SNOW WHITE ✔

5.| Rome beauty

Pre Phoenix bola práca jedinou prioritou v živote. Nemala rodinu a okrem Steeva ani priateľov. Phoenix sa dokonca zdalo, že ak by nemuseli spolu vychádzať kvôli práci, Steeve by sa na ňu dávno vykašľal a nechal ju. Práca bola jediná vec, ktorá ich skutočne spájala.

Mladá detektívka zvykla tráviť večere sama vo svojom byte so zapnutou lampou. Televízor jej zvykol hučať v rohu, kým ona počítala dôvody, prečo tak neznáša to, kým sa stala.

Od všetkého ubehlo mnoho rokov, ale stále nechápala, alebo skôr nechcela chápať, prečo sa presťahovala do mesta, ktoré sa volá tak ako ona. Akoby bez toho nezažila dosť posmeškov. A tie vlasy boli len ďalšou várkou suchých konárov do rozbúreného ohňa. Ani tak sa toho nevzdala. Vo večere, akou bola aj táto, tomu nerozumela. Čo ju tak nekonečne držalo pri presvedčení, že meno Phoenix nie je len náhoda a ona je naozaj tá, čo vstala z popola. Neznášala sa za tie myšlienky.

Na stolčeku pod oknom, skadiaľ presvitalo svetlo pouličnej lampy, na ňu čakala kopa výpovedí od známych Kristen. K presným menám jej milencov sa nedostala, aj keď zopár návštevníkov klubu Q Lounge priznalo, že s ňou mali aj niečo viac, ako je vzťah zákazník- obsluha.

Medzi takých ľudí patril aj človek, ktorý Phoenix zaujal na prvý pohľad. Volal sa Marcus Weiss, mal tridsaťšesť rokov a prednedávnom sa rozviedol. Na súde prišiel o syna a ostal sám ako prst. A áno, bol to ten chlap, s ktorým sa Phoenix rozprávala aj v klube Q Lounge.

Nepamätal si ju, čo považovala za šťastie. Takto mohli začať odznova a Phoenix sa dozvedela zopár zaujímavostí ohľadne Kristen. S Marcusom spala iba jediný raz, ale vďaka jej výrečnosti si o nej čo-to zapamätal, hoci bol pod parou.

Preto si s ním Phoenix dohodla ešte jedno stretnutie dnes večer, s tým, že sa možno trocha uvoľní, ak sa nebudú rozprávať medzi štyrmi plechovými stenami na policajnej stanici.

*****

Marcus Weiss sedel v reštaurácii na N Central Ave. Luxusná reštaurácia, akým bola aj Durant's, nepatrila medzi miesta, ktoré by navštevoval na dennom poriadku. Interiér bol rozhodne honosnejší ako exteriér. Budova pokrytá nevýraznou béžovou farbou, sa takmer ničím nelíšila od ostatných domčekov naokolo. Avšak tu doslovne platilo pravidlo Nesúď knihu podľa obalu.

Hlavná jedáleň mala steny pokryté červenou tapetou so vzormi na štýl stredovekých hradov z Európy. Osvetlenie bolo tmavé, nieslo sa v duchu červenej, rovnako ako aj kvety pri stenách. Všetko malo karmínový nádych, až sa človeku zdalo, že sa nachádza niekde v tele človeka. Bolo to luxusné.

Marcus sedel nad pohárom bieleho vína a odolával pokušeniu naliať si ho do hrtana skôr, než dorazí jeho spoločnosť. Čakal na detektívku Monreovú a hlavu mal plnú myšlienok s tým, čoby mal prezradiť o mŕtvej Kristen.

Za normálnych okolností by s ničím podobným nesúhlasil, ale problém bol, že to neboli normálne okolnosti. Marcus patril medzi málo ľudí, ktorí sa pod vplyvom alkoholu priznali, že strávili noc so zosnulou čašníčkou. Nehovoriac o tom, že sa rozviedol len pred nedávnom a vzťah s Kristen prispel k tomu, aby prišiel aj o syna.

Mal motív, ktorý zvyšným podozrivým chýbal. To z neho robilo potenciálneho podozrivého a človeka, ktorý by mohol stáť za vraždou Kristen. Musel sa zbaviť neželanej pozornosti.

Dvihol pohľad od vínového pohára a mladú detektívku- rozhodne neskúsenú- obdaril úsmevom. Snažil sa pôsobiť uvoľnene ale prítomnosť policajtky, ktorá mala právo na mieste ho zatknúť, ho robila skutočne nervóznym. „Dobrý večer," pozdravil ju a ako pravý džentlmen, čím nebol, jej nalial pohár sladkého bieleho vína.