✔Sekretárka (Korekcia prebieha)

PROLÓG (kor.)

Práca bola únavná ako každý deň, no nikdy som sa nikomu nesťažovala. Teda, nikomu inému okrem samej seba. Veď načo aj. Väčšina ľudí počúva sťažnosti druhých len zo slušnosti či zotrvačnosti. Nechcela som, aby ma niekto ľutoval, či súdil. To by ma len oberalo o pokoj na duši.

Zavrela som za sebou dvere, zložila nákupné tašky na podlahu chodby a odložila jesenný karmínovo červený kabát do skrine a topánky do botníka. Bola to moja každodenná rutina, čiže mi to nezabralo mnoho času. Už som sa tešila, ako vyberiem nákup a vypijem si šálku kávy. Dnes som už jednu mala, no káva z kávovaru bola luxusom oproti káve z automatu, ktorý stál takmer na každom poschodí pobočky firmy, v ktorej som pracovala. Síce už roky sľubovali, že to vyriešia inak no akosi sa ani lístok na stole nepohol... Mne to však bolo jedno, pokiaľ som mala doma ten svôj luxus.

Vzala som tašky do rúk a s úmyslom zamieriť do kuchyne vyrazila vopred, keď akýsi červený predmet ležiaci na zemi zaujal moju pozornosť. Zmätene som pokrčila čelo a zložila tašky opätovne na zem, aby som sa na tú vec pozrela zblízka. Keď som zistila, že sa jedná o dámsku lodičku, zarazila som sa. Pokiaľ viem, ráno som všetko upratala a navyše - táto topánka celkom určite nebola moja. Táto skutočnosť ma prinútila rozhliadnuť sa smerom, kde sa nachádzali spálňa a hosťovská izba. Tam sa krok za krokom kopili ďalšie predmety od opasku až k tričku. Pri tomto zistení vo mne vzkypel hnev a moje kroky boli čoraz rýchlejšie. Dvere na izbe sa po pritlačení kľučky nadol a pod náporom mojich vlastných emócii, v ktorých by človek darmo hľadal čosi pozitívne, rozleteli dokorán. Moje vnútro sa momentálne rovnalo tikajúcej bombe, ktorej niekto pomaly ale iste vyťahoval poistku a pripravoval sa na to, ju aktivovať. Nohy mi primrzli k podlahe.

Stála som vo dverách izby, pozerala sa do jeho tváre. Źalapala som šokovane po dychu a ruka mi vyletela k ústam. Mal byť v práci. No namiesto toho som ho tam videla. S ňou.Ležal v našej posteli a spoločnosť mu robila dlhovlasá bruneta s čokoládovými očami a tvárou barbíny . Pravdepodobne dielo jedného z prestížnych plastických chirurgov.

Snažila som sa v jeho výraze vyčítať aspoň štipku ľútosti.Tú som však hľadala márne. Len jeden arogantný úsmev, hovoriaci viac ako tisíc slov behom sekundy. Nemohla som tomu uveriť. Ja som mu dôverovala. Ja som ho ľúbila. A on ma po celý ten čas len klamal, podvádzal a za chrbtom sa mi vysmieval. Slepo som milovala niekoho, kto nemal nádej sa zmeniť. Nebol druh poslušného chlapa, ktorý by sa držal jednej ženskej sukne. Niekde v podvedomí som to vedela, no odmietla si to pripustiť. Tá dokonalosť, čo som kedysi v tom chlapovi videla, bola razom preč. Ružové okuliare rozbila tvrdá realita. Moja naivita a viera na vzdušné zámky mi dávali jednu facku za druhou. Zvádzala som vnútorný boj sama so sebou a snažila zatlačiť zradné slzy, ktoré sa mi pomaly ale iste vkrádali do očí.

Nemohla plakať. Nesmela. Nesmela som mu ukázať, že ma ten pohľad ničil. Nie, nemohla som ho nechať nado mnou vyhrať a dopriať mu tú satisfakciu...

„Povedal som ti, že nie si nenahraditeľná, chica. Naozaj si bola taká naivná?" vysmial ma. Jeho slová sa mi zabodávali do hruďe ako ostré čepele prinajmenšom desiatich mäsiarskych nožov.

„Máš pravdu. Bola." Stálo ma veľa síl, prinútiť svoje telo k pohybu a následne k činu. Prešla som k posteli a vylepila mu zaucho. Bol taký prekvapený, že sa ani nestihol brániť. Na tvári mu už svietil červenajúci sa otlačok mojej ruky.

Otočila som sa na päte, vystrela chrbát a so všetkou dôstojnosťou odišla z nášho, teda už Danielovho bytu. Odolala som nutkaniu mu naozaj fyzicky ublížiť. Za prvé - mi za to nestál a za druhé - v mojom momentálnom stave by sa to určite nezaobišlo bez strát na životoch. A to posledné, čo som v živote potrebovala, bolo stať sa predmetom záujmu polície. Doteraz som viedla bezúhonný život a chcela som, aby to tak ostalo i naďalej.

Predtým než som však prešla dvermi počula som jeho slová, po ktorých mi na chrbte naskočili zimomriavky :

„Toto ti len tak neprejde..."

Tie slová mi zneli v ušiach ako ozvena. Pocit zadosťučinenia a úľavy, v ktoré som tak pevne dúfala sa nedostavovali.

Z kabelky som vybrala mobil a stlačila rýchlu voľbu – moju najlepšiu kamarátku Sandy. Bola to doktorka v miestnej nemocnici a tak mala neustále veľa práce. Vedela som však, že s týmto si moje vnútorné ja bez cudzej pomoci len tak neporadí. Preto som zamierila rovno k jej bytu s úmyslom, že tam na ňu počkám...