SNOW WHITE ✔

6.| Koleno. 1989

Chlapec sedel na betónovom schodíku pred domom. Vietor mu šľahal tvár a sušil vyronené slzy. Bolelo ho koleno, krv sa mu malým potôčikom ešte stále rinula pozdĺž nohy. Darmo si rukami pridŕžal poranené miesto.

Zasmrkal, spakruky si utrel sople, ktoré sa mu už dotýkali pier. Na chvíľu pustil svoju nohu a utrel si červené líca. Zababral ich krvou, ale on o tom nevedel. Stačilo mu, že už nemusí cítiť ich slanú chuť.

„Roberto!" Počul hlas svojej starej mami, ako naňho kričí z kuchyne. „Večera je hotová!"

Malý Roberto si ešte raz utrel líčka a zasmrkal. V duchu si vynadal. On nesmie plakať! Rodina ho potrebuje! Je to jeden veľký päťročný chlapec, ktorý musí byť silný! Musí ochrániť mamku a bračeka!

„Už idem!" Snažil sa, aby sa mu netriasol hlas, ale nebola to malina. Koleno ho bolelo ako šialené a postaviť sa na nohu bolo takmer nemožné. Musel sa podoprieť na kovovom zábradlí, ktoré viedlo na terasu starého domčeka a opierajúc sa oň, sa mu podarilo vyšplhať až k dverám.

V sklenenom odraze okna, ktoré bolo vo výške jeho hlavy vedľa dvier, videl svoje líca červené od krvi. Zľakol sa. Žeby tá ohava z nohy preliezla aj na jeho tvár? Zakričal a padol na zem so slzami, ktoré opäť pokropili jeho tvár. Bál sa. Nevedel presne čoho, no bál sa.

Jeho babka, s kuchynskou zásterou okolo pása, naľakaná vybehla z domu. Srdce jej skoro zastalo, keď uvidela malého chlapca na zemi. „Pána Boha, Roberto!" skríkla a rukami vyhodila do vzduchu.

Roberto o chvíľu pocítil, ako sa jej ruky ovinuli okolo jeho pliec a vzala si ho na kolená. Keď otvoril oči, babka sedela na zemi z dosák, on jej sedel na nohách a hladkala ho po chrbte. Mal na sebe to ohavné tričko, ktoré neznášal. „Čo sa stalo?" spýtala sa ho vľúdne a vtisla mu pusu do vlasov.

„Tá červená..." Robertov hlas sa trhal. „T-tá na-na ko-kolene. Ona-a je aj na-na mojej tvári!" Koniec vydesene skríkol jedným dychom a zaboril si mladú tvár do starej košele jeho babky.

„To sú len odtlačky!" zasmiala sa babka. Slinami navlhčila okraje zástery a utrela mu tvár. „Skôr mi povedz, čo sa stalo s tvojim kolienkom?"

Robertovi odľahlo, keď červená z jeho tváre zmizla. „Spadol som zo stromu," priznal porážku. Predtým ako vyšiel z domčeka sľúbil starkej, že nebude loziť po jabloniach a on po nich lozil. Zlý, zlý chlapec! „Prepáč, babi."

„Z ktorého si padol?" spýtala sa a Roberta prekvapilo, že nekričí, nie je nahnevaná, tvári sa, akoby sa nič nedialo. Mama by už kričala. Miloval svoju babku!

„Z toho veľkého," povedal a pozrel sa na koleno. Krv bola už zaschnutá, to len on zveličoval zranenie. No bolelo to. „Tam." Ukázal niekde do stredu záhrady.

„Tam ten ďaleko?" Babka sa zasmiala. Roberto sa pridal. „A to si došiel až sem, chlapče?"

„Áno!" Roberto bol na seba za to hrdý.

„Statočný môj. Teraz ideme a zbijeme ten strom, keď ťa zo seba zhodil." Babka ho chytila popod pazuchy a položila ho na dosky vedľa seba. Napriek tomu, koľko vrások sa tiahlo po jej tele, bola silná. Najsilnejšia. Roberto chcel byť taký silný ako ona. „No poď." Ponúkla mu zvráskavenú ruku, ktorú Roberto odmietol.

„Ten strom za to nemôže, babi! To ja! Ja som ťa neposlúchol!" Roberto zúfalo bránil strom. Nechcel, aby sa mu niečo stalo.

Babka sa zasmiala. „Neboj sa, chlapče, stromu nikto neublíži. Niečo ti dám, dobre?"

Roberto váhavo, no prikývol. Pomocou babky vstal a ignoroval bolesť v nohe. Čo ho po bolesti, nič mu predsa neurobí! Musel zatnúť zuby a ísť. Babka mu chcela niečo dať, tak sa musel preto obetovať. Bolo to jednoduché. Také jednoduché, že to pochopil aj so svojim päťročným mozgom.

Babka chytila jeho malú dlaň a viedla ho medzi stromy, ktoré boli náhodne posadené v tráve. Ten pozemok im nepatril, ale oplotenie nebolo, tak koho by to malo zaujímať? Navyše, stará mama mala dobré vzťahy s majiteľom. Mohli sa premávať hore-dole a to bez následkov. Roberto to miloval.

Zastali pred stromom, z ktorého koruny ešte nedávno padol aj Roberto, a zahľadeli sa na mohutnú jabloň s bujnou korunou a veľkými červenými jablkami. Lístie neprepúšťalo takmer žiadne slnečné svetlo, pri kmeni bol príjemný chládok. Roberto sa pousmial.

„Teraz ťa zoberiem na plece a ty odtrhneš jedno jablko pre každého, koho máš rád. Dobre?" Babka nečakala na jeho súhlas, jednoducho ho zdvihla a položila ho na plece. Jednou rukou ho chytila za nohy a druhou podoprela.

Malé štíhle prsty zovreli krvavočervené jablko. „Jedna pre babku," pošepol si sám pre seba a odtrhol jablko.

„Jedna pre mamku."

Načiahol sa vyššie. „Jedna pre bračeka."

„Aj pre seba si odtrhni," povedala babka, keď si všimla, že ďalšie sa nechystá zobrať.

Roberto pokrútil hlavou. „Ja si neprosím. Ja sa predsa nemôžem mať rád. To je sebecké."

„Drahý Roberto, človek musí byť sebecký, inak nemá šancu. Nože, odtrhni si."

Roberto zaváhal. Povedala mu to babka, tak by ju mal poslúchnuť. Ale na čo by si trhal jablko sebe? Nemal by mu ju strhnúť niekto, kto ho má rád? Nakoniec sa načiahol za jedným, ktorý bol vyššie a odtrhol ho. „Mám," zvolal, na čo ho babka zložila z pleca a rozstrapatila mu vlásky.

„Šikovný chlapec," pochválila ho a zobrala mu dve jablká, aby sa mu lepšie držali. „Teraz sa pôjdeme najesť. Večer dorazí mama s bratom."

Roberto sa tešil. Veľmi sa tešil na svojho malého bračeka a na chvíľu, keď mu dá jablko. Jeho braček miloval jablká. Ale ešte viac sa tešil na mamu. Tá ho určite objíme a dá pusu na vrch čela. A keď jej Roberto odovzdá jablko, usmeje sa tak pekne, až jej budú svietiť zuby. Vedel to. Už to poznal. A miloval to.

Sadol si za stôl, babka mu mokrou handrou umyla krvavé koleno a dali sa do večere. Babka sa pomodlila a Roberto sa poďakoval Bohu za večeru. Bola to tradícia, ktorú nemohli vynechať.

Najedli sa zeleninovej polievky a Roberto si práve napchal do úst posledný jablkový koláčik, keď začuli kolesá, ktoré zaparkovali pred domom. „Mami!" skríkol a nedbal na krik starkej, aby si dával pozor. Vybehol na terasu a srdce sa mu rozbúchalo od radosti, keď uvidel to známe auto tmavozelenej farby.

Brat vyskočil zo zadného sedadla a s úsmevom od ucha k uchu sa rozbehol k Robertovi. „Videl som srnku! Videl som srnku!" S tými slovami veselo poskakoval okolo svojho staršieho brata, ktorý hľadel na dvere auta, ktoré sa pomaly otvorili.