SNOW WHITE ✔

13.| Teta

Mal pocit, akoby sa s ním točil svet. Nebolo to kvôli alkoholu, ale jednoducho cítil, že niečo nie je správne. Nepáčilo sa mu, čo sa dialo. Začal sa meniť a to nemohol dopustiť. Musel konať. Pozmeniť svoje plány a donútiť detektívku odísť.

V hlave mu trešťalo, keď sa potácal na starých schodoch nahor. Pamätal si na dni, kedy na nich zvykol sedieť a hľadieť dole, čakajúc, kedy sa všetko zmení. Bolo to čudné, veľmi čudné, jeho spomienky stále bledli, zároveň sa mu vracali chvíle, na ktoré kedysi zabudol.

Pamätal si vreskot, pálenie, bolesť. Bezduché oči, krv, nôž. A keď sa ten jeden obraz zocelil a on si uvedomil, čo vidí, musel konať. Nemohol nechať, aby si žil bezchybný život, ak on toľko trpel.

Vyšiel do starej spráchnivenej izby a sadol si k oknu. Oči Kristne Langleyovej boli na mieste, potreté lakom. Vedľa nich nebolo nič, jablko dnes v noci zmizlo. Jeho plán bol už takmer v strede, ale musel rozmýšľať. Musel niečo zmeniť.

Z ruksaku vybral igelitové vrecúško, v ktorom ležala jeho najnovšia korisť. Potlačil chuť spať a hodil si na plecia koženku. Je čas zakročiť aj iným spôsobom.

Vykročil preč, ďaleko od domu, ktorý v sebe skrýval toľko bolesti a zároveň lásky. Miloval a neznášal ten dom zároveň. Rovnako ako miloval a neznášal aj svoju rodinu.

Ako prechádzal po tmavej ulici, všimol si ženu, ktorá bežala za ním. Hlúpa, hlúpa žena. Zastavil, aby ho mohla dobehnúť. Na ihličkových topánkach sa ledva držala a z jej dychu bol cítiť silný alkohol. Kratučké šaty, ktoré mala aj vyhrnuté, jej padali. Ťažko sa oňho oprela. „Pamätáš si ma?" spýtala sa veselým hlasom a natrčila mu fľašku. Na jeho dne ostával možno glg. Využil to. Zobral fľašku a bez zaváhania ho žene tresol o temeno hlavy. V momente padla na zem aj s kopou črepín a krvácajúcou ranou na hlave.

„Jasné, že pamätám. A odteraz sa na teba bude pamätať aj polka mesta," zavrčal a aby si bol istý, že sa viac nezobudí a nepreriekne, vybral z tašky veľký nôž a chvatným pohybom, bez kúska súcitu, jej podrezal hrdlo. Dával pozor, aby nezasiahol tepnu. Krv tak prúdila von telom, ale nefŕkala naokolo. Chlap v čiernom kabáte a s krvou na tvári by budil príliš veľký rozruch.

Tým, to preňho končilo. Nechal jej telo tam. Nebola preňho príťažlivá, len ďalšia z tých povoľných čudáčok, ktoré by pretiahli polku mesta za jeden groš. Zajtra bude istotne zaujímavou atrakciou. Novinári si budú mať na čom pochutnať.

Nezaujato pokračoval vo svojej ceste, až kým sa nedostal na ulicu svätého Adama. Zabiť toho, kto jej v tom celom prekážal bolo lákavé, ale tým by sa jeho hra skončila prirýchlo. Chcel ho mučiť, pripraviť o všetko. Tak, ako to kedysi bolo aj s ním.

*****

Stará televízia bzučala, pokým detektívka stála v sprche a rozmýšľala nad tým, čo sa stalo. Neznášala sa za to, že začala sama pred sebou Marcusa ospravedlňovať. Bolo to zlé, veľmi zlé.

Vypla vodu a vyskočila z mláky, ktorá sa pod ňou v sprchovacom kúte pomaly tvorila. Počula žblnkot, ako zmizla v trubiciach a stiahlo sa jej hrdlo.

V mysli si vybavila obrovské šplechnutie, náraz a to, ako jej voda prúdi dnu ústami a krv vyteká z rán, ktoré vznikli na jej chrbte. Podľa lekárov bol zázrak, že prežila. Podľa nej to bolo preklatie.

Muža, ktorý do nich opakovane vrazil na moste a tým ich vytlačil z pruhu, čoho následkom prerazili zábradlie a padli do vody, sa nikdy nepodarilo nájsť. Auto nebolo registrované, muž ušiel z miesta činu a podľa opisov bolo jasné len to, že mal krátke fúzy. To osudné auto našli mesiac na to na jednom opustenom parkovisku. Po mužovi nebolo ani stopy.

Phoenix si okolo tela obmotala osušku a do ďalšej si zabalila vlasy. Občas ju už unavovalo strať sa o ne. No bol to symbol, na ktorý ju naučila teta, s ktorou bývala asi pol roka.

Pamätala si, že to bolo v deň jej šiestich narodenín. V záhradke sa konala menšia oslava, na ktorej však nebol nik, len jej bábiky a plyšoví kamaráti. Skutočných si ešte nestihla nájsť, ale to jej až tak nevadilo. Myslela si, že má času dosť. 

Teta jej pripravila tortu, pokrytú ružovým marcipánom a malými bielymi kvietkami. Phoenix oberala marcipánové kvietky. Niektoré zjedla, iné poputovali do vlasov bábik. No bola spokojná. Jej teta musela ísť pre niečo do domu a tak si Phoenix sama vysedávala na zelenej plastovej stoličke a zhovárala sa s mackom, ktorý jej sedel oproti. Ponúkla ho tortou, ale neodpovedal.

Phoenix nerada spomínala na to, ako osamelo sa cítila, kým tam sedela a čakala na svoju tetu. Ktorá sa z domu nikdy nevrátila.

O týždeň neskôr ju našli zavraždenú. Bola dobodaná na smrť a strčená do odpadkového vreca. Tak ju pohodili do bazéna istých zbohatlíkov, ktorí ju našli. Páchateľ nikdy nebol nájdený.

Phoenix inú rodinu nemala. Poslali ju do decáku, kde si ju čoskoro adoptovala nejaká pošahaná vdova, ktorá sa s ňou presťahovala do Las Vegas. Nevydržalo to dlho, tá ženská sa bez slov odsťahovala a Phoenix strčila do nového deckého domova, medzi nový kolektív.

Takto to kolovalo a kolovalo, až kým Phoenix nemala osemnásť, kúpila si byt, začala pracovať popri škole a tak sa dostala až na prestížnu policajnú školu. Chodila na neskoršie kurzy a robila všetko pre to, aby sa z nej stala špičková detektívka. Motivovali ju straty z detstva a opakovala si, že nikdy nechce, aby niekto musel zažiť niečo podobné, ako ona.

Phoenix si dala mokrú osušku dole a mokré vlasy, hrajúce v rôznych odtieňoch červenej, jej popadali na odhalené plecia. Pod ľavým plecom sa črtalo pre ňu známe tetovanie a pod kľúčnou kosťou jazva.

Poutierala sa, vysušila si vlasy, ale ostávala stáť pred zrkadlom. Dívala sa na seba, do vlastných zelených očí, ale nič jej nedávalo zmysel. Videla malé dievčatko, ktoré unudene čaká pri plastovom stolčeku aj s tortou. Cítila sa rovnako neschopne, ako keď niekto narazil do ich auta, alebo aj v momente, kedy na policajnej stanici uvidel záložku, v ktorej bola fotka jej mŕtvej tety.

Hodila si na seba spodné prádlo a zaliezla pod prikrývku. Ignorovala stále hučiacu televíziu a aj telefón, ktorý sa rozzvonil. Bolo neskoro. Nechcela hovoriť s nikým a o ničom.