to pre mňa ešte ťažšie tým, že sa budeš snažiť zmierniť atmosféru." "Čo?" Harry zavrtel hlavou a odkráčal. "Nie! To, čo som povedal, bolo hlúpe a nepravdivé." "To je jedno." povedal Louis, otočil sa a zase odkráčal. Harry sa frustrovane obrátil a pozrel sa na oblohu, hľadajúc nejakú pomoc. Jeho ďalšie slová mu vyšli z úst v zúfalej snahe zaujať Louisovu pozornosť, "Snažil som sa, aby si ma znenávidel !" Louis zamrzol v strede kroku a Harry si pritisol ruku na ústa; to ne bolo to, čo očakával. Zadržal dych a čakal na Louisovu reakciu na toto viac menej dramatické priznanie. Louis sa veľmi pomaly otočil, jeho oči boli rozšírené a čelo mal nadvihnuté. Naklonil hlavu a opatrne sa spýtal, "Čo si povedal?" "Ja ..." Harry si zahryzol do pery, začínal koktať. Natiahol ruky, "Nemyslel som to tak..."Louis k nemu podišiel bližšie, výraz jeho tváre bol silne nečitateľný, "Chceš, aby som ťa nenávidel. Prečo?" znel popletene. Harry zaváhal, "Uh... to je na dlho." "Mám veľa času." odvetil Louis chladne. "Fajn," povedal Harry a pristúpil bližšie, "poďme sa prejsť. "Bolo ľahšie rozprávať keď sa nepozeral na Louisa. Tiež mohol aj ľahšie klamať. Kráčali bok po boku, ich ramená sa občas obtreli. Našťastie bol park takmer prázdny, takže tam nebol nikto, kto by prerušil ich konverzáciu. Zakoktávajúc sa na slovách a silno sa červenajúc, mu Harry nakoniec prerozprával rovnaký príbeh ako pani Tomlinsonovej. Louis ticho počúval a na koniec sa k nemu obrátil."Takže namiesto toho, aby si sa so mnou porozprával si sa rozhodol vyskúšať sabotovať naše priateľstvo?" Harry sebou trhol a Louis v zúfalstve pokrútil hlavou, "A oni ma nazývajú tým mentálnym." Harrymu sa podarilo rozlúsknuť na svojej tvári úsmev, ale stále sa neodvážil pozrieť na svojho priateľa. Louis si hlasno vzdychol a zastavil sa, pričom chytil Harryho za lakeť a otočil ho k sebe. Bolo to prvý krát za dva týždne, čo sa dotkli a Harry sa zrazu cítil, akoby sa mal každú chvíľu rozplakať nad tým ako strašne mu to chýbalo. "Harry, už od začiatku tu boli ľudia, ktorí vraveli takéto veci. Prečo ťa to trápi až teraz?" "Ja neviem," áno vedel, "vážne neviem. Nemám právo na moment šialenstva?" "Myslím že áno..." Louis vyzeral presvedčene, "takže ťa ešte stále trápi čo ľudia hovoria o našom blízkom priateľstve?" "Nie." Harry vehementne pokrútil hlavou."Si si istý?" Louis sa na neho uprene zadíval a snažil sa zistiť, či sú v jeho vyhlásení nejaké trhliny. "Som si istý." prikývol Harry a bola to pravda, pochopil. S nejakými hlúpymi pocitmi, ktoré sa mohli dostať na povrch sa mohol vyrovnať aj sám, nikto o tom nemusí vedieť, ale rozhodne sa nechystá znovu sabotovať jeho a Louisove priateľstvo. Celý ten nemocničný incident ukázal, že bez tohto staršieho chalana nemôže žiť a tieto posledné dva týždne boli tými najhoršími v jeho živote. "Myslel som to vážne." dodal s váhavým úsmevom. "Mám ťa rád... a vieš čo? Bol som na posmech. Všetci vedia že ťa mám rád, tak čo ak to pár ľudí vezme príliš ďaleko? My vieme ako to je, a to sa ráta." Louis si zahryzol do pery a na Harryho prekvapenie, jeho oči sa ligotali vlhkosťou. No potom bol strhnutý do drvivého objatia a, chvejúci sa od úľavy, zovrel Louisov chrbát a zaboril si hlavu do jeho ramena. Cítil Louisove zovretie a láskyplný bozk na svojom spánku, zachvel sa a pritisol si ho k sebe ešte bližšie. Nebude plakať. Nebude plakať. Nebude plakať. "Aj ja ťa mám rád." zašepkal Louis.Dobre, šialene plakal. Keď sa od seba nakoniec odtiahli, Harry si utrel tvár do rukáva a Louis si narovnal bundu. "Takže," smrkol Harry a vytiahol z vrecka list, ktorý napísal Louis, "ohľadom toho nezmyslu s opúšťaním kapely. Poviem ti rovno teraz, že ak v nej nebudeš, nebudem tam ani ja." "Harry." Louis začal protestovať."Nie," povedal Harry rozhodne, "si úžasný spevák - vieš že si. A v kapele si veľmi dôležitý. Tvoj hlas je jediný, ktorý dopĺňa všetky ostatné. Ja so Zaynom sme sa márne snažili zharmonizovať naše hlasy rovnako ako Liam s Niallom. Jediné čo ti chýba je odvaha ujať sa vedenia. Nepamätáš sa na reakciu publika v aréne, keď si mal sólo? Myslel som, že tú strechu odfúkne!" "Myslel som, že mám len halucinácie z tej teploty." povedal Louis neisto. "Nie," povedal Harry a obmotal rameno okolo svojho priateľa, láskavo ho objímajúc, "vôbec si nemal halucinácie. Absolútne šaleli - dokonca od teba chceli prídavok!" Jeho oči zmäkli, keď sa pozrel na Louisa. "Vieš, niekoľko mesiacov dozadu som povedal Liamovi že potrebujeme nájsť nejakú vhodnú pieseň, ktorá by zvýraznila tvoj hlas. Hádaj čo, Liam to povedal Simonovi a Simon má momentálne jednu od Jessea McCartneyho, chlapíka, ktorý napísal 'Bleeding Love' pre Leonu Lewis. Chystali sme sa ti to povedať keď to bude hotové, ale myslím že to potrebuješ vedieť teraz." "Pieseň... pre mňa?" Louisove oči sa komicky rozšírili. "Áno," usmial sa Harry, "pravdepodobne ti budeme robiť ozvenu, alebo také niečo, ale budeš tam hlavne ty. Osobne, nemôžem sa dočkať. My všetci sme už mali svoju šancu, niektorý z nás viac ako jednu." začervenal sa. "Neviem čo na to povedať." Louis vyzeral naozaj ohromene. "Povedz..." usmial sa Harry a posunul svoje ruky tak, že teraz ich mal obmotané okolo Louisovho krku, "že zabudneš na všetky tie nezmysli o opúšťaní kapely a necháš nás pomôcť ti zlepšiť tvoju pódiovú sebadôveru tak, že budeš môcť ohromiť svet tvojou piesňou. "Louis si zahryzol do pery a prikývol. "Dobre." zašepkal. "Whoohoo !" vykríkol Harry nadšene, skákajúc do vzduchu a behajúc naokolo ako taký idiot. Louis sa usmial ale Harry si rýchlo všimol, že niečo nie je v poriadku. Prestal sa tešiť a okamžite sa vrátil ku kamarátovi, opäť kladúc ruku na jeho rameno. "Louis? Čo sa deje? Ty sa na tú pieseň netešíš?" Louis si znova zahryzol do pery a pokrútil hlavou. "O to nejde." "Tak potom o čo?" spýtal sa Harry."Ja... ja myslím že niečo je zle." Harry pomaly ustúpil, aby videl svojho priateľa lepšie. Louis teraz vyzeral veľmi bledo. "Čo myslíš pod 'zle'?" spýtal sa neisto."Ja ..." Louis začal znovu hovoriť a potom sa jeho nohy podlomili. "Do riti." zaklial Harry, zachytávajúc Louisa práve včas, aby sa nehodil na štrk. Bol prekvapivo ťažký, ale Harry ho opatrne zložil na cestu. "Louis?" zhíkol, kontrolujúc jeho tvár."Harry?" Louis sa slabo zachytil jeho ruky a vyzeral vystrašene. Harry ju pevne vzal a stisol, snažil sa vyzerať tak pokojne, ako to len šlo. "Hej, hej, to je v poriadku. Môžeš mi povedať čo sa deje?" "Ja... ja neviem... cítim sa divne... slabo... chladne... malátne... a bolí to..." "Čo bolí?" naliehal Harry. "Priamo tu." Louis položil ruku na pravú stranu svojho brucha. Potom zastonal od bolesti a skrútil sa. "Kurva..." "Dobre, volám pohotovosť." v ľavej ruke držal Louisovu dlaň a tou pravou roztrasene vylovil svoj telefón a vyťukal 999. Nikdy predtým nevolal pohotovosť...