San Francisco | lrh
25 | Hospitals
Nemocnice som nenávidela. Snažila som sa im vyhýbať tak, ako sa len dalo, pretože to miesto pôsobilo až moc depresívne a morbídne.
No keď sa v nej nachádzala mama chlapa, ktorý pre mňa znamená viac ako čokoľvek iné, svoju fóbiu som musela prekonať.
V tej sekunde, ako som vošla s Lukom a Andrewom do budovy, okamžite som sa pritlačila k Lukovi, snažiac sa nepanikáriť - keď poviem že niečo nenávidím, väčšinou z toho mám panický strach.
"Budeš v poriadku, Jasmine. Som tu pri tebe." Lukova ruka sa obmotala okolo mojich pliec a ja som sa naňho vďačne usmiala.
Spoznalo ho niekoľko ľudí, ktorých slušne odmietol. Chápala som ho - predsalen, nešiel sa tu fotiť, šiel za svojou mamou.
Práve teraz sme sedeli pred dverami od Lizinej izby. Andrew nervózne chodil z jednej strany nemocničnej chodby na druhú, zatiaľ čo ja som sedela pri Lukovi, ktorého hlava bola položená v dlaniach. Nikto z nás nič nehovoril , nevedeli sme, čo by v tomto momente bolo vhodné povedať. Čakali sme na doktora, ktorý nás pustí do izby.
Nevedela som, či tam mám ísť a ja; predsa len, je to Lukova mama a on jej určite chce niečo povedať.
O asi minútu sa dvere od izby otvorili a z nich vyšiel doktor. "Pán Hemmings?" pozrel na Andrewa, ktorý sa automaticky zastavil.
"Môžme ísť za ňou?" nadvihol obočie a doktor prikývol.
"Áno, ale po jednom. Je hore, pýtala sa na vás." povedal a s tými slovami odišiel.
Andrew sa bez slova odvliekol do izby a Luke stále nervózne sedel vedľa mňa.
"Neviem, či to zvládnem," povedal zrazu. "Bojím sa."
Pohľad som presmerovala naňho a chytila ho za ruku. "Budeš v poriadku, baby. Som tu s tebou."
Luke si rukou prešel po tvári a oprel sa. "Je v poriadku, nie? Nemám sa čoho báť. Všetko je v pohode, len sa musím upokojiť." hovoril sám sebe a ja som len prikývla.
Po niekoľkých minútach sa dvere od Lizinej izby otvorili a vyšiel z nich Andrew. Luke sa na sekundu pozrel na mňa a venoval mi rýchly bozk na líce a zmizol za dverami. Ja som ostala sedieť, pretože som si nebola istá, či som v izbe vítaná - koniec koncov, je to Lukova mama a ja ani neviem, či má záujem vidieť ma.
"Ako sa má?" otočila som sa k Andrewovi, ktorý len pokrčil plecami.
"Je jej lepšie. Teda, aspoň to mi povedala ona. Mala by byť v poriadku."
Bez slova som prikývla a sklonila hlavu.
O niekoľko minút ktoré mne pripadali ako hodiny sa dvere od izby otvorili a z nich vystúpil Luke s úsmevom na tvári, čo bolo dobré znamenie; nič zlé sa nestalo. "Mama ťa chce vidieť," povedal Luke a ja som ostala prekvapená, keďže som nečakala to, že si ma Liz zavolá k sebe bez toho, aby tam bol Luke. Nastavil mi ruku ktorú som prijala a Luke mi pomohol postaviť sa. Sklonil sa k môjmu uchu a upokojujúcim hlasom hovoril slová, ktoré ma dokázali upokojiť. "Nie je sa čoho báť, baby."
Neisto som otvorila dvere a ešte viac neisto som vošla do izby. No keď som uvidela Liz ktorá sa na mňa usmievala a vypadala tak, že má dobrú náladu, nervozita zo mňa opadla a cítila som sa pohodlnejšie.
Neviem, čím to bolo, ale aj po vyriešení našich problémov z minulosti ktoré som s Lukovými rodičmi mala, stále som sa cítila tak, že so mnou nejaký problém majú. Možno to bol len pocit a možno to bola pravda - tak či tak to vedia len oni.
"Ahoj, Jasmine!" povedala s úsmevom na tvári a ja som si všimla, že bola až moc príjemná.
"Dobrý," usmiala som sa a sadla si na stoličku pri posteli. "Um... Chceli ste ma vidieť?" neisto som sa usmievala a snažila sa nekričať, pretože som v sebe mala veľmi veľa emócii naraz.
"Áno, len som sa chcela spýtať na pár vecí." povedala a ja som len prikývla.
"Pýtajte sa."
"Ste s Lukom šťastní?"
A presne v tej sekunde sa mi zastavil dych a moja myseľ sa vypla. Nepýtajte sa ma, že prečo - pretože ja sama nemám ani tušenia. Myslím tým - áno, Liz je Lukova mama a má právo vedieť o tom, či sme v našom vzťahu šťastní; ale tón, ktorým sa to pýtala hovoril o tom, že na naše problémy nezabudla a mám pocit, že všetko sa zomelie od znova.
"Sme šťastní." povedala som s kamennou tvárou a nedávala svoju nervozitu najavo, pretože to je presne to, o čo sa Liz práve teraz snažila.
"Je šťastný Luke?" nadvihla obočie a ja som sa snažila nevybuchnúť - videla ho niekoľko rokov dozadu kedy vypadal ako bezdomovec?
"Áno, je šťastný." prikývla som a Liz sa usmiala.
"Dobre, to je všetko. Len to som chcela." povedala až moc presladeným hlasom a ja som sa snažila udržať svoje nervy na uzde.
"Dovidenia." povedala som potichu a odišla z izby, ktorá na mňa doľahla až moc dusnou atmosférou - ale aspoň vieme, že Liz je v naprostom poriadku a autonehoda na jej správaní nič nezmenila - bohužiaľ.
Keď som za sebou zavrela dvere, Luke sa okamžite postavil a na tvári mal spytovný výraz. "Tak?"
"Nič také. Len sa pýtala na to ako sa máme a podobne." zaklamala som, pretože si pamätám Lukove problémy s rodičmi keď ma nenávideli až prehnane moc.
On len prikývol a ďalej sa ma nič nepýtal. Ruka v ruke sme odchádzali z nemocnice za Andrewom, ktorý už je v aute niekoľko minút podľa Lukových slov.
Keď sme sa dostali domov, Lukov otec sa zavrel do izby so slovami že ide pozerať futbal, zatiaľ čo my dvaja sme ostali v kuchyni.
Deň ubehol rýchlo. Z nemocnice sme šli do obchodu, kde sme strávili niekoľko hodín vzhľadom na to, že zobrali aj mňa. No a takto nám ubehol náš deň. Nerobili sme takmer nič produktívne, čo mne neprekážalo.
Práve teraz Luke riešil niečo s chalanmi cez FaceTime, zatiaľ čo ja som sedela a rozmýšľala nad tým, čo mi povedala Liz.
Neviem prečo ma to tak vzalo. Boli to len obyčajné otázky ktoré sa pýta takmer každá matka, ale to, ako ich hovorila ma donútilo premýšľať.
Možno som si myslela, že naša vojnová sekera je už dávno zakopaná a zabudnutá, no Liz to asi necítila vzájomne.
Ani som si nevšimla, že Luke už jeho hovor s chalanmi ukončil a sleduje ma. Tvárila som sa však akoby som bola v poriadku a zobrala si telefón, predstierajúc, že mi niekto píše.
"Vieš, Jasmine," začal Luke. Pohľad som premiestnila naňho - stál opretý o linku a uprene ma sledoval s prekríženými rukami. "Sme spolu dosť dlho na to, aby som vedel kedy sa pretvaruješ a aby som si opozoroval tvoje správanie. Čo sa deje?" nadvihol obočie, ja som si povzdychla a telefón položila späť na stolík displejom dole.
"Nič, som v poriadku." falošne som sa usmiala a postavila sa.
"Baby, nie som hlúpy," pretočil očami a ja som sa slabo usmiala. Prešla som k nemu a objala okolo pása a svoju hlavu položila na jeho hruď. Jeho ruky sa okamžite obmotali okolo môjho podstatne drobného tela a ja som zavrela oči. "Stalo sa niečo?"
Pokrútila som hlavou, že nie. Objatie som spevnila a užívala si to, že som v Lukovom náručí. "Teraz je všetko tak, ako má byť. A to je hlavné." hlavu som zodvihla a pozrela sa na Luka, ktorý sa na mňa usmieval. Bolo na ňom vidno, že je šťastný - a to bolo pre mňa to podstatné.
Spojila som naše pery a usmiala sa.
V tom momente som sa cítila úplná - pretože Luke je všetko, čo potrebujem.
