✔Sekretárka (Korekcia prebieha)

42.

"Nemali by sme už ísť?" Opýtala som sa nesmelo po niekoľkých hodinách sedenia v útulnej vôňami čokolády presýtenej miestnosti. Bol pracovný deň a my sme si hoveli mimo firmy ako počas víkendu. Nesťažujem sa, no cítila som sa akoby som mala protekciu, dostávala peniaze za nič, zatiaľ čo všetci sedeli vo firme na zadkoch pred svojimi počítačmi alebo telefónmi a dreli, aby stihli svoju prácu urobiť na čas k spokojnosti svojho šéfa,  a tak si chránili svoje miesto, o ktoré by pri najmenšejchybičke mohli prísť.

Tyler sa len zasmial. "Vidím, že si nedokážeš užívať chvíľku voľna. Boli sme v kacelárii zalezení ako také potkany dosť dlho, aby sme si trochu užili  slobody." Užili slobody. Pri tých slovách ma pichlo pri srdci. To bolo to, čo som nikdy nemala. Bola som obmedzovaná najskôr otcovými ambíciami, že raz zo mňa bude úžastná lekárka. Po jeho smrti ambíciami matky, podľa ktorej pokynov som sa mala stať sekretárkou, keďže ona tú školu nikdy nedokončila. 

Nikdy som si absolútne nebola istá, kto bol vlastne bol mojím otcom. José Montello, uznávaný chirurg z Madridu, ktorý až do svojho skonu pracoval na uznávanej klinike v New Yorku, alebo Rafael, manažér, priezvisko ktorého som nosila? To boli otázky, na ktoré mi moja matka nikdy nedala odpoveď. 

Keď som sa ako- tak vyrovnala s rozvodom matky a Rafaela, prirútil sa do mojeho života Daniel, pre ktorého som bola len dočasnou zábavkou, hračkou. Život s ním boli len samé príkazy a zákazy. Nikdy som nerozmýšľala, že by som ho opustila, pretože so mnou perfektne manipuloval. Vždy po každej hádke ma obsypával gestami a slovami, po ktorých túžila každá žena na svete a ja som tomu samozrejme, podľahla.                                                                                             Zdravý rozum sa mi vrátil až vtedy, keď som všetko, čo si ľuďia šepkali okolo mňa videla konečne na vlastné oči. Neviem čo som si dovtedy myslela. Zrejme to, že i ja rovnako ako princezné z rozprávok som našla svojho princa.                                                                                                        Tvrdá lekcia plná výsmechu mojej naivity, ktorá ma konečne prebrala.

Do tejto krajiny som prišla začať nový život. Hoci mám Daniela v pätách, prečo konečne neochutnať ako chutí pravá, nefalšovaná, strachom neobmedzovaná sloboda? Tyler, tak sa zdá, že mi budeš naozaj nápomocný. Možno ma kým sa toto všetko skončí víťažstvom v môj prospech naučíš žiť naplno a užívať si každú hlúpu sekundu tohto pozemského chaosu.

"Máš pravdu, som naozaj hrozná. Čo teda navrhuješ?" Snažila som sa znieť sebaisto a vložiť do slov všetku eufóriu, ktorá mi práve hrala v žilách príjemnú povzbudzujúcu melódiu.

"Takto sa mi páčiš! Žiadna úradnícka upjatosť, ale živel bažiaci po dobrodružstve!" Trocha  som sa po tých slovách začervenala, na čo Ty reagoval podvihnutím pravého kútika,jemým poloúsmevom. Zrejme by som sa konečne mala naučiť normálne prijímať jeho komplimenty.

"Je to ešte veľa, čo o mne nevieš...", odmlčala som sa.