SNOW WHITE ✔

2.| Oči

Na zemi uprostred obývačky ležala mŕtvola. Ľavú ruku mala na bruchu, tá pravá bola vystretá. Vyzeralo to, ako v operných muzikáloch, kde speváčka vytlačí najvyšší tón, z ktorého sa roztrasú ešte aj okná. A úsmev mŕtvej ženy s  privretými očami tomu nasvedčovali.

Pery mala roztiahnuté do desivého úsmevu, ktorý sa na tvár obetí vkradol pri vedomí toho, že sú odsúdení na smrť. A oči. Asi sa o očiach hovoriť nedá. Ostali len prázdne očné jamky, ktoré podľa fotografií na stole, kedysi ukrývali veľké oči s výraznými modrými dúhovkami. Po niečom takom teraz nebolo ani chýru ani slychu.

V ruke, vystretou do nebies, mala krvavočervené jablko. Pravdepodobnú vražednú zbraň. Nebyť očí, Phoenix by si povedala, že je to len náhoda. Do jablka na farmách neďaleko nastriekali príliš veľa pesticíd a to si vybralo svoju daň na živote tridsaťjeden ročnej Kristen Langleyovej.

Zmiznuté očné gule hovorili o tom, že sa tu odohrala vražda. Technici z polície odobrali vzorky z domu, z jablka a aj z krvi Kristen. Stihli to ešte predtým, ako dorazila Phoenix v malom žltom taxíku s výrečným šoférom, ktorý nechápal, čo taká krásna dievčina robí uprostred noci sama v centre Phoenixu a navyše v dlhom kabáte, ak bolo leto. Odpoveď bola jasná, Phoenix nechcela, aby jej prípad niekto vyfúkol, tak sa ponáhľala. Bola noc, a hoci je v meste teplo takmer stále, s kabátom a kapucňou budila menej pozornosti ako svojimi vlasmi.

Detektívka sa sklonila k obeti. Pinzetou nadvihla jej pravé viečko a malou lampičkou zasvietila do diery v lebke. Nebolo v nej veľa krvi, pravdepodobne jej ich vybral až po smrti. V čase, keď srdce prestalo pumpovať krv do organizmu.

Prstami sa dotkla jej tela. Ešte bola teplá, neumrela dávno. „Kto ju našiel?" spýtala sa len tak, vediac, že jej niekto odpovie.

„Upratovačka." Dozvedela sa. „Prišla na telefónne zavolanie. Podľa záznamníka v histórii volali z hotelového telefónu, navyše z tejto izby. Upratovačka si stojí za tým, že s ňou hovorila žena a ak ju pamäť neklame, počula hlas obete."

Phoenix sa otočila k Hunterovi Masonovi, staršiemu, ale bez pochýb najlepšiemu, technikovi z celého týmu vyšetrovania. „Kedy volala?"

„Pred dvoma hodinami, ale nemala čas prísť skôr."

„Chcem s ňou hovoriť."

„Nájdeš ju v hale."

*****

Anna Taylorová nespokojne klopkala lodičkami na povrch podlahy, ktorú ešte pred hodinou leštila. V rukách znepokojene žmolila okraje čiernej sukne a snažila sa ju stiahnuť ešte nižšie. Bol to inštinkt obete.

Videla, ako pery mladej ženy sformulovali na recepcii jej meno. Odpoveď recepčného, Billa Trevisha, a jeho ruku, smerujúcu k oranžovému gauču. Žena, Anna na prvý pohľad vedela, že ide o detektívku, sa pozrela jej smerom, krátko kývla hlavou a istým krokom zamierila k Anne.

Sledovala jej vlasy. Prišli jej smiešne. Alebo aspoň nepochopiteľné. Pamätala si, akú potupu cítila keď kvôli prehratej stávke s bratom si musela zafarbiť ofinu nazeleno. Po mesiaci takmer celá krikľavo zelená, vybledla a ostali len svetlé čiarky, ale Anna si aj tak jasne pamätala nechápavé pohľady jej kolegov.

Tie zelené pramene boli ničím v porovnaní s vlasmi tej ženy. Mala ich ako plamene. Doslova. Od korienkov smerom nadol sa jej krútili vo vlnách a bordová, ktorá začínala na vrchu hlavy, postupne prechádzala do červenej, oranžovej, žltej až napokon do slabunko blond. Anne ten účes nedával zmysel.

Ale to trvalo len do chvíle, kým si oproti nej detektívka nesadla a nepredstavila sa ako Phoenix Monroeová. Fénix, stvorenie z plameňov. Teraz Anna už pochopila jej ohnivý účes.