✔Sekretárka (Korekcia prebieha)

Epilóg

Tak, zlatíčka, máme tu epilóg, jedno velikánske finále...

Vychádzam zo súdnej siene so širokýmn úsmevom na tvári. Okolo mňa ľudia hučia o stošesť, no ja nič z toho nevnímam. Som uzavretá so svojimi myšlienkami vo vlastnom svete.

Vďaka Rafaelovi, výpovediam niekolkých svedkov vrátane mňa a spoločenským stykom, išiel Daniel k zemi.  Teda, nielen on, ale aj poltucta jeho poskokov. New York posledné štyri mesiace nežije ničím iným, než touto kauzou. Ako svedkyňa mám teraz toľko pozornosti novinárov, ako by som bola nejakou celebritou, čo sa mi absolútne nepáči, ale je to cena za pokoj do budúcna. Viem, že  počas svojho života ešte stretnem plno takých, ako bol on. O tom niet pochýb. Avšak tentoraz budem schopná bojovať, nielen utekať.

V kabelke sa mi rozvibroval mobil. Ani ma to neprekvapovalo. Za posledné dni vibruje takmer neustále, bez ohľadu na nočnú, či skorú dennú hodinu. Väčšinou sa pritom jedná och senzáciechtivý novinárov. Zišla som schody a rýchlo vzhliadla na displej. Prišla mi gratulačná správa od Sandy a ospravedlnenie, že sa nemohla kvôli službe dostaviť na proces. Usmiala som sa sama pre seba a vydýchla si od úľavy. Po tých nekonečných stretnutiach s detektívom, právnikmi a sedení v sieni spravodlivosti, som sa dočkala šťastného konca bez toho, aby si vôbec musela zašpiniť ruky. Všetko išlo hladko, čo ma na samom začiatku tohto šialeného kolobehu ani len nenapadlo.

Všetko zlé bolo za mnou, už nastali tie bezstarostné časy. Stačí si už len zbaliť veci a zajtra naobed môžem letieť za mamou do Londýna a urovať to s Tyom.

Najväčšie prekvapenie ma však čakalo, keď som s plánom naložiť sa do vane a potom hodiť priamo do postele vybrala k svojmu novému bytu na okraji Bronxu. Oblasti, ktorú považovalo mnoho ľudí za centrum americkej kriminality. Sandy ma prehovárala, aby som u nej ešte pár dní ostala, no odmietla som.

"Ahoj", ozvalo sa vedľa mňa a mňa striaslo od ľaku.
"A-Ahoj", odvetila som dotyčnému prekvapene, keď som zodvihla pohľad k jeho tvári." Čo tu robíš? Prečo nie si v Londýne?"Medzi jednotlivými vetami som snáď ani nedýchala. On bol ten posledný, koho návštevu som dnes čakala.
"Povedzme, že som na služobnej ceste. Videl som ten proces. Bola si vážne úžasná. Bol som blízko a tak som si povedal, že ťa skočím pozrieť." Jeho kompliment ma zahreje pri srdci. Som si však vedomá, že by sem nechodil len skladať mi komplimenty.
V tomto má určite prsty moja drahá kamarátka...

"Prečo si tu? Určite nie kvôli tomu, aby si ma videl." Pery som stiahla do úzkej linky, no očakávanie, zrkadliace sa v mojich očiach, som ukryť nedokázala, takže si toho učite všimol.
Nervózne sa ošil a vytiahol spoza chrbta kyticu krvavočervených ruží. Na chvílu som nedokázala od prekvapenia polapiť dych. Jasné, chodila som na nóbl večere, do kina či do divadla, no ešte nikdy mi žiadny muž nedaroval kvety.

"Máš pravdu. Nie som tu len kvôli tomu. Prišiel som sa ospravedlniť. Za to, ako som sa zachoval a že som ti ani raz nezavolal. Pochopím, ak ma momentálne pošleš do horúcich pekiel, pretože som sa zachoval ako bezcharakterný hajzel." Odmlčal sa a čakal na moju reakciu.
"Poď dovnútra. Myslím, že si máme čo povedať", zvrtla som kľúčom v zámke a otvorila vchodové dvere dokorán, aby sme cez ne mohli prejsť obaja.
"V poriadku", prikývol na súhlas a následoval ma dovnútra.

Ako víchor som prešla ku kuchynskej linke, aby som odolala pokušeniu dotknúť sa ho. Jeho blízkosť ma rozptylovala a zapaľovala v mojom vnútri vyhasnutý plameň túžby.
"Dáš si čaj, alebo kávu?" Nutne som potrebovala niečo robiť. Oslobodiť myseľ od spomienok. Od hriešnych myšlienok, čo sa ma zmocňovali zakaždým, keď som sa nachádzala v jeho blízkosti.
"Káva bude stačiť. Teda, ak si dáš spolu so mnou." Jeho oči boli prilepené k môjmu chrbtu.
"Samozrejme. Myslím, že nás čaká velmi dlhý rozhovor, kde bude celkom určite aspoň jedna dávka  kofeínu potrebná."

Rozprávali sme sa niekoľko hodín, nevnímajúc , ako čas rýchlo uteká. Pravda lietala vzduchom ako malé pojašené dieťa, hoci nebola miestami vôbec príjemná. On bol ten, čo kládol otázky a ja som to rešpektovala.
"Už by som mal ísť", prehovoril a postavil sa od stola, aby si  obliekol sako. Nechcela som aby odišiel. Nie tu a teraz, keď sme si konečne všetko vysvetlili a nemali pred sebou žiadne tajomstvá. Teda, aspoň som v to dúfala, že uš medzi sebou žiadne nemáme. Či tomu je naozaj tak, ukáže čas.

" Nechoď ešte", postavila som sa mu do cesty. Kebyže viem robiť psie oči, vsadím na tie, lenže neviem, takže si budem musieť vystačiť sama so sebou.

"Nechceš aby som odišiel?" Bola to rečnícka otázka, ale ja som napriek tomu zamietavo pokrútila hlavou.

" Ak tu ostanem, už sa ma nezbavíš," varoval ma, pričom mu cukalo kútikmi úst.

" S tým rátam", prilepila som svoje pery na tie jeho a naše jazyky začali vášnivú bitvu, z ktorej nebolo úniku.

Možno by som ho dakedy predtým poslala dočerta, no za tých niekoľko týždňov som si sama v sebe urobila poriadok a zistila som dosť zaujímavých vecí. Dosť zaujímavých na to, aby som ho vtiahla naspäť do svojho života a prinútila ho dobrovoľne v ňom ostať, kým nás večnosť nerozdelí.

Myslím, že som potrebovala ranu pod pás, aby som sa konečnr naučila žiť život ako sa má a vážiť si hodnotu abstraktných pojmov ako je láska a priateľstvo. Pokiaľ ich človek má, nemôže byť nešťastný.

Tak moji/e milí/é,

toto je oficiálny koniec Sekretárky. Dúfam, že som nesklamala a budete čítať moje príbehy aj naďalej.

Frederika