SNOW WHITE ✔

9.| Milenec

Roy Rowe, šéf oddelenia vrážd, zamračene sledoval detektívku, ktorá sedela v kresle oproti nemu. Ohnivé vlasy mala ako zvyčajne rozpustené, padali jej na plecia, no v zelených očiach, ktoré boli pri zreničkách až svetlohnedé, sa neodrážala tá unudenosť, na akú si u nej zvykol.

Rowe vedel, že od samých začiatkov túžila po väčšom prípade, ktorý by mohol odštartovať jej kariéru. Mladá žena nemala nič okrem práce a práve to nútilo Rowa premyslieť si vlastné rozhodnutie.

Oficiálne ešte nemohol prehlásiť, že ide o sériového vraha, na to sú potrebné minimálne tri obete, no už teraz mohol s istotou potvrdiť, že sa nejedná o náhodu. Takýto závažný prípad nemohol zavesiť na krk dvojici neskúsených vyšetrovateľov.

Ráno volal s Nealom Wallacem, skúseným vyšetrovateľom, ktorý mal za sebou už jedného sériového vraha. V Amerike nebola o sériových vrahov núdza, no priamo Phoenix nebol pre takéto indivíduá extrémne lákavý. Neal prišiel do Phoenixu z New Yorku, kde sa mu podarilo odchytiť vraha šiestich mladých žien.

Problém bol, že Neal bol na dovolenke niekde v Karibiku a nemohol sa len tak zbaliť a pricestovať. Prisľúbil, že sa vráti skôr, no zatiaľ nemohli prípad nechať tak. A hoci bola Phoenix mladá a neskúsená, mala z celého policajného zboru najlepšie predpoklady na vyšetrenie podobných prípadov.

Rowe pozrel von oknom. „Je mi ľúto, že ti to musím oznámiť, ale prípad vám berieme."

Na pár sekúnd nastalo ťaživé ticho, čo šéfa oddelenia prinútilo poškrabať sa po holej lebke. „Prečo?" spýtala sa napokon detektívka.

„S najväčšou pravdepodobnosťou ide o sériového vraha a na podobné prípady potrebujeme skúsených ľudí." Mal tu ešte zopár starších adeptov na tento prípad. Ak by verejnosť vyňuchala, že prípad takého kalibru vyšetruje nováčik, strhla by sa neželaná hystéria a pozornosť by narástla aj u ľudí, ktorí by za iných okolností mávli nad celým rukou.

„Nemôžete to urobiť, šéfe." Phoenix zalomila rukami. Vyzeralo to tak, že ju to mierne nahnevalo. „Máme nejaké stopy, navyše, dnes si vypočujem aj manžela druhej obete. Nebolo by lepšie ponechať tento prípad niekomu, kto je do toho už zasvätený?"

Mala dobré argumenty, to si musel Rowe priznať. Zamyslene si prešiel rukami po tvári. „Vypočuješ manžela aj susedov. Potom sa uvidí."

Phoenix sa usmiala a vyskočila zo stoličky. „Ďakujem, šéfe."

*****

„Aký ste mali vzťah?" Phoenix sedela v kaviarni spolu s Kirkom Woodom, manželom Jade Woodovej, vyše hodinu a za ten čas prišla len na to, že Kirk vedel o svojej manželke žalostne málo. Preto tá otázka. Nezdalo sa jej, žeby mali byť manželia už pätnásť rokov.

Kirk prekvapene zažmurkal. „Bola to moja manželka," povedal nechápavo.

„Nemyslím to tak," podotkla Phoenix. „Aký bol váš manželský vzťah?"

Kirk sa zamyslene poškrabal na brade. „Bol taký... obyčajný. Nevychádzali sme spolu najlepšie, ale neriešili sme to hádkami. Radšej sme si sadli k stolu, všetko prebrali a potom sme občas mali aj mesiac tichú domácnosť. Ani jednému z nás to nevadilo. Láska tam nebola, dobre sme vedeli, ako to medzi nami je. Boli sme spolu len kvôli tomu, aby sme nemuseli riešiť jeden súd za druhým."

„Takže ste žili spolu, ale to bolo asi tak všetko? Máte milenky, pán Wood?" Phoenix sa nehanbila položiť takúto na telo otázku.

Kirk sa zamračil a potriasol hlavou. „Milenky nemám. Len milenku."

Phoenix zakryla svoje podráždenie rýchlim zápiskom do papierov. „A čo ona? Mala niekoho?"

Kirk prikývol. „Párkrát som ho tu aj našiel, keď som prichádzal z práce."

„Ako sa volá?"

Kirk do seba nalial zvyšok Coca-Coly a zamyslene sa zahľadel na kockovaný obrus. „Myslím, že sa volá Marcus."

*****

Marcus sedel na kovovej stoličke a načúval zvukom zvonka. Snažil sa skryť prekvapenie, keď mu detektívka zavolala a poprosila ho, aby sa dostavil na policajnú stanicu. Marcus mal zlý pocit, vedel, že sa zaplietol do niečoho, čo mu mohlo priniesť veľké problémy.

Zamračený výraz detektívky, ktorá vstúpila do miestnosti, to všetko len umocnil. Bez nejakého slova nazvyš si sadla oproti Marcusovi a položila na stôl fotku ženy s dlhými havraními vlasmi. „Poznáte ju?"

Marcus si skúmavo prezrel fotku. Črty jej tváre mu boli povedomé, no nevedel si ju zaradiť. Pár desiatok sekúnd mlčky hľadel na fotografiu, až nakoniec potriasol hlavou. „Myslím, že nie."

„Myslíte?" Nepáčilo sa mu, ako vytrvalo naňho detektívka hľadela. Bola mladá, nemohla mať s podobnými vecami veľa skúseností, ale jej pohľad naňho tlačil spôsobom, že sa chcel vpiť do stoličky a jednoducho zmiznúť.

„No je mi známa," prehovoril váhavo, „ale netuším, kto to je."

„Volala sa Jade Woodová."

„Volala?" spýtal sa priškrtene. To meno poznal tiež.

„Minulú noc ju zavraždili. Kde ste sa nachádzali v noci približne medzi polnocou a jednou?" Detektívka tú otázku vychrlila tak prudko, až to Marcusa zarazilo. 

„Doma." Výnimočne sa netúlal po baroch.

„Máte svedkov?" spýtala sa detektívka.

„Akoby som mal?" Marcusovi to prišlo až vtipné. „Som rozvedený a bývam sám. Čo má tá Jade, či ako, spoločné so mnou?"

„Jej manžel tvrdí, že mala milenca. Spomenul meno Marcus."

Nechápavo nakrčil obočie. „V tomto meste je toľko Marcusov, že ich ani nespočítate, detektívka. Prečo podozrievate práve mňa?"

„Lebo ide o toho istého vraha, kto zavraždil Kristen. A na vás by všetko dokonale sedelo."

„Lenže ja som to nebol," bránil sa Marcus a tvár si vložil do dlaní. Čo teraz? „Pozrite, spýtajte sa mojich susedov, možno ma niekto z nich videl."

*****

„Oh áno, prišiel niekedy o siedmej." Stará žena prikyvovala na otázku Phoenix. „Viem to, lebo bol opitý. Vrazil do smetného koša a povypadali z neho smeti. Trvalo mu pár minút, kým otvoril dvere a podľa následného buchotu usudzujem, že sa mu opakovane podarilo do niečoho naraziť."

Phoenix si výpoveď ženy načmárala do zápisníka a zas sa pozrela na susedu Marcusa Weissa. „Bol tu celú noc?"

Zdalo sa, že žena sa zamyslela. „Nie." Pokrútila hlavou nakoniec. „Odišiel niečo po polnoci."

Phoenix sa zrýchlil tlkot srdca. „Kedy sa vrátil?"

„Okolo druhej," povedala zamyslene. „Ale celé to bolo čudné. Videla som ho odchádzať, ale byt určite neostal prázdny. Počula som kroky."

„Mohol tam mať dámsku spoločnosť?" skúsila to Phoenix.

„Nemyslím si. Viem, ako znie, keď tam má dámsku spoločnosť. A vtedy zásadne neodchádza."

„Vraveli ste, že bol opitý," poznamenala po chvíľke Phoenix.

Stará žena prikývla. „Bol. Tým som si istá."

„Ale o pár hodín už nejavil náznaky toho, žeby mal v tele alkohol?"

Susedka Marcusa sa zamračila. „Máte pravdu. Odchádzal ako nový. Nebol zhrbený, nepotácal sa. Čudné."

Phoenix zavrela pero a vstala zo zelenej pohovky. „Ďakujem za spoluprácu, pani, ale už musím ísť. Dovidenia."

Starenka jej zamávala a odprevadila ju až k dverám. Keď si Phoenix volala taxík, myslela len na jedno- ako dokáže opitý človek tak precízne zašiť ľudské oči?

Kto podozrieva Marcusa? :D