Room 317 LARRY (SK)

Časť 15 1/2

O dva a pol mesiaca neskôr...

Louis sa usmial a v kroku si trochu poskočil, keď zabočil na chodbu do príletovej haly. Bol doma, konečne naspäť v Anglicku a nemohol sa dočkať, kedy uvidí chalanov! Nemohol sa dočkať, kedy uvidí Harryho, pretože prvá vec, ktorú sa chystal urobiť, bol ten sľúbený bozk. Žiadne ďalšie prerušenia, žiadne ďalšie oneskorenia, žiadne ďalšie výhovorky. Už toho bolo dosť. Už viac nemal strach z toho, kým boli a kým by sa mohli stať. Harry ho chcel stále rovnako veľmi, to bolo zrejmé keď sa ho snažil pobozkať v nemocnici, a Louis chcel Harryho - Bože, naozaj ho vážne chcel! Teraz videl aké skutočne boli jeho ospravedlnenia; zbabelosť. Len dúfal že mu to Harry odpustí. Stiahol si čiapku nízko do tváre dúfajúc, že ho nikto nespozná - keďže nemal žiadnu ochranku, ktorá by ho ochránila pred fanúšikmi - a začal hľadať východ. Na chvíľu sa zastavil v hale, aby sa zorientoval, no jeho oči zachytili niečo, z čoho mu stuhla krv v žilách. Pustiac svoj malý batoh na zem sa ponáhľal k podnikateľovi, uvoľnene sediacemu na lavičke. "Prepáčte," povedal Louis naliehavo, poklepajúc ho po ramene, "ale mohol by som na chvíľu vidieť vaše noviny... prosím?" Muž sa na neho pozrel s otravným výrazom, no jeho oči sa rozšírili, keď Louisa spoznal, "Ty si... jeden z nich," zalapal po dychu, automaticky mu podávajúc noviny a vyzerajúc skutočne sympaticky. Louis mu neodpovedal, len rýchlo pretočil noviny tak, aby videl na prvú stranu a s hrôzou si na ústa pritlačil dlaň. S trasúcimi sa rukami listoval stránkami, hľadajúc jeden konkrétny údaj. Jeden jediný kus informácie, ktorá bola teraz podstatná; našiel ju na strane 6. Roztrasene strčil noviny naspäť do mužových rúk zamrmlajúc poďakovanie, vrátil sa naspäť po batoh a potom sa rozbehol k metru tak rýchlo, ako mohol.
~*~
Pripadalo mu to ako najdlhšia cesta, ktorú kedy absolvoval - vrátane jeho letu z LA naspäť domov. Musel si vziať metro na Leicester Square, prestúpiť na Northern Line, aby sa dostal do Eustonu, čo mu zabralo viac ako hodinu. Z Eustonu to bola priama, jeden a pol hodinová jazda vlakom na Birmingham New Street. Z Birmingham New Street to potom bola rýchla, sedem minútová jazda vlakom na University Station. Čiapku si držal nízko pri tvári a okuliare blízko pri očiach. Keďže jeho ruksak obsahoval len jedno oblečenie na prezlečenie a nejaké toaletné potreby, naozaj nemal nič, čím by sa mohol normálne zamaskovať. Posledná vec, ktorú chcel bola, aby mu fanúšici kládli otázky, na ktoré nevedel odpoveď. Alebo horšie; aby mu povedali niečo, čo nebol pripravený počuť - rozhodne nie od cudzinca. Zastaviť sa a kúpiť si niečo na zamaskovanie tiež nepripadalo do úvahy. Musel sa ihneď dostať do nemocnice. Nechcel ľutovať to, že by prišiel o niekoľko minút neskôr, než mohol. Skutočnosť, že bol na verejnosti mu pomohla v tom, aby neurobil niečo hlúpe ako plakanie alebo kričanie. Ani jedno z toho by mu však nepomohlo, pretože nevedel ako zle na tom jeho priatelia sú. Počas celej cesty sa prinútil premýšľať nad ich piesňami namiesto stavu jeho kolegov, prehrávajúc si v hlave takmer všetri tri ich posledné albumy - hocičo, čo by mu nedovolilo stratiť nad sebou kontrolu. S roztrasenými prstami stlačil tlačidlo na otvorenie vlakových dverí a zostúpil na slnečné Univerzitné nástupište. Akonáhle mal čistú cestu, rozbehol sa k nemocnici naprieč Univerzitnej fakulte. Chystal sa byť naveky vďačný za intenzívny fitness program, ktorý mu klinika dala. Trvalo mu len 5 minút, kým sa dostal k hlavnému vchodu a so šmykom zastavil bez toho, aby sa čo i len trochu zadýchal. Celá predná plocha sa hemžila novinármi s kamerami. Do riti. Ale potom, zrazu, mu to bolo jedno. Jeho priatelia boli tam, zranení, nikto ho nezastaví pred tým, aby za nimi šiel - nikto. Uistiac sa, že mu čiapka pevne sedí na hlave zaťal zuby a rozbehol sa k dverám, kľučkujúc medzi ľuďmi a strkajúc do nich, až kým nenarazil do vchodu. Nečakal, kým ho niekto spozná a rozbehol sa k recepcii. "Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?" zdvorilo sa ho opýtala žena za pultom. Bola to pekná žena čínskeho pôvodu, s dlhými, tmavými, jemnými vlasmi a veľkými hnedými očami. Zayn by ju úplne miloval, pomyslel si letmo. "Ahoj," povedal rýchlo, jeho srdce znovu začínalo búšiť strachom, "niektorí z mojich priateľov tu boli včera prijatí a chcel som sa spýtať, či by ste mi nepovedali, kde ich nájdem? U jednému z nich by som mal byť uvedený ako najbližší príbuzný." "Ktorému?" Opýtala sa žena, kliknúc na počítač. "Harry Styles?" Žena prestala písať a podozrievavo sa na neho pozrela, "Informácie o tomto pacientovi sú zablokované." "To rád počujem. Moje meno je Louis Tomlinson; som Harryho kolega a kamarát. Som si istý, že v peňaženke má kartičku, ktorá ma uvádza ako jeho najbližšieho príbuzného. Tu," siahol do vrecka pre svoju peňaženku a vytiahol svoj vodičský preukaz, "dôkaz o tom, kto som." Žena sa zamračila a zdvihla prst, zatiaľ čo siahala po telefóne. "Okamih prosím." Zavolala na číslo a mala tlmený hovor s niekým, kto zodvihol. Jej výraz sa opäť zmenil na priateľský keď zavesila. "Ak pôjdete na jednotku intenzívnej starostlivosti na tretie poschodie pán Tomlinson, jedna zo sestričiek vám poradí." Louisovi z tváre odišla všetka farba, "Jednotka intenzívnej starostlivosti?!" zalapal po dychu a potom sa otočil, utekajúc ku schodom so srdcom až v krku predtým, ako mu žena stihla odpovedať. JIS-ka bola presne taká, akú si ju pamätal, aj keď bolo určite divné byť návštevou a nie pacientom. Srdce mu hlasno búšilo oproti rebrám, keď prekĺzol skrz dvojité dvere. Bolo tam podivné ticho a okamžite to tam znenávidel. Sestra za stolom mu bola tiež povedomá. Hillary. Usmiala sa na neho šťastne a súcitne zároveň. "Louis! Je pekné znovu ťa tu vidieť. Vyzeráš veľmi dobre!" "Ďakujem," odvetil a trochu sa začervenal. Jej úsmev sa zmiernil, "Tak, ktorého z nich chceš vidieť ako prvého?" Louisove oči sa rozšírili, jeho hruď sa poplašne stiahla, "Ktorého? Chceš povedať, že tu nie je len Harry?" Hillary sa zamračila a pokrútila hlavou, "Nie..." povedala pomaly, "Louis, čo presne ti povedali?" "Nič!" zakvílil. "Práve som sa vrátil z LA a zbadal som titulok v novinách o autonehode." "Oh, dobrý bože," Hillary zhíkla, prechádzajúc okolo stola a vedúc ho ku stoličkám pre návštevy.
~*~
Harry bol v izbe 319, dvojo dverí od izby 317. Louis sa posadil na jednu zo stoličiek vedľa postele, neschopný sformulovať jednu súvislú myšlienku. Mal pocit, že sa rozplače, ale bol príliš rozrušený. Mal pocit, že začne kričať, ale nemal žiaden hlas. Mal pocit, že do niečoho udrie, ale nemal žiadnu silu. Len tam sedel hľadiac na tvár, ktorútak strašne miloval, pokrytú v modrinách a škrabancoch, nejasne rozpoznateľnú. Harry mal ťažké poranenie hlavy plus zlomenú nohu, tri zlomené rebrá a pohmliaždené stehno z nárazu. To, ako mu bolo povedané, bolo výsledkom úderu hlavy do okna počas nárazu do auta a vtlačením jeho dverí dovnútra, keď vrazili do rozcestníka. Podľa Hillary boli dvere následkom kolízie úplne preliačené a hasiči museli Harryho vysekať vonku. Najviac ich znepokojovalo jeho zranenie hlavy, keďže mu spôsobilo krvácanie do mozgu. Po príchode musel absolvovať naliehavú operáciu na uvoľnenie tlaku. V tomto momente nemohli odhadnúť, či bude mať nejaké trvalé následky. Musia počkať, kým sa Harry zobudí a potom sa uvidí. Zlomenú nohu mal v svetlo zelenej sadre a druhú nohu mal pravdepodobne zošitú a obviazanú. No Louis nemohol vidieť obväz, keďže mu ho prikrívky skrývali z dohľadu. Avšak, stále mohol vidieť obväz na hlave. Harry prišiel pri operácii o pár jeho drahocenných kučier, ale tie časom narastú naspäť. Pár fanúšikov bude aj tak zdevastovaných. Ale Louis sa nestaral. Bolo mu jedno či bude Harry holohlavý aj po zbytok jeho života, pokiaľ bude nažive.Natiahol sa dolu a jemne odsunul zopár kučier, ležiacich na Harryho líci. "Je mi to ľúto," zašepkal, "bol som zbabelec... bol som zbabelý, lebo som nemal dostatok odvahy na to, aby som ti veril. Mal som ti veriť. Viem, že vtedy som povedal, že nemôžeme nič urobiť, lebo by sme ublížili kapele a nášmu priateľstvu - že ak by sme nikdy nezačali, potom by bolo ľahšie nechať to tak. Klamal som. Klamal som o mnohých veciach, týkajúcich sa teba. Nikdy predtým som vo svojom živote nemal niekoho ako si ty, Harry. Nikdy som nemal niekoho, kto by ku mne vzhliadal a miloval ma, a rozumel mi, a potreboval ma, a ochraňoval ma, a usmerňoval ma v tom, aby som bol sám sebou, dokonca ani keď ja sám neviem, kto vlastne som. Pri nikom som sa ešte necítil tak dôležito a tak šťastne, a tak vďačne, a tak hanblivo, a tak vzrušene, a tak šialene, a tak impulzívne, a tak vystrašene, a tak ochranne, a tak spokojne - a to všetko naraz. Ale pri tebe áno. Mätieš ma v toľkých smeroch; zmiatol si všetko, v čo som ohľadom seba veril.Vtedy som ťa neodstrčil len pre dobro skupiny, alebo pre naše dobro. Odstrčil som ťa, pretože som vedel, že ak sa do teba raz zamilujem, už nikdy sa z toho nedostanem. Bál som sa, že by si tak mladý, neuvážený a impulzívny, skočil do vzťahu so mnou ako do akéhosi experimentu. Myslím, ľudia ako my zvyčajne nenájdu svojho životného partnera v osemnástke. Bol si na vrchole svojho mladého veku s dievčatami a chalanmi prakticky padajúcimi k tvojim nohám. Nechcel som ťa od toho odpútať, nechcel som ťa odstaviť od zábavy. Pretože... vedel som, že ak by sme s čímkoľvek začali, chcel by som to navždy a nemyslel som si, že si na to pripravený. Takže mi je ľúto, že som ti neveril, keď si povedal, že ma chceš.Ale ak mám byť úplne úprimný, to nebol jediný dôvod. Harry... ja... ja som sa bál byť gayom. Nie preto, že by som tak bol označovaný na verejnosti, skôr byť gayom samo o sebe. Niektoré veci, o ktorých som čítal, čo robia chalani jeden druhému... no, nemyslel som si, že by som bol schopný robiť to a bál som sa, že by si mohol byť sklamaný, že nechcem... vedel som, že ak by si ma požiadal, tak by som to urobil a to ma desilo ešte viac, pretože som nechcel byť zaseknutý vo vzťahu, kde by som mal obavy pri chvíľach, ktoré by som si mal zapamätať. Nechcel som s tebou mať tento druh vzťahu. Predovšetkým som ťa však nechcel obmedzovať - byť neustále odstrkovaný mojimi hlúpimi obavami... Napriek tomu všetkému som ľutoval, že som ťa odstrčil už od rána, ktoré nasledovalo po tom poslednom takmer-bozku v záhrade. Ak by si sa o niečo pokúsil za posledné štyri roky, nezastavil by som ťa. Ten krát ma stálo všetku moju silu povedať nie. Nemohol by som povedať nie znovu." Roztrasenou rukou si prešiel po tvári, "Tak tu to máš, nikdy v živote som nebol úprimnejší než teraz. Tak, pravdepodobne uvažuješ, čo sa zmenilo. Na začiatok, konečne som si uvedomil, že si to so mnou myslel vážne..." zhlboka sa zasmial, "Joe ma kvôli tomu mlátil celé roky. Neodvážil som sa mu uveriť, až kým si sa ma opäť nepokúsil pobozkať v izbe 317. Tiež som neklamal, keď som ti pred dvoma mesiacmi povedal 'neskôr' - myslel som to vážne. Aj keď som to povedal skôr preto, že som sa na to musel pripraviť než preto, že som si to chcel naplno užiť. Oľutoval som to vo chvíli, keď som nastúpil na lietadlo do LA. Zatiaľ čo som bol na klinike som tiež pochopil, že tak vystrašený z myšlienky byť s chlapcom, ako som bol ja, si pravdepodobne aj ty, ak nie viac. Keď som tam bol, mal som veľa času na premýšľanie - možno až priveľa času na premýšľanie. Dosť som premýšľal nad tebou - len nad tebou, ako nad človekom. Pochopil som, že by si nikdy neuvažoval dva krát nad mojimi požiadavkami - tak, ako by som ja nikdy neuvažoval dva krát nad tvojimi. Tiež som pochopil, že ťa poznám dostatočne dobre na to, aby som vedel, že by si nikdy nepoužil moje neistoty proti mne, nikdy by si nedopustil, aby si bol sklamaný z mojich limitov - cenil by si si všetko, čo by som ti bol schopný dať. Si ten typ človeka - to je jeden z dôvodov, prečo ťa nie len milujem... tiež sa do teba znovu zamilovávam."
~*~
Liam, ako Louis zistil, nenafasoval žiadnu inú, než izbu 317, ako svoj dočasný JIS domov. Bolo to viac než divné, stáť na tejto strane dverí a Louisovi sa to ani trochu nepáčilo. Liam, podľa toho čo vedel, bol na tom zle, pravdepodobne desať krát horšie, než Harry. Musel si vziať hlboký, upokojujúci nádych pred tým, než otvoril dvere, zdesený z toho, čo uvidí.Izba bola takmer taká istá, akú ju opúšťal pred dva a pol mesiacmi. Až na to, že to nebol on, pozapájaný na všetky tie prístroje, bol to... Liam. Louis si musel priložiť ruku na ústa, aby zastavil hlasný výkrik. Jeho priateľ bol ledva rozpoznateľný z pod všetkých tých obväzov a hadičiek. Vyzeral byť ledva živý. Liam... s jeho smiešne jemnými vlasmi a inteligentnými hnedými očami a úžasným hlasom... Nejaká osoba už sedela na stoličke pre návštevy, schúlená nad posteľou. Niall. Írsky chalan vzhliadol hore pri zvuku otvárajúcich sa dverí, zízajúc na Louisa s výrazom zmätenia a neviery. "Louis?" zachrapčal. Zničenie bolo jasne vleptané na jeho tvári - vyzeral úplne zdrvene. Louisa tak strašne bolela hruď, že mohol ledva dýchať. "Ahoj Niall," prinútil sa povedať vediac, že to znelo priškrtene. "Ty si..." Niall zažmurkal, pomaly vstávajúc, "spať?" Vyzeral akoby tomu nemohol uveriť - akoby si myslel, že má halucinácie. Louis prikývol a sťažka preglgol. Potom sa Niall zrazu rozbehol k nemu a Louis roztvoril náruč, vtláčajúc svojho najlepšieho priateľa do kosti-lámajúceho objatia. Niall sa len prikrčil, akoby zadržiaval svoje emócie príliš dlho, snažiac sa byť silným, a teraz sa tá hrádza konečne pretrhla. Louis zistil, že mohol sotva udržať svoje vlastné slzy - snažiac sa byť silným pre svojho najlepšieho priateľa, pre všetkých jeho najlepších priateľov, zatial čo držal svojho kamaráta počas jeho zlomu. "To je v poriadku," zamrmlal, zvierajúc Nialla ešte tuhšie, keď sa mladší chalan zatriasol v jeho náručí, "bude to v poriadku. Sľubujem." Miloval Liama ako brata... naozaj... ale vedel, že toľko bolesti, koľko mu spôsobuje vidieť jeho priateľa tak chorého, musí byť tisíc krát horšie pre Nialla, Liamovho frajera. Takto tam stáli, stískajúc jeden druhého, dobrých 5-10 minút, až kým Niallove vzlyky neutíchli a nezačal sa odťahovať. Louis ho nenechal dôjsť ďaleko. "Chýbal si mi," smrkol Niall, snažiac sa usmiať, zatiaľ čo si rukávom pretieral oči, "Do pekla, tak strašne si mi chýbal." Louis cítil, ako mu oči znovu vlhnú a vtisol Nialla do ďalšieho objatia predtým, ako sa mohli preliať. "Aj ty si mi chýbal kamoš. Ale už som doma." Niall prikývol a o krok ustúpil, premeriavajúc si ho s červenými, vlhkými očami. "Vyzeráš úžasne," zachrapčal.Louis sa začervenal, "Nič ťa nevylieči lepšie ako trochu slnka a diabolský fyzioterapeut," zažartoval. Niall mu venoval ďalší zaslzený úsmev a doviedol ho k posteli. Sedeli tam jeden a pol hodiny, každý držiac jednu Liamovu ruku a snažiac sa nebyť prvým, ktorý sa znovu rozplače. Niall mu opísal čo sa stalo, ako on a Zayn cestovali autom za nimi. Stalo sa to strašne rýchlo, povedal. Ich vodič, Jack, náhodne zahlásil, "Sledujte toho idiota, zrýchľujúceho naším smerom. Dúfajme, že je na blízku nejaká policajná hliadka a poriadne si ho podá." Obaja, on aj Zayn, sa pozreli dozadu cez zadné okno a zbadali reflektory auta, burácajúceho sa v diaľke hore jazdným pruhom - pravdepodobne stovkou. Auto sa trochu kývalo, akoby bolo pre vodiča ťažké udržať riadenie v tak vysokej rýchlosti. "Bože," Niall pokrútil hlavou, "takýmto jazdením by mohol spôsobiť vážnu nehodu, čo je to za debila!" Potom sa otočil naspäť a vrátil sa k čítaniu svojich správ. Vrčanie motora auta bolo stále hlasnejšie a hlasnejšie, až ich dobehlo. Potom prešlo okolo nich, trasúc sa zo strany na stranu. Niall sa pozrel z okna práve včas, aby zachytil ako auto uhlo reflexným svetlám do bariéry. Vodič, vyrovnávajúc riadenie, znovu uhol a vysoká rýchlosť spôsobila, že sa zadok auta stočil doprava. "Do riti!" Zakričal ich vodič v tom istom momente, dupnúc na brzdy a stáčajúc to na krajnicu. Mohli len s hrôzou sledovať, ako auto narazilo do Liamovho a Harryho auta s ohlušujúcim rachotom kovu o kov, posielajúc prenajaté vozidlo točiac sa na krajnicu. Rýchle auto sa po zrážke stočilo a prevrátilo. Vyzeralo to tak, že zvuk rozbíjajúceho sa skla a škrípajúceho kovu nikdy neutíchne. V priebehu času narazilo Harryho a Liamove auto do rozcestníka, znovu sa pretočiac na diaľnicu - s troskami lietajúcimi všade naokolo. Záchranári dorazili behom pár minút. Ohromujúco, vodič rýchleho auta bol takmer bez zranení, no Harry s Liamom museli byť hasičmi vyrezaní z trosiek. Niall so Zaynom mohli len bezmocne stáť na nábreží, obklopení Jackovým ochraňujúcim zovretím a zdesene to sledovať - nevediac či sú ich priatelia živí alebo mŕtvi. Vodič prenajatého auta zomrel na mieste. Bolo to len chvíľu neskôr, čo dorazili do nemocnice, keď sa dozvedeli, že vodič rýchleho auta mal v krvi štvornásobne prekračujúci povolený limit alkoholu.A teraz tu Harry s Liamom ležali v kritickom stave; Harry s vážnym zranením hlavy, zlomenou nohou, tromi zlomenými rebrami a pohmliaždeným stehnom, Liam len s 20 percentnou šancou na to, že prežije do nasledujúceho rána. "Vieš," zrazu povedal Niall, vyzerajúc tak stratene a otrasene, že Louis mal nutkanie znovu ho objať. Niall však vyzeral, že chce hovoriť a Louis vedel, že ho musí nechať predtým, než mu ponúkne útechu. "Tento piatok je naše trojročné výročie." Ukázal na seba a na Liama. "Chystali sme sa ísť na večeru do Marco Pierre's. Rezervoval som nám stôl pred deviatimi mesiacmi." Louis si zahryzol do pery, cítiac ako sa mu znovu tlačia slzy do očí pri myšlienke, že Niall možno strávi tento špeciálny deň sám. Ale nebude sám, Louis sa o to postará - nech ho to bude stáť čokoľvek. "Môžem ti prezradiť malé tajomstvo?" Dodal Niall po chvíli, znejúc dištancovane a hĺbavo. Jeho oči sa trochu zaleskli, akoby sa stratil v myšlienkach. Louis prikývol a bol prekvapený, keď sa Niall zrazu usmial, "V tej reštaurácii som sa ho chystal požiadať o ruku." Louis si priložil dlaň na ústa; neistý tým, či chcel kričať od radosti alebo plakať od zúfalstva, že jeho kamaráti možno nebudú mať šancu zdieľať tento úžasný moment. "A teraz..." Niallov úsmev zmizol a znovu začal plakať, "sa nestrachujem o to, či povie áno alebo nie. Strachujem sa o to, či to prežije do zajtrajšieho rána." Louis vyskočil zo stoličky a obehol posteľ, vtláčajúc Nialla do prudkého objatia.