SNOW WHITE ✔

12.| Večer

Nechcela si priznať skutočnosť, v ktorej sa bavila s Marcusom, podozrivým z dvojnásobnej vraždy. No predsa sa to dialo. V ušiach jej rezonovala popová hudba a sedela pri bare spolu s Marcusom.

Nebol nahodený, ale vyzeral dobre. V bielom tričku, ktorý mu tesne obopínal hruď a koženej bunde, vyzeral ako typický motorkár z osemdesiatych rokov.

Prekvapilo ju, že Marcus nepil. Pri doterajších stretnutiach bol opitý, alebo aspoň javil podobné náznaky. Teraz vyzeral byť úplne pri zmysloch, ale neušlo jej, ako pokukuje po fľaškách, ktoré kolovali medzi barmanmi.

Nezakázala mu piť, hoci on to tak zjavne vnímal. Rozmýšľala, či naozaj vyzerá tak desivo, alebo len v nej chce budiť dojem slušného človeka. „Čo si objednáme?" spýtal sa nakoniec Marcus, ktorý hypnotizoval svietiaci nápis, na ktorom bola ponuka rýchlych jedál. Marcus síce navrhol večeru v nejakej reštaurácii, ale odmietla. Sama mala najradšej niečo, čo mohla držať v rukách a voľne sa s tým premávať naokolo.

Phoenix mykla plecami a Marcus si nad ňou povzdychol. „Ale takto sa nenajeme, pani detektívka."

„A vy by ste si dali čo?" spýtala sa ho na oplátku a prehodila si nohu cez nohu. Bola len v šortkách ale oblievalo ju teplo. Čudovala sa, že Marcus vydrží v koženke.

Marcus presunul pohľad späť na svietiacu tabuľu a vyhlásil, že on si dá hamburger, vraj špecialitu podniku. Phoenix si nakoniec vybrala tiež to a Marcus kývol na barmana, ktorý mal na tvári črty kostlivca. „Vidím, že spoločnosť dorazila," uškrnul sa barman na Marcusa.

Marcus nad ním pretočil očami a Phoenix si povzdychla. Marcus nadiktoval objednávku a potom sa na barovej stoličke otočil k Phoenix. Tej neušlo, ako si ju premeral, ale ignorovala to. Je to len večera, opakovala si v duchu. A aj na tú sa dala len kvôli tomu, že jej prišlo Marcusa ľúto. Ona z prvej ruky vedela, aké je to vyrastať v domovoch a sťahovať sa z jedného mesta do druhého. To bol jeden z mnohých dôvodov, prečo nikdy nemala kamarátov.

Marcus si priložil k perám pohár s nealkoholickým nápojom. „Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste sa stali detektívkou?" spýtal sa naoko nevinnú otázku, ale Phoenix danú tému nerozoberala rada.

Marcus si zrejme všimol jej neistý pohľad a v rýchlosti zmenil tému. „Prečo ste sa napokon dali na túto večeru? Chcete zo mňa vymaniť priznanie k vraždám?"

Phoenix pokrútila hlavou, čo bolo sprevádzané zavlnením jej rozpustených vlasov. Nedúfala v nič podobné. Ak je tým vrahom naozaj Marcus, určite by sa nepreriekol. Nie pred detektívkou, ktorá má všetky informácie k prípadu. Okrem toho, čoraz viac pochybovala o tom, že Marcus je tým hľadaným vrahom. Nesedelo jej to.

„Tak potom?" V Marcusovom hlase začula pobavenie, čo si nevedela úplne vysvetliť. No koniec koncov, na tom až tak nezáležalo.

Phoenix si tiež pritiahla pohár s nealkoholickým nápojom k ústam a odpila si zo sladkej ružovkastej tekutiny. Jediné v čo dúfala bolo, že jej tam kostlivý barman neprimiešal nejaké drogy. Nerada si to priznávala, ale nestalo by sa to po prvé.

Musela byť ostražitá. To platilo v prípade celého života, ale v prítomnosti Marcusa dvojnásobne. Škoda, že sa jej tak ťažko sústreďovalo pri pohľade na jeho vypracovaný hrudník.

„Vraveli ste, že ste boli záhradník," načala ďalšiu tému, ktorá minule bodovala.

Marcusove tmavomodré oči sa rozžiarlili ako vianočný stromček. „To áno. Teší ma, že si pamätáte. Alebo je to len tým, že to máte v papieroch?"

Phoenix začalo trocha štvať, že do všetkého miešal jej prácu. Momentálne na to nemala chuť. Chcela sa len najesť a zájsť domov. Tam bude na podobné myšlienky času a času.

„Mám dobrú pamäť," odpovedala neurčito. Zahryzla sa do hamburgera, ale ten nebol tak dobrý, ako dúfala. Bez pochýb nebol najhorší, ale nejaká ingrediencia jej tam výrazne vadila.

„Keď ste sem prišli prvýkrát," začal Marcus, „prečo ste oslovili práve mňa?"

Odpoveď bola jednoduchá: „Vyzerali ste ako častý návštevník."

Nad jej úprimnosťou sa Marcus zasmial. „Priznávam, nebol som v najlepšej forme."

„To ani na výsluchu," podotkla Phoenix a svoj úsmev zakryla pohárom.

„Ako sa má váš priateľ?" spýtal sa zrazu Marcu a keď ho Phoenix obdarila nechápavým pohľadom, kývol hlavou k náhrdelníku, ktorý dostala od Steeva na dvadsiate siedme narodeniny.

„Toto?" Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že minule ten náhrdelník označila za darček od priateľa. Marcus si to očividne zle vyložil. „Myslím, že ste slovo priateľ, pochopili inak, než ja."

Zvraštil obočie, akoby ešte stále nechápal, no potom mu svitlo. „Uhm... ospravedlňujem sa..." začal koktať, ale Phoenix sa len zasmiala. Za čo sa vlastne ospravedlňuje? nechápala. A Marcus zjavne nechápal jej smiech. Ale to jej už neprekážalo. Zrazu sa cítila uvoľnene a bolo jej akosi ukradnuté, že sedí v bare v prítomnosti podozrivého. Ešte stále tu bola možnosť, že je to len náhoda.

„Bolo by veľmi zlé, ak by som vám navrhol, aby ste mi tykali?" spýtal sa Marcus odrazu.

Phoenix na chvíľu zaváhala, ale nakoniec pokrútila hlavou. „Pokojne. Ale až do doby, pokým vás nebudem vypočúvať."

„Potom navrhujem obojstranné tykanie." Žmurkol na ňu a konečne tiež ochutnal svoj hamburger.

*****

Ako vysvitlo, detektívka nemala vodičák a ani auto. A keďže Marcusovi ani v sne nenapadlo, že celý večer vydrží bez alkoholu, vlastné si nechal doma. Odchytili spoločný taxík, keďže z dlhého rozhovoru vyšlo najavo, že Phoenix býva na ulici svätého Adama, ktorý je len o kúsok ďalej, ako ulica Monroe, na ktorej býval Marcus. Prišlo mu to ako zaujímavá zhoda náhod, kým mu to Phoenix nevysvetlila.

Phoenix Monroeová si chcela kúpiť byt na ulici Monroe, avšak nebol voľný ani jeden prenájom. Preto si kúpila byt aspoň v blízkosti. Po celý večer sa Marcusovi drali na jazyk dve otázky. Jednou z nich bolo jej tetovanie, aj keď už tušil, čo sa za ohnivými pierkami skrýva. A tou druhou bolo, že ako je možné, aby žena s menom Phoenix bývala v Phoenixe, mala vlasy ako oheň, ktorý je významný pre oné mytologické stvorenie, a túžila po byte, ktoré je na ulici s pomenovaním podľa jej priezviska. Marcusovi to prišlo až šialené.

On vystúpil skôr a rozlúčili sa obyčajnou frázou Dobrú noc. Marcus zaplatil aj jej časť cesty a s pocitom, že je po toľkých týždňoch konečne triezvy, si spokojne ľahol do postele. Hodinky ukazovali niečo krátko po jedenástej. 

Kapitola bola hotová už včera, len sa mi ju nechcelo už skontrolovať :D