San Francisco | lrh
03 | Sorry
Keď som sa ráno zobudila, pocit viny a výčitky svedomia sa nezmenšili, ale asi zdvojnásobili.
Z kuchyne som cítila kávu, a bola ešte viac nervózna, že Luke je hore, a ja musím ísť do kuchyne.
Trasľavo som sa postavila z postele, a rozmýšľala, čo idem robiť.
Bez zvuku som sa dostavila do kuchyne.
Luke stál opretý o linku a bol na svojom telefóne. Mal na sebe len hrubé ponožky bez ktorých nikdy nespí, flanelové pyžamové nohavice a bez trička. V kanvici sa varila voda a vedľa nej stáli dve šálky s kávou.
Nebola som si istá, či si ma všimol - ak áno, tak bol dobrý v hraní sa že neexistujem, ale ak nie, tak to bolo dobré pre mňa.
Bez zbytočného pohľadu na Luka som prešla k umývadlu a napustila si pohár vody.
"Ani mi nepovieš dobré ráno? Nastala u nás tichá domácnosť?" počula som Lukov ranný hlas z miesta kde bol aj predtým a ja som sa zhlboka nadýchla.
"Luke, ja-"
"Nechcem počuť žiadne ospravedlnenie, Jasmine. Neviem, čo to s tebou včera bolo, ale mrzí ma, že mi asi moc neveríš. Sme spolu takmer tri roky a ty mi nedokážeš povedať, že sa cítiš zle? Baby, ty vieš, že ťa milujem a vieš, že predo mnou sa nemusíš hanbiť alebo báť, že si z tvojich problémov budem robiť srandu. Myslel som, že to vieš," hovoril ublížene a ja som sa nenávidela. No to už stál oproti mne, a ja som sledovala zem. "Ale aspoň som zistil, na čom u teba som."
Keď som sa nadýchla aby som niečo povedala, Luke odišiel do obývačky aj so svojou kávou. Zvítal sa s Calumovým psom a ja som mala opäť slzy v očiach - ale teraz som vedela z čoho sú.
Pravdou je, že s Lukom sme sa takmer nikdy nehádali. Nepamätám sa, že by sme niekedy mali problémy, že sme sa spolu nerozprávali. Väčšinu času to boli hravé hádky, ale nikdy nič vážne. Od chalanov sme tak dostali prezývku "Dokonalý Pár", pretože sme si rozumeli až moc dobre.
Po niekoľkých minútach som sa rozhodla vypiť kávu a ísť za ním.
Keď som vošla do obývačky, Luke ležal na gauči a sledoval Netflix. V jeho lone sa nachádzal Charlie a keby som mohla, odfotila by som si to.
"Nie je to tak, že by som ti neverila," začala som a získala si tak jeho pozornosť. "Samozrejme, že nie. Verím ti. Verím ti viac ako komukoľvek inému, Luke, tým si môžeš byť istý, ani nad tým nepremýšľaj," uprene ma sledoval a mne to nebolo ani nepríjemné, ale ani príjemné. Bol to taký typ pohľadu, ktorý niekto dá vtedy, keď nad vašimi slovami premýšľa. Premýšľa nad tým, či vám môže veriť, alebo nie. "Včera som ti nepovedala čo mi je preto, lebo som to sama nevedela. Môj zámer nebol donútiť ťa myslieť si, že ti neverím. Pretože to je klamstvo. Znamenáš pre mňa viac ako si len dokážeš predstaviť."
Ukončila som svoj preslov a na Lukovej tvári sa rozlial šťastný úsmev, ktorý tak moc milujem. Postavil sa a prešiel ku mne.
"Nikdy som o tom nepochyboval, lebo viem, že ma miluješ," šepkal. "A ja milujem teba."
Neváhala som už ani sekundu a prilepila svoje pery na tie jeho. Jazyky sa nám začali okamžite preplietať a ja som nemohla byť šťastnejšia. Luke ma chytil za boky a začal cúvať - takže sme obaja spadli na gauč, ja na Lukových kolenách.
"Bože, som najšťastnejší chlap na tomto svete." hovoril oproti mojim perám a cez hlavu mi pretiahol tričko.
"To sa týka aj mňa," dychtivo som sa k nemu naklonila a kládla bozky na jeho krk.
