SNOW WHITE ✔

15.| Alkohol. 1991

Kráčali k drevenému domu medzi stromami. Bolo skoré leto a ich rodinka sa rozhodla, že sa na celé prázdniny vráti do toho starého ale obrovského domu, ktorý obkolesoval jablkový sad.

Vo vzduchu sa vznášala vôňa, ktorú po dlhých týždňoch v meste, vedel rozoznať len s vypätím síl. Bola to vôňa rosy na zelenej tráve v zmiešaní so starým drevom a kvetmi na stromoch. Naokolo bzučali včely a pristávali na bielych až jemne ružových lupienkoch stromov.

Videl to nadšenie v očiach každého naokolo. On sám sa tam vracal veľmi rád. Viazali ho sem najkrajšie spomienky, aj keď ich nebolo veľa. Ale jasne si pamätal vôňu čerstvých jabĺk a to, ako sa zvykol hrať na schovávačku so svojim bratom. Pozrel naňho.

Za posledné dva roky narástol, ale ešte stále nebol dosť vysoký na to, aby sa mohol bez hanby postaviť vedľa svojich rovesníkov. Vlasy mal dlhšie, ako dávnejšie. Celkovo pôsobil inak a on vedel, že sa dosť zmenil aj povahovo.

Starká im hodila kľúčik a on ho chytil vo vzduchu. Pozrel na svojho brata a obaja sa rozbehli na drevenú terasu, na ktorej kedysi stáli črepníky s farebnými kvietkami.

Vložil kľúčik do dierky a dvakrát ním pootočil. Dvere sa so škripotom pootvorili a ich ovanul zápach zatuchliny. Ako dlho tam už neboli? Pol rok? Rok? Nevedel. Čas mu veľa nehovoril, nehovoriac o jeho plynutí. Občas to bolo rýchle, inokedy pomalé. Ako sa v tom mal predsa vyznať?

„Bude treba vyvetrať," podotkla mama, ktorá sa zjavila za nimi. „Vybehnite na poschodie a pootvárajte všetky okná. Ale opatrne," dodala, ale to už obaja upaľovali po vŕzgajúcich schodoch.

Jeho prvá cesta viedla do izby, kde kedysi spával. Veľké dvojkrídlové okno bolo začmudené a plné zdochnutých múch, ale to ho neodradilo od toho, aby si pod okno pritiahol drevenú stoličku, roztiahol biele závesy a pustil dnu čerstvý vzduch.

Výhľad z okna bol prekrásny. Všade kam dovidel sa zelenali listy jabloní a nad nimi sa tiahla bledomodrá obloha s mráčikmi pripomínajúcimi prerastené jahniatka. Už sa tešil na večer, keď bude sedieť na širokej parapete a pozorovať nekončiace švíky žiariacich hviezd. V meste mu to chýbalo.

Odvrátil pohľad a zoskočil zo stoličky. Drevené parkety zavŕzgali pod jeho novými topánkami a rozbehol sa do izby oproti. Stadiaľ nebol tak pekný výhľad, ale to okno otvoriť musel. Aj tu boli kopy čiernych zdochlín a po stenách sa tiahli pavučiny plné prachu.

Istým spôsobom musel uznať, že to bolo strašidelné. Na to však nedbal, otvoril okno, ale dlho sa pri tom nezdržal. Chcel ho otvoriť aj v ďalšej izbe, aj keď podvedome už tušil, že ho stihol otvoriť jeho brat.

Precupotal do izby vedľa svojej spálne a presne ako čakal, jeho brat už stál pri obrovskom okne a hľadel von. Z celého horného poschodia bol krásny výhľad, ale táto izba vyhrávala nad všetkými ostatnými.

„Bol si ešte v niektorej izbe?" spýtal sa svojho brata a ten zavrtel hlavou. Dosť sa na seba podobali, ale ten dvojročný rozdiel prehlboval všetky ich osobité črty.

Kvôli jeho zápornej odpovedi vycúval z izby a prešiel po zvyšku vrchného poschodia. Keď skončil, zišiel po schodoch a rovno vykĺzol cez otvorené dvere na terasu. Stoličky a stolík z kovu zmizli ešte v časoch, keď sa rozhodli odsťahovať. Preto si sadol na dosky a počúval spev vtáčikov, ktoré sprevádzalo šumenie lístia pri jemnom vetríku.

Bol si istý tým, že toto budú výnimočné prázdniny.

*****

Cítil sa zvláštne. Nabitý energiou a po toľkom čase konečne odhodlane. Vedel, že teraz prišiel jeho čas. No aby si dodal guráž, zastavil pred neďalekou krčmou a po troch kolách silného alkoholu si zas sadol za volant starej ošarpanej mašiny.