SNOW WHITE ✔

28.| Nočné návštevy

Phoenix si nechápavo premerala Neala. Nedokázala porozumieť tomu, čo robí uprostred noci v jej byte. Jasné, volal, že príde, ale ani tak jej to nedávalo zmysel. Čo mohlo byť tak neodvratne dôležité, aby po prepracovanom dni zavítal do jej bytu?

Položila pred neho šálku kávy, pričom sama v rukách zvierala čaj. Chcela spať, nie ostať hore a premýšľať. Vrážd, krvi, úmrtí a jabĺk mala na jeden deň viac než dosť.

Posadila sa vedľa Neala a pretrela si oči. Keď volal, už zaspávala. Ak by telefón začal zvoniť hoc aj o minútu neskôr, Phoenix by neručila za to, žeby začula jeho vytrvalé vyzváňanie.

„Čo ťa sem v túto neskorú hodinu privádza?" spýtala sa s nadvihnutým obočím a odchlipla si z bylinkového čaju. Vo vzduchu sa vznášala vôňa čerstvo mletej kávy a silných byliniek. Phoenix by si príjemnejšiu kombináciu vedela predstaviť jedine so zapálenou citrusovou sviečkou.

Zažmurkala, aby odohnala tie myšlienky. Neal očividne nebol vo svojej koži a ona sa nechala uniesť.

Neal si najprv odpil z kávy a až po tom, čo položil šálku na stôl, sa otočil k Phoenix. Jeho modré oči si premerali mladú detektívku len v ľahkom červenom pyžame na ramienkach. A on mal konečne možnosť zazrieť jej tetovanie.

Na pleci mala malé čierne tetovanie vtáka s tieňovaným perím. Hlavu aj s rovným zobákom mal hrdo natiahnutú pred seba a krídla, oveľa väčšie, ako telo samotného vtáka, boli roztiahnuté, až sa ich konce strácali za lemom trička. Na jej rameno sa tiahli dlhé chvostové pierka, ktorých koniec plápolal oranžovým až červeným plameňom. Pod nimi stálo to, čo si Neal všimol už minule- slovíčko Alive.

Phoenix vedela, že skúma jej tetovanie. Každý to robil. Všimla si to aj u Marcusa, Steeva a konkrétne každého, kto ju videl s kratším rukávom a mal možnosť zazrieť čierny atrament. No nikdy sa nestalo, aby Phoenix verejne ukázala celé tetovanie.

Z jej blízkych ho ukázala len Steevovi a teraz nemala inú možnosť, ako nechať i Neala, popásať sa s tým pohľadom. Úplne si to nechcela priznať, ale mala v pláne ukázať celé tetovanie ešte jednému mužovi, ktorého si dostatočne pripustila k telu na to, aby mu rozpovedala o svojej fóbii.

Neal sa konečne spamätal a na otázku, ktorú mu Phoenix položila už pred dobrými piatimi minútami, odpovedal: „Ani neviem. Jednoducho... mal som taký pocit."

Phoenix sa neubránila pobavenému úškrnu. Už počula zopár návrhov, ktoré začínali slovami: Mal som taký pocit. Phoenix dotyčného väčšinou poslala do hája skôr, akoby stihol pokračovať.

Teraz však len zaujalo prešla bruškami prstov po okraji hrnčeka a čakala na Nealovo pokračovanie.

„Niečo mi vravelo, žeby som mal prísť. Inak by sa stalo niečo veľmi zlé."

Phoenix to v tom momente pripadalo smiešne. Pokrútila s úsmevom hlavou. „Čo také by sa mi vo vlastnom byte stalo?"

„Ja neviem." Neal vyzeral naozaj odovzdane. Ale Phoenix na ňom zároveň videla aj to, že neklame. V očiach mal obavy. „Asi si myslíš, že som blázon."

Phoenix sa chystala prikývnuť, ale keď v diaľke za oknom zahrmelo a na okno začali bubnovať prvé kvapky letného dažďa, Phoenix ostala mlčať. Razom verila tomu, že ak by neprišiel, bolo by sa niečo stalo.

*****

Zanadával, keď na jeho čelo dopadla prvá kvapka. Bol už takmer v cieli, tak pridal do kroku a dupot mohutných topánok zaplnil tichú ulicu.

Stačilo mu pár sekúnd, pokým sa dostal pred dvere bytovky so stenami vo farby tehiel, a vtedy zahrmelo. Rozpršalo sa. Nebola to búrka, ako pred pár dňami. Šlo o jemnú spŕšku, ktorá mala vytvoriť malé mláky na nerovnej ceste, ale ich prítomnosť by zmizla v prvých hrejivých lúčoch vychádzajúceho slnka.

Skôr, akoby zazvonil, siahol pod svoju koženú bundu a nahmatal rúčku noža. Zovrel ju medzi prstami a trikrát sa zhlboka nadýchol, otriasol sa ako mokrý pes, čím takmer aj bol, nechal nôž nožom a zazvonil na správne číslo.

Z malého reproduktora nad zvončekmi sa ozval nechápavý hlas: „Prosím?"

Dokázal ten hlas pripojiť k správnej osobe. Odkašľal si: „Ahoj, to som ja Marcus. Mohol by som ísť hore?"

Vedel, že váha. Počul to na zaseknutí jej dychu pred malým mikrofónom. „Jasné," odpovedala po chvíli. A zámka na dverách zabzučala.

Odchýlil nohou dvere a vybehol po schodoch. Skôr, než by úplne vyšiel na príslušné poschodie, medzi škárami v schodoch zbadal Phoenix Monroeovú v pyžamových nohaviciach a so svetrom okolo pliec. Plamenné vlasy mala v konskom chvoste a ruky spustené vedľa tela. Opierala sa o rám dverí s maličkým úsmevom, no neistotou v očiach.

„Ahoj." Tentoraz sa pozdravila už aj ona. Prešiel k nej a až keď stál zoči-voči mladej detektívke, si všimol vysokého chlapa stojaceho len pár metrov za ňou. Mal plavé vlasy a svetlo modré oči, takmer až hraničili so sivou. „Pôjdeš ďalej?" spýtala sa ho Phoenix a nasledovala jeho pohľad za neznámym mužom.

Hryzol si do pier a zaťal ruky v päsť. „Nie. Maj sa," vychrlil rýchlo a zmizol na schodoch. Ešte počul, ako za ním Phoenix niečo krčí, ale nevedel, o čo šlo.

Vyšiel na ulicu a jeho tvár pokropili dažďové kvapky. V malej diere v asfalte sa už nahrnula voda a on nedbalo stúpil presne do nej. Okraje jeho riflí vsiakli vodu a on pokračoval.

Toto nevyšlo tak, ako chcel. Povedal by, že to horšie vyjsť ani nemohlo. Ale mohlo, opravil sa v duchu. Ak by so svojim plánom začal a nevyšlo by mu to. Potom by mal na krku prúser, z ktorého by ho nevylízal ani sám Pán Boh.

*****

Neal neisto prestúpil z nohy na nohu. „To nebol ten chlap, ktorého si obvinila z vraždy?" Nadvihol obočie pobavene, ale keď si všimol, ako sa tvári Phoenix, úsmev mu zmizol. Ona túto situáciu musela považovať za všetko, ale rozhodne nie vtipnú.

„Ale bol," zahundrala a zosunula sa na sedačku. „Povedzme, že s ním udržiavam kontakt."

„Aha." Prekvapilo ho to. A nedokázal to zakryť. Vlastne, ani nechcel.

Phoenix si ho premerala prižmúrenými očami. „Na nič nemysli. Je to len kamarát."

„Kamarát, ktorého si obvinila z viacnásobnej vraždy," podotkol Neal.

„Kamarát, ktorého som získala práve preto, že som ho začala podozrievať z viacnásobnej vraždy," opravila ho Phoenix.

„Zaujímavý človek," zhodnotil a usmial sa. Neušlo mu, ako o ňom Phoenix hovorí. Niečo k tomu mužovi na schodoch cítila. A bolo to viac, než len kamarátstvo.

„Má rád jablká," zamrmlala Phoenix. „Hovoril o nich tak, že mi hneď pripadal ako možný vrah. No výsledky potvrdili, že vrahom nie je on."

„Pravda," prisvedčil Neal a dopil zvyšok kávy. Bola síce dobrá, ale spať ho ťahalo tak, či tak. „Je dosť nízky, na takého vraha."

Videl, ako sa Phoenix zamračila. „Hej, je nízky."

Neal nerozumel jej reakcii. No zdvihol sa zo sedačky a ponaťahoval si kĺby. „Asi by som mal ísť," podotkol. S nechuťou pošmátral vo vreckách a vylovil kľúče od auta. Už teraz sa tešil na dlhú cestu domov v daždi.

Phoenix nasledovala jeho pohľad a usmiala sa. „Prší. Môžeš ostať tu. Gauč mám celkom pohodlný." Potľapkala po opierke bordovo-čierneho gauča.

Neal prešiel sedačku pohľadom. Nevyzerala lákavo. Ale to ani cesta v daždi. „Dúfam, že máš aspoň vankúš."

Zmiatla som vás aspoň trošičku? :DD