✔Sekretárka (Korekcia prebieha)

47.

"Prepáčte dámy, že ruším, no potrebujem sa porozprávať so slečnou Billingsovou. Slečna Clarková", obrátil svôj pohľad smerom k Jordan, "nechali by ste nás prosím, dve minúty osamote?" Jordan v sekunde zliezla z môjho pracovného stola a Dannymu venovala široký provokatívny úsmev a pri odchode zavrtela bokmi, že by  sa zato nemusela hanbiť ani v strip-bare. "Jasné, Dan!"Zasalutovala a odišla ako tornádo z kancelárie. To oslovenie mi neušlo. Myslím, že by som ju mala varovať, čo je tento chlap s telom archanjela zač. Aj keď vlastne..na Tylera nemá...

Rýchlo som potlačila nebezpečné myšlienkové pochody a zakázala si Jo čokoľvek hovoriť, pretože by si to vyžadovalo veľa vysvetľovania skadiaľ ho poznám, a tým pádom by som musela z ruky zložiť všetky karty vrátane és, ktoré som mala ukryté v rukáve. Definitívne som sa teda rozhodla, že budem mlčať. Vždy totiž keď som niekomu poradila, obrátilo sa to proti mne, pretože niektorí ľudia buď nevedia  čítať medzi riadkami, alebo jednoducho nerozumejú slovám a ich významu.

"Čo potrebujete pán Carly?" Sformovala som pery do strojeného úsmevu, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani člen diplomacie a včas sa zastavila, aby som do tých slov nevložila všetku svoju nevraživosť a pohŕdanie.

Vrhol na mňa svoj hviezdny úsmev a ja som odolávala nutkaniu mu vylepiť mu facku.

"Ale no, Chels, prečo tak formálne? Kľudne ma volajte Danny." Úlistnosť v každom slove. Začínalo mi byť na zvracanie.
"Pane", vyslovila som už o niečo podráždenejšie, "som tu na to, aby som pracovala, nie aby som sa tu s niekým kamarádičkovala a strácala čas bezvýznamnými rozhovormi, takže povedzte čo potrebujete."
Znova sa zasmial.
"Nuž", poškrabal sa ukazovákom na brade,"jedna vec by tu bola." Hodil papiere, ktoré práve držal v rukách na zem a skenoval ma pohľadom. To, čo mu videla v očiach sa mi absolútne nepáčilo.
"O čo ide?" Spýtavo som nadvihla obočie.
"Ty, ja a tento pracovný stôl. Práve teraz, hneď. Dych sa mi zadrhol v hrdle.
"Pane, Váš  návrh je neprístojný a absolútne nevhodný. Ak nemáte pre mňa niečo, čo sa týka mojej skutočnej práce, prosím odíďte.

Miestnosťou sa rozoznel smiech. Jeho smiech, z ktorého som mala zimomriavky. Akoby predo mnou stál sám Diabol v celej svojej majestátnosti.

"Hádam mi len nechceš povedať, že o to, čo dávaš Tylerovi, mňa ukrátiš". Začal sa ku mne približovať. Bližšie a bližšie. Srdce mi bilo splašene, akoby bolo autom na pretekárskej dráhe.

Dotkol sa mojich bokov a v dlaniach stisol môj zadok."Všetci dobre vedia, že to s mojím bratrancom ťaháš", šeptal hrozivo.

To už  ale moja ruka pristála na jeho líci a on prekvapene odo mňa odstúpil.
"Pane, zrejme ste si túto kanceláriu pomýlili s  bordelom. Musím Vás však vyviezť z omylu."

Zaškrípal zubami a trel si dlaňou červené líce. "Toto Vás bude mrzieť."

Sladko som sa na neho usmiala. "To som už niekde počula, ale myslím, že jediný koho tento výstup bude mrzieť, budete vy sám."

Nazlostene zatresol dvere, až sa ozval zvuk rinčiaceho skla, no ja som nič z toho nevnímala. Zosunula som sa na podlahu a oprela sa chrbtom o bok stola.

Vystrela som nohy pred seba, sklonila tvár do dlaní a bojovala so slzami. Sľúbila som si predsa, že kvôli tomu chlapovi už nikdy v živote nevyroním ani slzu! Karhala som sa v duchu, no nepomáhalo to.

Polroka som bola rada, že už je všetko za mnou. Že už nikdy v živote ho neuvidím, ale čo ten osud potvora nechcel, je to bratranec môjho nového šéfa a po novom zrejme, aj šéf číslo dva...

Plakala som a už mi bolo všetko jedno. Absolútne všetko. Moja najväčšia slabina  vyplávala  napovrch. Mám život znova naruby. Tak sa zdá, že pred minulosťou sa naozaj ujsť nedá. Nájde si majiteľa po stopách ako nejaký stopársky pes.

"Chels, bol tu Daniel a doniesol ti tie podklady pre spoluprácu s novou firmou? Po.." Ďalej však nepokračoval, pretože jeho pohľad skončil na mne.
"Preboha Chels, čo sa ti stalo?" Sklonil sa ku mne a chrbtom ruky zotrel ďalšiu slzu, ktorá putovala nadol mojím lícom.

Odmietavo som pokrútila hlavou, že nič. Zdvihol ma do náručia, rukou zmietol zo stola všetky papiere a posadil ma naň. Uprela som na neho ustrašený pohľad.

"Neboj sa, neublížim ti. Len chcem vedieť, prečo si v takom stave v akom si." Usadil sa oproti mne na kancelársku stoličku a čakal.

Ja som len mlčala a pozerala sa na neho. Netuším, čo mu mám povedať. Vyhovoriť sa na hormóny by bolo hlúpe. Hlavne by som mu mala vysvetliť tú výplň dverí. Že som to urobila ja, mi určite neuverí. Otrela som si slzy a založila na oči slnečné okuliare.

"Tu nie", šepla som. Zliezla som zo stola, vzala ho za ruku a viedla ho k výťahom a von z firmy. Čudoval sa síce čo robím, no nepohol ani brvou.

Je čas povedať aspoň kúsok pravdy.