SNOW WHITE ✔

32.| Podmienky

Marcus o sebe mohol tvrdiť mnoho vecí. Že bol prchký, tvrdohlavý, miestami tvrdý na okolitých, dokonca bol aj smiešne sentimentálny. No srdce mal na svojom mieste. To sa potvrdilo zakaždým, keď si spomenul na tie maličkosti, ktoré ho nútili každým dňom kráčať ďalej a pokračovať vo svojom živote.

Stál pred vysokou budovou a skrýval sa v jeho tieni. Slnko pražilo viac, ako za posledné dni a on mal pocit, že sa pod flanelovou košeľou udusí.

Raz, naozaj raz, si dá na seba niečo elegantné a aj vtedy sa počasie sprisahá proti nemu a núti ho dychčať ako starého vysileného koňa. Preto vošiel do malej reštaurácie a keď sa objavila čašníčka, povedal jej, že na niekoho čaká. Odišla so zdvorilým úsmevom.  

Marcus mal stretnutie so svojim bývalým šéfom, ktorému patrili jablkové sady okolo starého domu. Mal plán. Pravda bola, že to celé bolo dosť pritiahnuté za vlasy, ale Marcus potajme aj tak dúfal, že mu to vyjde. Vsádzal na to svoju budúcnosť, ktorú chcel vidieť konečne jasne.

Pozrel na hodinky na svojom zápästí a veľmi rýchlo zistil, že Rudolph Swoot už mešká vyše desať minút. Marcus ho poznal už dosť dlho na to, aby vedel, že to robí naschvál. Vždy meškal na svoje stretnutia, aby tak ubezpečil druhú stranu, že nie je závislý na jeho pomoci, či spolupráci.

Marcus však vedel aj to, že to celé bol len psychologický trik a Rudolph bol na ostatných závislý oveľa viac, než by to ktokoľvek tvrdil.

Prstami prešiel po displeji mobilu a uvedomil si, že mu volala jeho exmanželka. Povzdychol si. Volala len, ak niečo potrebovala. To by bolo v poriadku, predsa Kyle bol syn Marcusa, ale vždy šlo o hlúposti. „Hej! Kyle potrebuje päť dolárov na dopravu!" alebo, „Kyleovi sa roztrhlo tričko, urgentne potrebuje nové!"

Marcusovi by to nerobilo problém. Sally si však vymýšľala a využívala Marcusovu dobrosrdečnosť a to, že bol vždy na blízku, v podstate bezpodmienečne.

Netušil, kedy sa tak zmenila. Ešte kým boli spolu, kým sa narodil Kyle a dokonca ešte aj vtedy, keď oslavovali jeho tretie narodeniny, bola presne taká, ako keď ju spoznal. Úžasná v každom slova zmysle.

Ale keď sa dozvedela, že ju Marcus jediný raz a aj to pod vplyvom alkoholu podviedol, hrádza sa pretrhla a stala sa z nej neznesiteľná zmija.

Istým spôsobom tomu rozumel. Netušil, akoby reagoval, keby to urobila ona. No vedel aj to, že ak by ho skutočne milovala, tak ako on miloval ju, nedokázala by naňho tak rýchlo zanevrieť.

Marcus prudko zdvihol hlavu od stola, keď si niekto odkašľal. Zrazu hľadel do tmavých očí postaršieho muža s hustou tmavou bradou a vlasmi pretkávanými šedinami. Hľadel na Rudolpha Swoota.

„Marcus," muž sa hrejivo usmial. „Čakal som všeličo, ale nie to, aby si sa mi ozval."

„Zdravím, Rudolph." Marcus mu opätoval úsmev a postavil sa. Podal mu ruku a Rudolph mu ju silno stisol. Bolo to od neho kamarátske gesto, hoci Marcus vedel, že voči nemu ešte stále prejavuje istú nevraživosť.

„Čo ťa to popadlo?" zaujímal sa Rudolph, keď sa posadili k stolu a čašníčka im priniesla Menu. „Nepočul som o tebe celé týždne."

„Bol som zaneprázdnený," zaklamal Marcus. „Vlastne," mrkol na hodinky, „Ani teraz nemám ktoviekoľko času. Mám dohodnuté stretnutie."

„Naozaj?" spýtal sa Rudolph a nos si zaboril do jedálnička. „S kým?"

„S istým podnikateľom, ktorý mi ponúka prácu. S Kirkom Woodom."

Marcus so zadosťučinením sledoval, ako sa na Rudolphovej tvári objavil šokovaný výraz. Kirk Wood bol veľkým podnikateľom a jeho meno znamenalo veľa. Prečo by len on ponúkal prácu nule akou bol Marcus?

„Vidím, že sa ti darí," snažil sa neúspešne zakryť prekvapenie. „Ale prečo sme tu?"

„Ide o ten dom a jeho pozemok," začal Marcus. Veľmi dobre vedel, že Rudolph má na tie pozemky zálusk už veľmi dlho. Okrem domu šlo o niekoľko hektárov úrodnej pôdy a aj o istú časť jablkového sadu.

Chcel ho odkúpiť od Marcusa už skôr, ale ten vtedy nebol pripravený na to, aby predal poslednú nitku, ktorá ho mohla spájať so svojou minulosťou. Teraz však už pripravený bol.

„Počúvam." Swoot bol okamžite duchom prítomnejší. Doteraz len nedbalo počúval, zrejme čakal, že sem Marcus príde ako žobrák a bude ho prosiť o prácu. Jeho smola však bola, že Marcus by sa nikdy neznížil na úroveň, aby ktokoľvek vedel, na akej mizine je.

„Som ochotný predať všetko, čo patrí mne. Od domu, po záhradu a jablone. Mám ale nejaké podmienky."

Rudolph mu kývol, aby smelo pokračoval. „Chcem späť svoju prácu. Mal som ju rád a oveľa radšej budem v prírode, ako medzi kancelárskymi stolmi Wooda. A ešte mám jednu podmienku."

Videl, ako Rudolph váha, ale cítil, že prikývne. Toto nebolo nič, čoby nemohol splniť. Druhá podmienka bola o čosi zložitejšia.

„To by som vedel zariadiť," pripustil. „Čo to druhé?"

„Nechcem, aby sa ten dom zbúral. Som ochotný vykonať na ňom nejaké opravy z vlastných peňazí, pričom bude patriť pod vašu správu. No chcem, aby sa zachoval."

Marcus presne ani netušil, prečo mu natoľko záležalo na tom, aby ten dom stál. Možno to malo v sebe nejakú symboliku, možno to bola len tá prehnaná sentimentalita, ktovie. V konečnom dôsledku to bolo jedno. Marcus trval na tom, aby ten dom stál a strašil okoloidúcich ešte dlho. Hoci on sám sa bál toho, čo sa skrýva za temnými stenami a kútmi, ktoré nikdy nepreskúmal, ten dom mal svoje čaro. Tú časť svojej histórie, ktorá sa stratila už veľmi dávno.

Rudolph sa zamyslene poškrabal po brade. „Neviem... Prečo to chceš?"

Marcus mykol plecami. „Je to niečo, za čím si stojím. Ak to nepôjde, nepredám vám ho."

Zdalo sa, že Rudolph hodnotí svoje možnosti. Teda Marcus vedel, čo sa mu preháňa hlavou. A vedel aj to, že ak nie teraz, najneskôr zajtra mu zavolá, aby podpísali zmluvu.

Odpovede sa nakoniec dočkal skôr, akoby čakal: „Súhlasím s tvojimi podmienkami. Teraz už len musíme nájsť nejakú rozumnú cenu."

Marcus sa usmial. Vedel, že na tej sa dohodnú. On nemal prehnané očakávania a zbytočne netlačil na pílu. Zastali pri istej sume a to bolo dostatočné pre obe strany.

Keď Marcus skončil a dal vedieť Woodovi, že prácu nepotrebuje, zavolal Sally. Tá mu zdvihla telefón mierne podráždene, ale nakoniec vysvitlo, že šlo len o omyl. Marcus bol rád. Nemal chuť hádať sa s ňou a ako to vycítil z jej hlasu, nemala na to náladu ani ona.

Marcus vošiel do svojho bytu, kde ho okamžite obskákala a oňuchala Misty. Poškrabal ju medzi ušami a ona vyplazila jazyk.

Marcus nad ňou prevrátil očami. Za posledné dni si na ňu tak zvykol, až mu to prišlo nemožné. Bolo to šialené a hyperaktívne šteňa labradora a podľa veterinára aj so štipkou vlčiaka.

Posadil sa na gauč a Misty sa vyhupla vedľa neho. Pozrel na hodinky a povzdychol si. Mal chuť zavolať Phoenix. Pozvať ju na večeru, na olovrant, na kávu. No podľa všetkého šla do práce len nedávno a nemala sa odtiaľ v tento deň už ani vrátiť.

Tak sa vyvalil na sedačku a Misty sa usalašila na ňom. Mal by ju vyvenčiť, ale Misty si z toho očividne nerobila ťažkú hlavu a po pár minútach zaspala na Marcusovi. Ten ju takmer hneď nasledoval.

Dosiahneme touto kapitolou štyristo hlasov? :D