SNOW WHITE ✔

19.| Záchvat

Mal menšie pochybnosti o tom, či koná tak, ako má. Všetko šlo dokonale- vraždy boli hladké- ale svoju úlohu si zle naplánovala detektívka, ktorá mala prípad na práci. Malo to byť jednoduché, on svoju úlohu nemusel dokončiť. Ak by detektívka nasledovala všetky stopy, ktoré nechával.

Všetky tie maličkosti a malé vlákno spojenia, ten jeden človek, ktorého mali dávno usvedčiť. No teraz sa mu zdalo, že ten človek, na ktorého malo všetko padnúť, ani neprichádza do úvahy.

Nedali ho sledovať, nedali mu domáce väzenie, jednoducho nič. Takto to bolo priľahké. On chcel výzvu.

Prechádzal po opustenom dome a v myšlienkach si prechádzal svoje spomienky. Boli dosť deravé, väčšina z nich nebola ucelená, ale jemu stačili. Dokonale stačili na to, aby vedel, čo chce.

Prešiel dole na prízemie a otvoril chladničku. Veľa tam toho nebolo, až na zopár konzerv a jeho úlovkov. Na vrchnej poličke malej chladničky ležali dvoje oči, v zaváraninovej fľaši bol odrezaný nos a úplne vzadu bola presklená miska s ľudským mozgom.

Postupoval presne podľa plánov. A dnes večer bol čas na ďalší krok. Bolo na čase rozprúdiť to.

*****

Phoenix sa cítila dobre. Obzvlášť povznesene a možno trocha pripito. Niežeby si toho dala veľa, ale zopár pohárov kvalitného červeného vína v nej prebudilo tú Phoenix, ktorá najradšej tárala do vetra a smiala sa. To nebola ona. Bola to Nixie, tá časť jej zákutia, ktorú poznal iba Steeve. Ukazovala ho iba ľuďom, ktorým dôverovala.

Teraz sedela s Marcusom Weissom v bare. Zavolal jej okolo piatej poobede, vraj či nemá chuť porozprávať sa. Phoenix na začiatku súhlasila iba preto, že bol piatok večer, vrah mal dnes udrieť a oni nemali kde hľadať. Jediným ako-takým podozrivým bol chlap, ktorý večer o ôsmej sedel vedľa nej a popíjal si z vína ešte vášnivejšie ako ona. Ak ho tu udrží do polnoci a vražda sa udeje, môže si vydýchnuť. Bude si istá, že chlap, s ktorým si tak rozumie, nie je vrah.

„Takže si ho, teda ju, necháš?" spýtala sa a položila pohár na stôl. V bare sa patrilo piť niečo ostrejšie, ale o to Phoenix nestála. Doteraz rozoberali všetko možné, ale Marcus len pred chvíľou spomenul, že má nového spoločníka v podobe sučky zlatého retrívera.

„Chcel by som," prikývol Marcus. „Ani tak nemá kde ísť. A mne je s ňou dobre."

„Pekné od teba, že si si ju zobral domov," povedala po chvíli mlčania Phoenix. Kútikom oka skontrolovala hodinky. Osem desať. Čo bude robiť do polnoci? Jej hranice sa pod tlakom alkoholu značne posúvali a ona naozaj nestála o to, aby sa na ďalší deň zobudila vedľa Marcusa.

„Nemohol som ju tam nechať," podotkol Marcus. „Mala si niekedy domáce zviera?"

Phoenix začala rozmýšľať, či mal niekto z jej adoptívnych rodičov domáce zviera. Usúdila, že jedna rodina mala psa, iná mačku a tá, u ktorej bola naposledy, hovoriaceho papagája. No ani jeden z tých zvierat nikdy nepatril jej. „Nie, nemala som," odpovedala nakoniec a vyčarovala falošný úsmev.

„Škoda," podotkol Marcus a zvyšok fľaše rozdelil do svojho a jej pohára.

On svoju časť hneď aj vypil, ale Phoenix nechala svoj pohár na stole, ktorý stál v kúte hlučného baru Q Lounge. V mysli sa premiestnila späť do časov, kedy prosila svojho otca, aby jej kúpil šteňa. Sľubovala, že sa oň bude starať, ale otec jej to nedovolil. Stále hovorieval: „Až keď budeš väčšia, zlatko. Času je kopa a kopa." Možno ak by vedel, že času nie je tak veľa, nevravel by to s takým presvedčením.

Phoenix sa stratila v spomienkach a Marcus na ňu len dlho hľadel. Ostalo medzi nimi ťaživé ticho, ale Phoenix ho nemienila pretrhnúť. Bolo jej takto dobre. Aspoň na chvíľu. Len v objatí spomienok.

Občas mávala chvíle, kedy sa jej život rúcal na hlavu a jej robilo problém nadýchnuť sa. Z lekárskeho hľadiska vždy tvrdili, že nejde o psychický problém, ale o následky zranení, no jej sa tomu verilo len ťažko. Vždy to prichádzalo ruka v ruke s tým pocitom skľúčenosti, akoby ju zas pohltili rozbúrené vlny.

Musela vyzerať ako šialenec, keď otvorila ústa a razom nevedela do pľúc nasať vzduch. Nech sa snažila ako chcela, nevedela sa nadýchnuť. Marcus si to zjavne všimol a nechápavo skrčil obočie.

Keď jej tvár začínala už modrieť, prudko sa zdvihol zo stoličky a pokúsil sa jej pomôcť tým, že ju pobúchal po chrbte. Avšak, to len umocnilo jej pocit zúfalstva. Akoby jej chrbát zas narážal do skla na aute. Akoby zas začula mamin krik.

Mala pocit, že je zas tam, pod vodou. A pud sebazáchovy jej nedovoľoval nabrať vzduch do pľúc. Mala pocit, že padne na mieste a už sa ani nezobudí. Matne registrovala, ako Marcus stál pri nej a volal na čašníka. No vedela, že ani jeden z nich jej nedokáže pomôcť.

Kapacita jej pľúc bola celkom vysoká a za roky podobných záchvatov sa naučila vydržať aj minútu a pol v podobnom stave. Vedela, že to prejde. Inak jej nedokázal nik pomôcť. Musela sa upokojiť.

Bola pod vodou, jej svet sa rozpadával, mama kričala, sklo praskalo a ona nevedela dýchať. A potom zrazu ako blesk z jasného neba, to nebolo potrebné. Srdce jej prestalo zbesilo tĺcť, tep sa jej upokojil. A ona sa pomaly nadýchla. Vedela, že to nemôže urobiť prudko. Už sa to naučila.

Kútikom oka registrovala, ako na ňu Marcus vystrašene hľadí a niečo hovorí. Nepočula ho. V ušiach jej ešte stále dunelo, akoby bola pod vodou. Načiahla sa za pohárom vína a nedbajúc na to, ako sa s podobným luxusným vínom zaobchádza, naliala ho do seba. Sprevádzal ju Marcusov nesúhlasný pohľad.

Po pár minútach, keď si uvedomil, že to skončilo, si sadol späť na svoje miesto. Phoenix hľadela do steny, ale keď zavŕzgala stolička, strhla sa. „Som v pohode," povedala Marcusovi a pousmiala sa. Silene, ale urobila to.

„Predchvíľou si tak rozhodne nevyzerala," zamračil sa Marcus. „Už si začínala sivieť."

„Ešte by som to zvládla aj nejakú pol minútu," podotkla Phoenix.

„Stáva sa ti to často?" spýtal sa.

Phoenix si rukou prehrabla vlasy, ktoré jej padali na chrbát. „Už ako sa to vezme. Mne to časté pripadá, ale ak si zoberiem, že sa mi to stane raz, možno dvakrát, za pol roka, je to pomerne málo."

„Je to..." Zdalo sa, že Marcus nevie nájsť správne slovo. „Nejaká choroba?"

Phoenix mykla plecom. Nerada to rozoberala, ale ak ju už raz videl v tomto hnusnom stave, zaslúžil si vedieť aspoň čo-to. „Vraj následky zranenia. Podľa mňa je problém skôr v hlave."

„Mala si nejakú nehodu?" pokračoval vo vyzvedaní zvedavo Marcus.

„Nie si ty nejaký policajt v prestrojení?" Nadvihla Phoenix obočie. Prekvapovalo ju, ako veľmi priamočiaro sa pýta. „Ale áno, mala."

„Hm, nie som," podotkol Marcus a napravil si koženú bundu. „Myslím, že si toho mala nadnes dosť." Pri tých slovách vstal od stola.

Phoenix sa okamžite zahľadela na hodinky. Bolo len pol deviatej. Musela ho udržať vo svojej blízkosti aspoň do polnoci. „Počkaj. Vraj psy robia dobre pri podobných skúsenostiach."

Marcus sa na ňu usmial a šiel zaplatiť. Potom si spoločne stopli taxík a prešli až na Monreovú ulicu.

Chcem sa vám veľmi pekne poďakovať za vyše dvesto hlasov :3 ste úžasní :3