San Francisco | lrh
20 | Baby?
"Luke?" povedala som s hlavou na jeho kolenách, hrajúc sa s jeho prstami.
"Áno baby?" pozrel na mňa jeho dokonale modrými očami, ktoré ma vždy dokázali zabiť - aj keď som ich videla už nespočetne veľa krát.
"Bude to znieť hlúpo, ale..." začala som a pohľad znovu vrátila na jeho prsty v mojej ruke, ktoré som preplietla a potom naňho znovu pozrela. "Keby sme mali dieťa, ako by sa volalo?"
Luke sa uchechtol a voľnou rukou si prešiel cez vlasy. "Oh, zlato," usmial sa na mňa a ja som sa začervenala uvedomujúc si, že pýtať sa na to asi nebol moc dobrý nápad. "Ak by to bolo dievča, tak Danielle. A ak chlapec, tak Oliver." povedal po chvíľke zamyslenia a ja som sa usmiala.
"Si úžasný." vyšlo zo mňa, aj keď som nemala veľký dôvod povedať to - skrátka som to povedala, ani som nad tým nepremýšľala.
"To ty si, babygirl." sklonil sa nado mnou a pobozkal ma, zatiaľ čo ja som sa ako blázon usmievala do bozku.
Keď sa odtiahol, len sme sa dívali navzájom do očí a akoby sa celý svet a čas v tom momente zastavil. Luke bol nádherný človek, vnútri aj navonok, o tom niet pochýb. Je pre mňa dokonalý a už si nedokážem predstaviť seba s niekym iným. Moja láska preňho je tak čistá, že niekedy rozmýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby tu už pre mňa nebol.
"Bože, milujem ťa strašne moc. Strašne. Znamenáš pre mňa celý svet, Jasmine." povedal z ničoho nič a ja som sa normálne posadila.
"Milujem ťa." usmiala som sa naňho a objala ho. Lukove ruky sa pevne obmotali okolo môjho pása zatiaľ čo tie moje ho objali okolo krku. Nohy som mala na oboch stranách jeho tela, takže som na ňom v podstate sedela obkročmo. Moja hlava sa zaborila do ohybu jeho krku, užívajúc si jeho prítimnosť. Nie je miesto na svete, kde by som bola radšej ako pri ňom. Usmiala som sa.
"Si úžasná, krásna, znamenáš pre mňa naozaj všetko. Jasmine, prosím, pamätaj si, že aj keď budem na turné alebo niekde, tak ty si jediná v mojom srdci. Prosím, pamätaj na to. Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa." pobozkal jemnú kožu na mojom krku a ja som sa opäť usmiala.
A ja som si to pamätala. Vedela som, čo pre Luka znamenám a on vedel, čo znamená pre mňa. Preto sme si tak neskutočne rozumeli - vedeli sme hodnotu toho druhého a nechceli sme to stratiť.
Z objatia som sa odtiahla a pobozkala ho. Jeho pery sa automaticky usmiali do bozku a ja som sa usmiala tiež, ruky zapletajúc do jeho vlasov.
Po pravdepodobne minúte sme sa od seba odtiahli, no Lukov úsmev sa vôbec nezmenil a prisahám, že bol ešte väčší.
Našu krásnu chvíľu ktorú nemáme až tak často (hah) nám prerušil až zvuk zvončeka a ja som pretočila očami.
Ani ja ani Luke sme nikoho neočakávali a preto sme ostali aj prekvapení - bolo však na ňom vidno to, ako by najradšej osobe za dverami vybil zuby.
Zvonček sa znovu rozozvučal a ja som si povzdychla. "Idem otvoriť." chystala som sa zijsť z jeho kolien, no jeho silné ruky ma chytili za boky a vrátili na miesto. Na mojej tvári sa objavil nechápavý výraz a Luke sa len uškrnul. "Môžme to ignorovať, baby girl." povedal potichu a mne sa jeho nápad začal celkom pozdávať - predsalen, je to Luke.
Keď sa naše pery nachádzali asi milimetre od seba, zvonček začal opäť zvoniť a tentokrát sa k nemu pridalo aj agresívnejšie klopanie podľa ktorého som vedela, že niekto kto je za dverami odmieta opustiť náš pozemok.
