SNOW WHITE ✔

23.| Búrka

Cítila sa čudne ohľadne celej situácie. Phoenix čakala na Marcusa pred budovou polície. Slnko sa odrážalo od sklenených tabúľ podlhovastej budovy a ona sa chrbtom opierala o strom zasadený pri vchode. Jednou topánkou klopkala o rozpálený asfalt.

Akoby nestačilo, že bolo leto, bolo dusno, akoby sa niekto rozhodol zavrieť celé mesto do parného hrnca. Niekde na východe sa už zmrákalo a Phoenix podvedome očakávala poriadnu búrku, ktorá bude prevracať všetko, čo sa jej dostane do cesty.

Z policajnej stanice vyšiel Marcus. Čiernu šticu vlasov mal rozcuchanú a na tvári mal usadený neprítomný výraz. Phoenix sa zarazila, keď jeho pohľad zaletel jej smerom a on sa trpko usmial.

„Prepáč," vychrlila Phoenix, keď bol Marcus dostatočne blízko.

Marcus sa pomaly usmial spôsobom, ktorý ju ubezpečil v tom, že sa nehnevá. „Mala si všetky práva podozrievať ma," podotkol. „Bol som v zlom čase na zlom mieste."

„Čo si tam vlastne robil?" nechápala Phoenix a spolu s Marcusom sa vybrali k jeho autu. Phoenix chcela ísť na chvíľu domov, cez noc nemala času spať a to musel uznať aj jej šéf. Mala od neho povolenie a tak si Phoenix vymenila svoju službu s jedným chlapom z oddelenia.

„Moja bývalá a syn bývajú na tej ulici," začal Marcus. „Krátko po tom, čo si zaspala mi volala, že nutne potrebuje pomoc a má to niečo spoločné s Kyleom, mojim synom. Tak som šiel."

„O čo šlo?" zaujímala sa Phoenix ďalej. Dorazili k Marcusovmu autu.

On sa oprel o rozhorúčený povrch čierneho auta. „O nič. Zase pila a nevedela čo tára. Tvrdila, že mi ani nevolala, že ju zas obťažujem, nemám na to právo a podobne. Samé chujoviny. Zveziem ťa?"

Phoenix po krátkom zaváhaní prikývla. „Koľko má Kyle?"

„Len tri," odvetil Marcus s pohľadom na volante. „Je ešte malý. Sarah tvrdila, že už je pripravená na dieťa, ale nech myslela na čokoľvek, ako dvadsaťdva roční sme ešte neboli pripravení na takú zodpovednosť. Nie som ani teraz."

„To máš len dvadsaťpäť?" spýtala sa Phoenix prekvapene, kým Marcus vycúval z parkoviska.

Zasmial sa. „A čo si si myslela? Že som päťdesiatnik?"

„To nie, ale..." Prekvapilo ju, že je tak mladý. Mladší ako ona.

„Po celý čas si mala pod nosom moje doklady a podobne. To si si rok narodenia nikdy nepozrela?" zaujímal sa Marcus s úsmevom.

Phoenix pokrútila hlavou. „Nebolo to podstatné."

„A koľko máš ty?" vyzval ju Marcus.

„Koľko mi tipuješ?" Phoenix naňho pozrela s výzvou v očiach.

„Šesťdesiat," povedal Marcus s vážnou tvárou a Phoenix sa zasmiala. Marcus ju napodobnil. „Možno dvadsaťdeväť?"

„Menej."

„Dvadsaťosem?"

„Ešte menej."

„Dvadsaťsedem?"

„Bingo."

Marcus sa usmial. O pár minút zaparkoval pred budovou, v ktorej mala Phoenix prenajatý byt. Phoenix ustrnula, keď vystúpila. Otočila sa na Marcusa. „Nechceš kávu? Vynahradím ti tú nepríjemnosť."

„Zatvor dvere," prikázal Marcus a Phoenix ho prekvapene poslúchla. Auto následne zmizlo za rohom.

Snažila sa potlačiť nepríjemný pocit v hrudníku, ale všetko pominulo, keď sa Marcus vynoril spoza rohu a zamieril k nej. Ukázal na tabuľu. „Tu sa parkovať nesmie, detektívka."