SNOW WHITE ✔

1.| Telefón

Centrum mesta Phoenix bolo stále rušné. Pri pohľade na podkrovný byt pokrytý prachom, by to ale nikto nemohol tvrdiť. Cez žalúzia prenikalo svetlo z lámp, ktoré osvetľovali mesto počas najtvrdšej noci a jediný žijúci tvor v malom dvojizbovom byte mal vyvrátenú hlavu vo zvláštnom uhle na zlámanej pohovke.

Čudesné vlasy mladej ženy jej padali do tváre, človek by nedokázal posúdiť, či žije, alebo je mŕtva už zopár rokov. Podľa stavu, v akom sa nachádzal jej byt, by sa väčšina priklonila k možnosti číslo dva. Ale v prípade, že by ste sa započúvali do ticha, ktoré izolovalo mestský ruch, začuli by ste pomalé dýchanie ženy na pohovke.

Spýtať sa jej, ako sa tam dostala, by nemalo zmysel. Veľa si toho nepamätala. Piatok večer býva rušný, ale nečakala, že sa pustí do bitky s kopou narkomanov a jej kolega ju pozve na jedno pivo, z ktorého sa stane poriadna opíjačka. Ďakovala všetkým bohom, ktorí jej v tej neistej chvíli napadli, že cez víkend nemala naplánované žiadne služby na mestskej polícii.

Tiché nádychy a výdychy, pri ktorých jej mierne poletovali vlasy, boli jediným pohybom v celom byte. A to ani netušila, že v byte pod ňou sa koná žúr Lis, ktorá v ten deň dovŕšila osemnástku. Hudba hrala divoko, ale žene na sedačke to nebránilo v tom, aby spokojne spala.

*****

Mužskú tvár zakrývali tiene listov. Stál vzpriamene, prstami sa dotýkal drsného povrchu starého stromu. Prechádzal po každom malom výbežku a nostalgicky hľadel na širokú korunu, ktorá v celom sade nemala páru. Prešiel pod jeden masívny konár a odtrhol z konára posledné jablko červenšie, než ktorékoľvek iné. Nechal si ho špeciálne na posledný deň.

Stará kôra stromu zapraskala, keď si muž privlastnil jablko a šťavnato doň zahryzol. Miloval tú sladkú chuť, ktorá mu upokojovala všetky zmysli a zbavovala ho všetkých starostí. Bolo to vykúpenie zo smrteľného sveta.

Sladká dužina mu malým pramienkom stiekla z kútika úst. Jazykom si ju zlizol a prešiel si po perách, aby oživil spomienky na noci, keď sa sem vykrádal, lozil práve na tento strom a počas ďalších dní veselo poskakoval okolo dievčaťa jeho srdca s jablkom červenším a sladším ako boli jej pery.

V diaľke videl zopár ľudí, povedal si, že je na čase odísť. Posledný krát potľapkal kmeň stromu, zažmúril do dobre známeho slnka a nechal vietor, aby mu prefúkol rozbúrené myšlienky. Presne toto bolo to, čo potreboval. Znova cítil pominuteľnosť sveta.

Topánky sa mu zabárali do mäkkej trávy a šiel. Pomaly, ale dosť rýchlo na to, aby ho muži nevideli. Prekľučkoval pomedzi jablone a chodil po sade do chvíle, kým nezačuj ostrý zvuk motorovej píli a rozkazy hrubého hlasu. Vtedy sa pobral cestičkou, ktorú tak dobre poznal. Priamo k svojmu starému domčeku, kde zvykol tráviť letá. Stará chatrč z tmavého dreva nebola na výslní, ale ešte stále mohla poslúžiť. Stačila mužovi na to, aby sa zahľadel von oknom a sledoval jablkový sad len pár metrov obďaleč. Aj z takej vzdialenosti videl vrch koruny najvyššieho stromu, ktorý stál kdesi v strede. Na jeho konáre zlietali unavené škorce a následne odlietali, všimli si nezvaných hosťov v oranžových kombinézach.

Sedel v starom kresle, kde kedysi zvykla sedávať jeho babka a štrikovala mu nové a nové tričká, ktoré si ani tak nikdy neobliekol. Hádzal ich na kopu, na prázdnu poličku v skrini, a nechával ich tam napospas osudu. Bol si istý, že i teraz, po toľkých rokoch, by tam našiel tú starú bundu z pichľavého materiálu červenej farby a s modro-bielym autíčkom.

Trpko sa usmial sám pre seba a odvrátil pohľad od okna. Bolo otvorené, cez zakalené sklo by toho už veľa nevidel, tak počul, ako istý vysoký hlas niečo zakričal, ozvalo sa dunenie, veľký praskot, splašené čvirikanie a najvyššie konáre ovocného sadu zmizli v zelenom mori lístí mladších jedincov.

*****

V malom podkrovnom byte ostávalo všetko nemenné. Digitálne hodinky v spálni ukazovali niečo krátko po polnoci, kým nástenné v obývačke sa nepohli od pol siedmej spred pol roka. Žena, ktorá byt vlastnila, nepovažovala za dôležité, meniť to.

Mŕtvolným pokojom sa rozniesol hlas, ktorý detektívku vytiahol zo spánku. Prudko sa posadila, chrbát jej zabolel. Cítila pichanie pozdĺž celej chrbtice, hlava sa jej mierne motala a krk mala taký stuhnutý, ako už dávno nie. K jej uchu pomaly priľahla tlmená hudba z oslavy Elizabeth, ale jej pozornosť upútalo niečo celkom iné.

Na malom stolčeku stál telefón, ktorého zvonenie sa rozliahlo po celom byte. Žena žmúrila do tmy, rozmýšľajúc, či jej tie tri metre stoja za to. Nestáli, ale napokon premohla vlastnú nevôľu a vytackala sa do relatívneho stoja.

Opierajúc sa o dosku stola, zahľadela sa na mobil a ešte chvíľu zvažovala, či by mala zdvihnúť. Telefonujúci bol však vytrvalý, tak s nevôľou zdvihla. No ostala mlčať. „Phoenix?"

„Tak sa volá toto mesto." Phoenix Monroeovú hlas šéfa prinúti k sarkazmu.

„Pila si?"

„Vodu?" Phoenix bavilo provokovať ho. Aj takto, v podnapitom stave, si vedela predstaviť husté obočie svojho šéfa, Roya Rowa, ako sa mu spojí do čiary.

„Nevolám ti pre nadmerný voľný čas," podotkol Rowe na druhej strane linky.

„Počúvam, šéfe." Nebola to celkom pravda, ale rozhodne to nebolo ani klamstvo. Snažila sa počúvať, ale hudba pochádzajúca zdola, ju priveľmi rozptyľovala. Chcela spať. Kdesi v kútiku duše vedela, že telefonát od šéfa oddelenia vrážd mesta Phoenix, v štáte Arizona, jej plány úplne zruinuje.

„To som rád. A taktiež by som bol rád, ak by si sa neodkladne dostavila do hotela Comfort Suites Univ. of Phoenix Stadium Area na 9824 West Camelback Road."

Phoenix v hlave odhadla vzdialenosť hotela od svojho bytu na ulici svätého Adama. Niečo okolo dvadsiatich minút, bez dopraných zápch, ktoré sú v noci celkom raritou. „Šéfe? Ste si vedomý toho, že moja služba skončila..." Vrhla očkom na hodinky. „Pred vyše piatimi hodinami? A ďalšia má začať len v pondelok o 13:00?"

„Hm." Zdalo sa jej, že Rowe sa zamyslel, ale trvalo to len stotinu sekundy. Bolo jej jasné, že sa z toho nevyvlečie. „Je mi to jasné, ale povedzme si pravdu. Je leto, väčšina tvojich kolegov si s rodinami vylihuje v New Yorku, alebo v Európe."

„A čo Steeve?" Phoenix naschvál spomenula svojho kolegu a najlepšieho kamaráta, vďaka ktorému, práve trpela bolesťami hlavy a znakmi opitosti.

„Volal som mu. Ale nedvíha."

„Tak radšej položím a budem sa tváriť, že som nikdy nezdvihla."

„Phoenix." Výhražný tón Rowa ju prinútil zaváhať a netresnúť telefón na dosku stola. „Našli mŕtvolu. Žena, tridsať jeden rokov. V krvi mala otravu."

„To ale nie je moja vec. Otravu zaneste technikom a tí raz dva vypátrajú, či vôbec ide o vraždu alebo len o nešťastnú náhodu." Chcela položiť, mala naozaj silné nutkanie, ale jej šéf si odkašľal. Povzdychla si.

„Tá otrava tam nebola náhodou. Viac ale na mieste činu. Som si istý, že ak ti poviem, ako ju otrávili, budeš šťastím bez seba."

„Neznie to trocha morbídne, šéfe?"

„Viac než morbídne. Ide o otravu v jablku."

Phoenix takmer vypadol z ruky telefón.

Kvôli vášmu záujmu, prvú časť pridávam už dnes. No varujem vás, pridávanie nebude také časté, aspoň zo začiatku určite nie. Naozaj si na tom chcem dať záležať a k tomu sa musím nejako zorientovať aj vo Phoenixe, kde som nikdy nebola a akurát viem to, že existuje niekde v Arizone. A aj to som si len vygooglila :D 

Dúfam, že prvá časť zaujala a táto detektívka si nájde svojich priaznivcov :)