✔Sekretárka (Korekcia prebieha)

1.

"Si si naozaj istá, že to chceš urobiť? Opustiť všetko a všetkých, ktorých poznáš, a pobrať sa niekde do neznáma?" Sandy na mňa zarmútene hľadela a poslednú polhodinu nerobila nič iné, než sa ma snažila presvedčiť, aby som neodchádzala. Nemohla som jej to vyčítať, ale svojím správaním vo mne len povzbudzovala rast pochybností o vlastnom rozhodnutí. A cúvnuť bolo posledné, čo som chcela. To posledné, čo som potrebovala.

Pokrútila som hlavou. "Sandy, nemá  to cenu ma presviedčať. Už som sa rozhodla." Potrebujem zmeniť vzduch a hlavne sa zbaviť všetkého, čo prináša spomienky na toho bastarda, i keď to znamenalo opustiť svoj domov. Miesto, kde som prežila väčšinu svojeho detstva a dospievanie. Miesto, kde boli, žili a pracovali moji priatelia. New York, ktorý som za tie roky poznala lepšie, než svoje vlastné topánky.

Tvárou jej sprvu prebehol tieň nesúhlasu. Napriek tomu mi však venovala povybudyujúci úsmev. "Viem, že je to zbytočné, pretože ty si až príliš tvrdohlavá. Ale sľúb mi, že až toto všetko pominie, prídeš ma navštíviť a kým budeš tam kde budeš, nech je to už kdekoľvek, nezabudneš na mňa."

Tlačili sa mi slzy do očí, no musela som sa držať, pretože ak by som podľahla emóciam, prosto by som odísť nedokázala. Zaparkovala pred budovou letiska a obe sme vystúpili z auta.

"Neboj sa, zlatko. Ozvem sa vždy, keď to bude možné a nikdy na teba nezabudnem. Ako by som predsa niekedy mohla zabudnúť na svoju najlepšiu kamarátku?" Obišla som auto a z celej sily ju objala. Zaslúžila si viac, no momentálne som na viac nemala čas.

"Dobre, dobre, mali by sme už ísť, lebo inak zmeškáš lietadlo, "prerušila nakoniec našu smútiacu chvíľku San. Nemala rada rozlúčky rovnako ako ja, takže som jej nič nevyčítala.

"Máš pravdu,"prikývla som. Prešli sme k zadnej časti auta a spoločnými silami sme stadiaľ vytiahli naprataný kufor. V duchu som si želala, aby spĺňal všetky normy a nemal viac, ako dvadsaťpäť kíl, pretože pri mojich odletoch na dovolenky mimo Štáty, to bol môj jediný a najväčší problém zároveň.

"Bože, čo tam ty máš ?Olovo?" Sťažovala sa a masírovala si ruku, ktorú jej ten kufor vraj  "zlomil". Nemohla som sa nad tým nezasmiať.

"Žiadne olovo, len to najnutnejšie." Mlčala, no jej pohľad to-si-zo-mňa-asi- strieľaš, hovoril za všetko.

Zavrela kufor od auta,  oboje starostlivo zamkla  a pripojila sa ku mne. Uchopila som držiak batožiny a začala ho tiahnuť cez parkovisko až k vstupu do letiskovej haly a následne naprieč ňou k pultom cez masu uponáhľaných a tlačiacich sa ľudí.
Na moje prekvapenie sa mojej priateľke darilo so mnou držať krok a nestratila sa medzi tým množstvom ľudí. Postavila som sa do radu, zatiaľ čo ona sa išla usadiť na jednu z tých nepohodlných  studených stoličiek.

Predo mnou stál nejaký muž v tmavomodrom obleku, ktorý neustále kričal niečo do telefónu a zároveň niečo chcel od pani za pultom, pričom divoko gestikuloval. Ju  už z neho určite musela bolieť hlava. Kládol jej nejaké blbé otázky, z ktorých sa človeku išiel rozum zastaviť. Až keď sa začali ostatní v rade rozčulovať, že nie je jediný, kto tu niečo potrebuje, konečne od pultu odstúpil a ja som sa dostala na rad.
Vlastne som tým ľudom bola vďačná, že hovorili oni, pretože vo mne kypel hnev a keď by som otvorila ústa, zrejme by som zabudla na všetky princípy slušného správania, ktoré mi vštepovala moja mama, keď som bola malá, a poslala by som ho niekam, kreténa...

Ukázala som jej svoju letenku s dokladmi  a položila kufor na váhu.Popriala mi s úsmevom príjemný let a ja som sa vydala  smerom, kde teraz sedela Sandy. Transport mal príst do piatich minút.

"Budeš mi chýbať, "prehovorila som pozerajúc sa do jej zaslzených očí. Moje na tom neboli o nič lepšie. V duchu som bola rada, že som sa nerozhodla pre make-up.

"Aj ty mne zlatko, ale teraz už musíš ísť." Ticho som prikývla a pobrala sa k autobusu Posledný krát som zastala a otočila sa dozadu. Stála tam celá uslzená a ticho sa so mnou lúčila. Zakývala som jej na rozlúčku a otočila sa späť.

Pri vstupe do lietadla som podala letuške svoju letenku, a ona ma s milým úsmevom zaviedla na moje zarezervované miesto pri okne.

Vybrala som z kabelky mobil, ktorý som následne vypla a vložila naspäť, a zapla  mp3ku, ktorú som chcela používať.  Kabelku som vložila do malého batožinového priestoru nad sebou, presne podľa pokynov letušky a zapla si bezpečnostný pás. 

Akonáhle skončili turbulencie, vložila som si do uší slúchadlá, sústredila sa na hudbu z prehrávača a zavrela oči. V noci som bola taká nervózna z letu a z toho, či som náhodou niečo nezabudla, že som jednoducho nedokázala zaspať, a tak dúfam, že tento krát sa mi to už podarí.

Keď sa u mňa zastavila letuška a opýtala sa ma, či niečo nepotrebujem, povedala som jej svoju objednávku. Potom mi doniesla malý vankúš a deku, za čo som jej bola nesmierne vďačná.

Rozpustila som si gaštanové vlasy z prísneho drdola, ktorý ma neskutočne tlačil a konečne sa ako tak uvoľnila.

Potom som vnímala len tóny tichej hudby a upadla do náručia spánku so snom, že všetko bude dobré.

Zobudila ma až za pár hodín letuška s tým, že za chvíľu pristávame a je nutné sa pripásať. Keď odišla musela som sa zasmiať, pretože som zistila, že som zaspala takmer hneď, takže som si zabudla môj pás rozopnúť. V hrdle som mala neskutočné sucho, zrejme kvôli nedostatočnému pitnému režimu, a tak som sa rozhodla, že akonáhle budú moje nohy na pevnej zemi, budem musieť nájsť nejaký automat na vodu, alebo si kúpiť minerálku, pri najhoršom čaj z automatu, inak asi omdliem.