San Francisco | lrh
15 | That's Sweet
Keď ma Luke vzal na rande, bolo to buď niekde do prírody alebo na večeru.
Ja som si, pochopiteľne, nesťažovala.
No, na rande sme neboli už dlhší čas - niečo okolo roka, ak mám byť presná. Dôvodom bolo samozrejme turné - síce som bola s ním, ale čas nebol takmer na nič. Obaja sme boli radi, že sme sa výdali dva krát denne; Luke nemal nikdy čas a stále niečo riešil alebo vybavoval. A ja som ostala ticho sedieť, snažiac sa chápať a nevyvolávať zbytočné konflikty ktoré by k ničomu neviedli.
Práve teraz som sedela na terase s kávou v ruke a mobilom v tej druhej, odpisovala som na správy od Lukových fanúšikov - pretože som sa na to cítila a preto, že nič iné sa mi robiť nechcelo.
Prekvapivo, moc nenávistných odkazov tam nebolo. Za ten čas, čo s Lukom som, som si prešla mnoho mnohými vecami zo strany fanúšikov - neraz sa mi stalo, že po mne na ulici začali kričať úrážlivé slová; ale po čase som sa to naučila ignorovať.
Dovolím si povedať, že už moc hatu ani nedostávam. Stále tu je, samozrejme, že áno. Ale nie je ho až tak moc. Fanúšikovia si na mňa zvykli, ja som si zvykla na to, že náš vzťah bude stále pod očami fotoaparátov a s pár fanúšikmi mám super vzťah.
Ak mám byť úprimná, čítať si ich správy ma baví. Je milé čítať tak krásne veci od niekoho kto vás ani nepozná - väčšina z nich totiž znie takto: "Ďakujem ti za to, že Luka robíš šťastného. Prajem vám to. Nech to vydrží čo najdlhšie!". Luke si moc správy neotvára, ale keď áno, skončí s tým o pár minút, lebo je toho strašne veľa.
A ešte lepší pocit bol vtedy, keď vidíte následné tweety radosti o tom, ako moc vďační sú za to, že ste im odpísali.
"Čo robíš, zlato?" za mojim chrbtom sa ozval môj najobľúbenejší hlas a o chvíľu som cítila jeho bradu na mojom pleci, čítajúc správu od jednej fanúšičky ktorá mi písala o tom, ako moc ma na začiatku nemala rada a ako si ma za ten čas obľúbila a pridala k tomu aj ospravedlnenie. "To je milé." poznamenal a prešiel na druhú stranu, sadajúc si oproti mne.
"Hej, to je," prikývla som a odpila si z kávy, písajúc rýchlu odpoveď. Luke taktiež niečo písal, ale moc ma to netrápilo - som rada že aspoň na chvíľu si dnes sadol, keďže doteraz riešil telefonáty (pravdepodobne niečo s albumom, moc som ho nepočúvala). "Keď sa im chce, dokážu byť aj milí." povedala som úprimne a Luke sa na mňa pobavene pozrel.
"Znieš ako ich matka, Jasmine." vyšlo z neho ešte pobavenejším hlasom a ja som s úsmevom pokrútila hlavou.
"Tak, mnoho z nich ma tak nazývajú." so smiechom som pokrčila plecami a Luke sa zasmial tiež, pokladajúc svoj mobil na stolík pred nami a tak som spravila aj ja.
"Ani ja si ťa nedovolím nazvať mami, a to sme spolu. Oni ťa ani nepoznajú."
Nadvihla som obočie. "Ja si myslím, že keď mi to povedia oni, tak to je celkom zlaté. Ale keď to povieš ty, znie to dosť nahovno."
"Vieš, že to je dosť zlé keď fanúšikom dovoľuješ veci, ktoré mne nie?" pokrútil hlavou a ja som sa len usmiala.
"Také veci sa stávajú, zlato." sarkasticky som poznamenala a dopitú šálku s kávou som odložila na stôl.
Luke pokrútil hlavou a rukou si prešiel cez vlasy, rozhadzujúc ich omnoho viac ako boli doteraz. "Keď sme pri tom, dnes toho moc nemám. Ty máš niečo na pláne?"
Na chvíľu som sa zamyslela. "Nie, nemám. Prečo?"
Nervózne si odkašľal a ja som sa usmiala - bol cute keď bol nervózny. "Dlho sme spolu nikde neboli... A tak som rozmýšľal, či by sme nešli niekde na večeru a potom sa niekde previesť alebo tak."
Začervenala som sa a následne sa uškrnula. "Pozývaš ma na rande, pán Hemmings?"
Luke sa usmial. "To záleží na tom, či moje pozvanie príjímate, slečna Green, budúca Hemmings?"
Nad poslednými dvoma slovami som sa začervenala a Lukov úsmev sa rozšíril. "Hádam, že nemám inú možnosť. Áno, prijímam." zasmiala som sa a prešla k nemu. Obkročmo som si sadla na jeho kolená a Lukove ruky sa ocitli na mojich stehnách, na ktoré palcom kreslil malé vzory.
"Ľúbim ťa, Jasmine." povedal z ničoho nič a ja som sa doširoka usmiala, svoje ruky obmotávajúc okolo jeho krku.
"Aj ja teba. Veľmi." spojila som naše pery, nezaujímac sa o to, či chcel ešte niečo povedať. Skrátka som potrebovala cítiť jeho pery na tých svojich a keď som ich ucítila, okamžite som zrelaxovala do jeho hrude.
O chvíľu som mala hlavu opretú o jeho rameno, zatiaľ čo si Luke popod nos spieval text nejakej piesne, hladil ma po chrbáte a ja som pomaly ale isto zaspávala.
"Ak budeš pokračovať, zaspím na tebe a už sa nikdy nebudeš môcť pohnúť." mrmlala som ospato, snažiac sa nezaspať.
"Nemyslím si, že mi to vadí." pokrčil ramenami a jeho ruky sa okolo mňa spevnili, pritláčajúc ma ešte bližšie k nemu - aj keď som si na 100% istá, že to už ani nie je možné.
"Prilepím sa k tebe a ty sa už nikdy nebudeš môcť postaviť." pokračovala som a Luke sa len zasmial.
"Pokiaľ som s tebou, je mi úplne jedno či sa budem môcť postaviť alebo hýbať. Budem s tebou a to je hlavné, babe." dal mi bozk na líce a ja som sa len usmiala.
Pravdou je, že Luke ma naozaj robí šťastnou. Nie len, že bol úžasný kamarát ktorému sa dalo veriť, bol to aj pozorný priateľ ktorý si vždy musí byť istý tým, že som v poriadku a že mám všetko čo mať mám. A aj keď nemá čas, vždy je pozorný a aj z tej najmenšej zmeny v mojej nálade (ktorú si mnohokrát nevšimnem ani ja sama) zistí, že niečo nie je v poriadku.
"Si strašne cute. Milujem to na tebe." hovorila som stále potichu, môj dych musel štekliť jeho krk, no nevypadal tak, že by mu to vadilo.
"Ja na tebe milujem úplne všetko." povedal zas on a ja som sa začervenala a zaborila svoju tvár do jeho krku na ktorý som dala malý bozk.
"Aj ja na tebe. Si úžasný." hovorila som stále potichu, pretože som bola naozaj ospalá, ale nechcela som spať. Len som chcela byť s Lukom, pretože som mala vtieravý deň, kde budem stále vedľa neho a budem ho stále otravovať.
"Platí to rande?" spýtal sa po chvíli ticha. Moje oči už boli zavreté a Luke bol na mobile.
"Áno." prikývla som a sadla si normálne.
"To je fajn. Pôjdeme okolo siedmej." oznámil mi a ja som len prikývla.
Potom som si sadla vedľa neho, hlavu položila na jeho rameno a do rúk zobrala telefón a poodpisovala na viacero správ ktoré mi prišli.
