SNOW WHITE ✔

31.| Vtedy

Neal sa opieral o jeden z tých stromov vysadených na kraji cesty, ktoré mali byť reprezentatívnou časťou mesta v zmysle Chránime prírodu!. V rukách držal mobil a už istý čas viedol SMS-kovú hádku so svojou sestrou.

Cassandru, tak sa volala jeho sestra, samozrejme naštvalo, že sa Neal pobral preč z Karibiku deň pred jej svadbou. Neal sa jej odmietal priznať, že odišiel kvôli práci, ktorá mu prišla vhod, keďže sestrinho snúbenca, pardon, už manžela, nevedel vystáť.

Cass ho aj tak stále obviňovala z toho, že veľa pracuje. Jasné, bolo tomu tak, ale ona do toho nemala čo strkať nos.

Cass: Čo môže byť, dopekla, dôležitejšie, ako tvoja rodina?!

Neal si povzdychol a vypol mobil. Podobné hádky radšej riešil osobne a Cassandra to s tým mala podobne. Preto trvalo takmer týždeň, kým sa ozvala svojmu bratovi. A samozrejme, kvôli svojmu novému manželovi.

Neal sa chystal vykročiť po ceste, ale vtedy si všimol, že na chodníku na druhej strane cesty, kráča muž. Pripadal mu povedomý, preto ho chvíľu sledoval, a keď muž pootočil hlavu, Neal v ňom spoznal Marcusa, ktorý sa včera v noci vyparil spred domu Phoenix. Ale jeho tvár si pamätal aj z dňa, keď ho Phoenix označila za vraha.

Chvíľu za ním pozeral, potom sa rozhodol pobehnúť za ním a vysvetliť mu, čo to malo v noci znamenať. „Hej!" zakričal za ním, aby zastal a on nemusel bežať. Na to nemienil míňať drahocennú energiu. 

Marcus, mal pocit, že sa priezviskom volal Weiss, sa zvrtol na päte a pozrel naňho. V jeho očiach sa naraz mihlo prekvapenie, ale aj panika, ktorú si Neal úplne nevedel vysvetliť.

Chvíľu sa zdalo, že váha, no potom zastal a počkal, kým ho Neal dobehol. „Kto ste?" spýtal sa podozrievavo.

„Neal Wallace, teší mňa." Natiahol k nemu ruku a Marcus ňou váhavo potriasol.

„Marcus Weiss, ale predpokladám, že to už viete. Vy ste ten vyšetrovateľ, mám pravdu?"

Neal rozoznal v jeho hlase miernu váhavosť i obavy. Akoby si toto celé nevedel vysvetliť. „Áno, som vyšetrovateľ," prikývol a znova sa dali do pohybu. „Chcel som vám len čosi vysvetliť."

Marcus si ho so záujmom premeral. „Pokojne mi tykajte."

„Potom aj vy mne," podotkol Neal. „No aby som neodbočil od témy..."

„Len mi nehovor, že ste na mňa niečo zas našli," prevrátil Marcus očami, no tentoraz v jeho slovách bola aj štipka irónie.

„To nie. Aspoň myslím," dodal pobavene Neal. „Ide o minulú noc. Alebo ráno, či kedy to presne bolo."

„Čo bolo minulú noc?" nechápal Marcus.

„To, že som bol v byte Phoenix," načal Neal opatrne tému. Chcel tomuto mužovi povedať, že tam šiel len ako kamarát. Pretože hoci jemu samému sa Phoenix nesmierne páčila, videl, že detektívka prechováva niečo hlbšie len k tomuto jednému človekovi. Ah, a samozrejme k Steevovi.

Marcus na chvíľu vyzeral, akoby dostal zaucho. Potom potriasol hlavou. „Akosi nerozumiem tomu, prečo mi to vravíš."

„Pretože ani ja nie som slepý a vidím, že ti na detektívke Monroeovej záleží. Nechcem, aby si si namýšľal, že medzi nami niečo je, alebo tak." Neal mykol plecom, aby celú situáciu odľahčil.

„A keby aj bolo, čo ma potom?" zaujímal sa Marcus a ruky si strčil do vreciek.

„Chcem si byť istý, že sa kvôli tomu na Phoenix nenahneváš."

„Nemám na to dôvod," podotkol Marcus a pousmial sa. „Predsa, vtedy medzi nami nič nebolo."

Neal si nemohol pomôcť, mysľou ostal lipnúť na jednom slovíčku. Vtedy. „Takže to znamená..?"

„Nič si nedomýšľaj, pán detektív," podotkol Marcus. „Ešte niečo? Musím ísť totiž nakúpiť psovi."

„Nič, nič," zamrmlal Neal rýchlo. „Ja ešte musím zavolať sestre." Zazubil sa a snažil sa nedať najavo, ako sa mu do toho telefonátu nechce. „Zbohom."

Marcus mu kývol na rozlúčku, no aj po tom, čo zmizol za rohom, sa Neal dokázal sústrediť len na jednu vec: Vtedy.

*****

Phoenix Monroeová si ani nepamätala, kedy mala naposledy takú dobrú náladu. Doslova sa cítila, akoby bola tisíc metrov nad zemou a bola vďačná za to, že mala voľný deň. Steeve by si určite všimol, že niečo nie je tak, ako zvyčajne.

Rozvalila sa na svojej posteli a pohľad uprela do stropu. Spomínala si na včerajší večer. Na to, ako sa s Marcusom pobozkali. Bolo to... niečo úžasné. Natoľko, že tam aj zastali. A Phoenix bola za to vďačná.

Niečo veľmi silné ju k Marcusovi ťahalo, ale nechcela sa s ním vyspať. Zatiaľ nie. Úplne jej stačilo, že ho mala vo svojej prítomnosti, spoločne si pozreli film a nakoniec odišli na večeru, po ktorej sa rozlúčili krátkym bozkom. Bolo to čarovné.

Po niekoľkominútovom zízaní na strop, sa prevalila na bok a zliezla z postele. V kuchyni si urobila šálku čaju a prehodila si cez plece sveter.

Bolo chladnejšie, než to bolo vo Phoenixe normálne. Značilo to blížiacu sa zimu, ktorá sa však prejavila vždy len kopou dažďa a mlák všade naokolo.

Pamätala si, že raz, kým bola ešte malá a žila v New Yorku so svojimi rodičmi, si prenajali chatu niekde v horách. Cez zimné mesiace tam strávili možno aj dva týždne v obklopení prírody a snehových dún.

Vtedy sneh milovala. Pripadal jej čarovný a pamätala si, ako žiaril v slnečných lúčoch. Nepamätala si, čo sa na tom výlete stalo, alebo ako sa cítila. V mysli mala len uložený len jeden obraz, ktorý bol hodným tým z rozprávok.

Obloha bola ružovkastá od zapadajúceho slnka, no väčšinu obzoru aj tak pokrývali kopce pokryté snehom a ihličnanmi. Niekde tam, na úpätí oboch vrchov, bola veľká chata obkladaná drevom. Z jej vnútra žiarili teplé plamene z kozubu a na terase bol malý domček s vtáčikmi.

Pred domom bol veľký smrek, okolo ktorého sa každé ráno motal hnedý zajac s bielym chvostom. Len troška ďalej bola búda pre psa, ktorá bola prázdna, ale akurát veľká na to, aby sa doňho vedela Phoenix schovať, keď sa s otcom ohadzovali snehovými guľami.

Phoenix sa pristihla pri tom, že sa usmieva na vlastný odraz v zrkadle, pričom sa jej po lícach skotúľalo pár slaných sĺz. Boli to krásne spomienky. A nesmierne ľutovala, že to boli už len spomienky.

Spakruky si utrela líca a zahľadela sa na svoj odraz v zrkadle. Vtedy vyzerala inak. Mala blond vlasy, ktoré jej siahali až k pásu. Jej pokožka nemala ani najmenšiu chybu, po tetovaní fénixa a jazvách na jej chrbte nebolo ani stopy.

Teraz stála pred zrkadlom so zafarbenými a ostrihanými vlasmi, tetovaním na pleci a zjazveným chrbtom. Nezmenil sa len jej život, ale aj výzor. Akoby svojou premenou chcela začať novú kapitolu, zabudnúť na všetko, čo sa jej kedy prihodilo. Ale nešlo to. V takýchto chvíľach si až bolestivo uvedomovala, že sa cez smrť rodičov a tú nehodu nikdy nedostala. Potvrdzoval jej to aj jej psychológ, ktorého ešte aj po toľkých rokoch navštevovala.

Bola jedným slovom šialená.