San Francisco | lrh
23 | Rude
Keď sme dorazili do Sydney, bolo okolo ôsmej ráno. S Lukom sme, ako som hovorila, prespali polovicu letu a dokonca nás musela letuška zobudiť.
No keď sme sa dostali von z lietadla až do areálu letiska, fanúšici boli takmer všade. Nemám tušenie odkiaľ sa dozvedeli, že tu budeme práve dnes, keďže ani jeden z nás to na verejnosti nikde nespomínal, ale boli tu. Luke bol stále unavený a rozospatý, ja som na tom bola rovnako, ale aj tak sme sa snažili byť milí ku každému jednému ktorý nás stihol zastaviť predtým, ako sa zaplnilo celé letisko a nedalo sa tam ani pohnúť.
Na Lukovi som videla zúfalosť a únavu. Bola viac ako viditeľná, keď ma ťahal za ruku predierajúc sa davom, s letiskovou ochrankou ktorá sa nám snažila dať aspoň trochu priestoru na dýchanie.
Najhoršie na tom je to, že ja dokážem dostať panický záchvat z maličkostí. Je to moje bremeno už dlhší čas, ale keď príde na niečo takéto, je to ešte horšie. Sťažka sa mi dýchalo a pred očami sa mi zahmlievalo, no nevedela som, či to chcem povedať Lukovi.
Z každej strany bol nejaký človek ktorý sa k nám snažil dostať, kričať na nás, všade som videla len blesky, no Lukovu ruku som sa neopovážila pustiť, aj keď som nevedela poriadne dýchať.
To, že si to všimol som si uvedomila až vtedy keď sa ku mne otočil a rozhodol sa neťahať ma za ním ako psa, ale stál vedľa mňa, vediac o čo ide a podoprel ma. "Si v poriadku?" šepol mi do ucha, snažiac sa ma nejakým spôsobom ochrániť pred bleskami, krikom a všeobecne ľuďmi okolo mňa.
"Nie." vyšlo zo mňa dychtivo, pravdivo a nakoniec som sucho prehltla.
"Baby, ešte kúsok. Budeš v poriadku, dýchaj zhlboka, dobre? Som tu pri tebe. Si v poriadku." hovoril mi a ja som sa snažila upokojiť.
"Je v poriadku?" spýtal sa jeden z ochranky smerom k Lukovi, ktorý sa na mňa znovu pozrel zatiaľ čo sa ma snažil pritiahnuť k nemu ešte bližšie aby sa na mňa ľudia okolo nelepili.
"Bude v poriadku, má panický záchvat." povedal rýchlo, akoby som sa pri ňom ani nenachádzala.
Počula som pár nevhodných slov na moju adresu medzi časom ako sme prechádzali cez letisko, ktoré ma síce trochu zasiahli ale mala som iné problémy ako riešiť to, že niekto kto ma nepozná so mnou má nejaký problém.
Luke sa však rozhodol inak a prudko zastal keď počul jednu dievčinu kričať neslušné veci a urážky na mňa smerované.
"Čo si to povedala?" Luke sa k nej rýchlo otočil, zastavujúc sa. Ochranka sa naňho divne pozrela, zatiaľ čo ja som sa snažila zastaviť Luka predtým, ako povie niečo, z čoho budú problémy a niečo, čo bude neskôr ľutovať.
"Pravdu." dievča sa hrdo usmialo a Lukove telo sa naplo.
"Luke," ruku som položila na jeho hruď, snažiac sa odtlačiť ho preč aby sme mohli vypadnúť a ja sa už konečne normálne nadýchnuť. "Nechaj to tak. Nerieš to, prosím."
"Jasmine, choď do auta," povedal a ja som naňho prekvapene pozrela. "Nenechám niekoho o tebe takto rozprávať."
Neznáme dievča si niečo zamrmlalo popod nos. Nerozumela som jej nič, ale Luke vypadal tak, že ho to dosť nahnevalo a ja som sa snažila upokojiť jeho aj seba. "Ešte raz niečo také povieš, tak za seba neručím, je ti to jasné? Prestaň hovoriť takéto veci o ľuďoch ktorých nepoznáš a nikdy si ich nevidela. Je to úbohé. Dospej." povedal ostro a ja som ho od nej bez ďalších slov odtiahla. Z tohto bude extrémny problém.
