SNOW WHITE ✔

29.| Starý dom

Marcus si prehrabol tmavé vlasy a vystúpil z auta. Slnečné lúče ho ovalili a mal chuť zaliezť späť do auta s klimatizáciou. Zabuchol dvere a zamkol ho malým gombíkom na kľúčoch.

Svetlá na čiernom aute zablikali a Marcus si strčil kľúče do vrecka džínsov aj spolu s mobilom. Rozhliadol sa po okolí a vydal sa smerom pomedzi stromy. Tie mu poskytli tieň, po ktorom natoľko túžil.

Ozvena jeho krokov sa stratila vo vyššej tráve a práve to bolo dôvodom na to, že zakopol o koreň jednej jablone. Len tak-tak sa mu podarilo zachytiť svoje padajúce telo o kmeň stromu a v tichosti zanadával.

Vybral sa po nevyšliapanej cestičke pomedzi stromy a v duchu dúfal, že sa nestretne so svojimi niekdajšími kolegami. Tí veľmi neľutovali, keď sa Marcusov život obrátil naruby.

Jeho kroky šuchotali medzi steblami trávy a kŕdeľ škorcov sa rozletel z koruny stromu, pod ktorým prešiel.

Šiel až pokiaľ nezočil poschodovú drevenú stavbu, ktorá v jeho živote znamenala len ďalšie výrazné sklamanie.

Z vrecka vytiahol staré kľúče, ale predpokladal, že ani tak nebudú potrebné. Spráchnivené drevo už poriadne nedržalo a zámka sa ľahko uvoľnila, aj s použitím minimálnej sily.

Napriek tomu Marcus zasunul kľúčik do dierky a raz ním pootočil. Zámka cvakla a on končekmi prstov odtisol dvere.

Prvá vec, ktorá ho prekvapila, bol čistý vzduch. Vážne, nebol tu už veľmi dávno, okná mali byť pozatvárané a celkovo, malo tu byť teplo na nevydržanie.

Namiesto toho Marcusa ovalil čerstvý a pomerne chladný vzduch, ktorý si nevedel vysvetliť. Nadýchol sa cez nos, ale nezdalo sa mu, žeby sa v predsieni skrývala nejaká škára medzi doskami, ktorá by robila dostatočný prievan.

Mykol nad tým plecami a vydal sa do útrob domčeka. Drevená parketa zavŕzgala, keď stúpil na nestabilnú dosku a takmer sa mykol od ľaku, keď sa na svetelnej kocke, ktorá dopadala z okna na zem, mihol tieň.

Ako zistil, nebol to tieň, ale potkan veľký ako mačka, ktorý upaľoval na druhú stranu izby. Marcus si znechutene odfrkol a pokračoval vo svojej ceste na vrchné poschodie, kde mal skontrolovať stabilitu strechy.

Pred schodmi nahor zaváhal. Jeho pohľad zablúdil k nenápadným dverám, vedúcim do pivnice. Niečo ho nadol ťahalo, ale stále nedokázal zabudnúť na to, čo tam našiel minule.

Zovrel mu žalúdok a robil kotrmelce ako pri nejakom šialenom parkúrovom kúsku. Potlačil nepríjemný pocit a napriek svojej neistote, sa vybral k dverám.

Na svojej kľúčenke zapol miniatúrnu baterku a posvietil ňou na holé steny pozdĺž schodov vedúcich nadol. Bolo to chabé osvetlenie, ale predsa účinnejšie, než nijaké.

Na rozdiel od schodov, ktoré viedli na poschodie, boli tie pivničné z masívneho betónu. Marcusove nohy pristáli na prvom schodišti a lúč maličkej baterky presmeroval priamo pred seba, ale na zem. Uvidel presne to, čo minule- časom vyblednuté karmínové fľaky.

Jednou rukou sa pridržal steny. Cítil sa vyslovene zle. Dovolil si tvrdiť, že sa cítil priam vydesene. Mátal ho hrozivý pocit, ktorý mu našepkával, že práve v tej tme naňho niečo číha a čaká len na to, kým zíde zo schodov.

Napriek tomu sa Marcus odhodlal zísť dole po schodišti. Dole inštinktívne hľadal zapínač, aby sa pivnica zaliala svetlom, ale aj keď ho našiel, dopadlo to presne tak, ako čakal a žiarovka vôbec nereagovala.

Zahryzol si do pier a s nevôľou si uvedomil, že slabá baterka mu neodhaľuje takmer nič z pivničnej izby. Rukou pridŕžajúc sa steny, prešiel pár metrov po obvode pivnice, až kým nevrazil kolenom do radiátora.

Zanadával a dotkol sa chladného kovu. Na jeho rúrkach nahmatal kus priviazanej látky. Nerozumel tomu, ale pokračoval.

Narazil do nejakých harabúrd a keď priblížil baterku, všimol si, že ide o krabice s oblečením. Vytiahol pár ženských tričiek a podľa veľkosti si vydedukoval, že tá žena musela byť strašne tučná, alebo tehotná.

Z druhej škatule vytiahol oblečenie pre deti rôznych vekových kategórií. Mal chuť rozkričať sa, ale prehltol všetko, čo mu dosadalo na hruď a nechal krabice krabicami.

Šiel ďalej a pod nohy sa mu dostávali maličkosti, ako bolo drevené autíčko, či gumička do vlasov. Čo ho ale skutočne znechutilo, bola kopa vyšklbaných vlasov na jednej deke.

O krok cúvol a svetielko kľúčenky padlo na zem tam, kde ešte pred chvíľou stál. Srdce mu zamrelo, keď si všimol veľký bordový fľak, ktorý pokrýval prach.

Marcus sa bleskovo zvrtol na päte a trielil hore po schodoch. Srdce mu šialene tĺklo, keď za sebou zabuchol dvere a chrbtom sa oprel o stenu.

Vyfúkol z pľúc zadržiavaný dych a chvíľu musel čakať, kým znova zvládol triezve uvažovanie. No a čo, že sú v pivnici fľaky, ktoré až desivo pripomínajú starú krv? Mohlo ísť o červenú farbu, porozlievanú po dome. Mohlo ísť o nejakú inú chemikáliu. Vysvetlení bolo mnoho. Ale Marcus kdesi v hĺbke vlastnej podstaty vedel, že nejde o farbu.

Prehrabol si vlasy a bez obzerania vyšiel na poschodie. V izbách tu už bol. Aj tu ponachádzal stopy, ktoré mohli byť od krvi.

Marcusovi tento dom pripadal ako z nejakého vražedného hororu s maniakom, ktorý vraždí každého, kto mu zdupe trávnik, alebo si odtrhne jedno jablko. Preto nechápal, fakt, prišlo mu až vtipné, že kvôli tomuto domu nechal New York v štichu a prišiel sem. Takto aspoň získal nejakú niť spájajúcu ho s jeho minulosťou. A koho zaujímalo, že z tohto domu naskakovala husia koža?

Marcus prešiel po chodbe, ktorá spájala jednu časť poschodia s druhou a na jej konci siahol po šnúrke na strope. Stiahol malé schody k sebe a vyliezol do podkrovia.

Prenikalo tam svetlo z neveľkého okna a Marcus pohľadom zaletel k trámom, ktoré držali strechu.

Všimol si, že niektoré črepy odleteli a na streche zívala menšia diera. Okrem toho, jeden z trámov bol zlomený na polovice a istú časť strechy už vôbec nedržal.

Marcus si povzdychol. Celý dom bol v katastrofálnom stave. Aj keby Marcus stál o rekonštrukciu, stálo by to nehorázne veľa peňazí. Ale on o ňu ani nestál. Oveľa jednoduchšie by bolo zbúrať ho a naveky pochovať aj s jeho čudnou históriou, na ktorú sa nikdy neodvážil spýtať. Bolo to... také čudné.

Napriek tomu vedel, že nie len kvôli zlému stavu domu, sa tu necítil príjemne. Bolo v tom niečo viac. Niečo, na čo odpoveď poznal len ten, komu tento dom kedysi patril. Ba možno ani on.

Marcus zišiel z podkrovia a ako kráčal preč, nazrel do jednotlivých izieb. Okná boli pozatvárané a Marcus naozaj nechápal čerstvý vzduch v celom dome.

Prešla ním nepríjemná triaška, ktorá ho prinútila zbehnúť po schodoch a stratiť sa medzi jabloňami v sade.   

Práve som si uvedomila, že som asi prvýkrát napísala časť úplne bez priamej reči :D